Vývoj obce Lipt. Sv. Michal v rokoch 1918 - 1945.
Obec Liptovský Sv. Michal leží na vyvýšenom pahorku 538 m nad hladinou mora. Zemepisne je položená na 49.9 s. š. a 19.18 v.
Prírodné hranice tvoria: od severu rieka Váh, od západu chotár obce Ivachnová, resp. chotár veľkostatku rodiny Phuránskych (neskôr Mikovej), od juhu a juhovýchodu chotárom mestečka Nemeckej Ľupče, ku ktorej obec aj hospodársky gravitovala.
Podľa úradnej štatistiky, uverejnenej v "Zozname miest na Slovensku dľa popisu ľudu z r. 1919", obec v tomto roku bola rozdelená riekou Ľupčiankou na materskú obec Sv. Michal a na ulicu Sv. Michal, patriacu politicky i administratívne do Nemeckej Ľupče.
V tomto roku obec Sv. Michal mala 22 domov, zväčša drevených, lebo murovaný bol iba kostol, fara, škola (učebňa nová) a jeden súkromný dom. Počet obyvateľov obce bol spolu 101 mužských, 53 žien, spolu slovenskej národnosti. Z obyvateľov bolo 8 negramotných (5 žien + 3 chlapi).
Administratívne obec patrila do roku 1920 do služnovského okresu Nemecká Ľupča, v župe Liptovskej. Notariát a štátny matrikár v Liptovskej Teplej. Farský úrad r. k. v mieste, do ktorého patrila fília Ivachnová. Poštový úrad a železničná stanica v Liptovskej Teplej.
Chotarná rozloha obce 36 ha.
V roku 1920 po druhej územnej reorganizácii obec Svätý Michal sa zlúčila v jednu politicko - administratívnu jednotku so súsednou obcou Ivachnová, ktorá sa stala osadou. Sídlo starostu obce bolo v materskej obci, ktorá dostala úradný názov Liptovský Sv. Michal nad Váhom.
V roku 1926 nastala novšia administratívna zmena v obci tak, že Ivachnová sa stala jadrom obce a Svätý Michal ostal osadou, čo malo neblahý vplyv na vývoj tejto.
Roku 1930 podľa úradného sčítania ľudu spojené obce mali 30 + 50 domov, 460 obyvateľov (164 + 296) a rozlohu 600 ha (168 + 432).
Administratívne spojená obec po roku 1920 patrila do politického okresu Ružomberok a katastrálne čiastočne do Liptovského Sv. Mikuláša a čiastočne do Ružomberka. Bola začlenená do Podtatranskej župy so sídlom v Lipt. Sv. Mikuláši.
Obyvateľstvo obce zväčša bolo povahou svojej práce viazané na drobné gazdovstvá a na námedzné práce okolo dreva. Táto časť obyvateľstva vyznačovala sa pevným zdravím z malou úmrtnosťou. Zdravotne bola nalomená tá čiastka mládeže, ktorá bola nútená pracovať v textilke v Rybárpoli. Tu bola úmrtnosť vinou tuberkulózy veľká. V obci sa vyskytli dva prípady kretenizmu. Po stránke zdravotnej obyvatelia obce boli odkázaní na súkromného lekára v Liptovskej Teplej, Nemeckej Ľupči, alebo na nemocnicu v Ružomberku, ale lekársku pomoc pri nízkych zárobkoch nevyhľadávali. V prvých povojnových rokoch (1918 - 1930) hodne bola rozšírená racionálna ľudová liečba. Ženy sa utiekali, pravda, i k zariekavaniam, čo usudzujeme z toho, že napr. chorým na žltačku dávali sa dívať do oltárneho zlatého kalicha. Časté boli spôsoby "zariekania a začitovania" najmä pri chorobách detských a pri niektorých druhoch nemocí dospelých (prišlo z očú).
V prvom desaťročí po prvej svetovej vojne (1918 - 1928) obec prekonávala prvé začiatky kultúrneho prelomu. Nastala zmena učiteľov, ktorí začali organizovať mládež ku kultúrnej činnosti a to v prvom rade na poli ochotníckeho divadelníctva.
Tak pod vedením učiteľa Jána Blahúnku michalská mládež už v roku 1920 nacvičila 2 divadelné predstavenia a od tých čias každoročne až do r. 1928 odohrali aspoň jedno divadelné predstavenie v roku.
S hľadiska kultúrneho rastu spojenie s Ivachnovou nemalo žiadny väčší prínos. Jediný klad bol v tom, že niektoré divadelné ochotnícke predstavenia zohrala mládež oboch častí obce spoločne. Kultúrnejšie začala obec žiť až po roku 1928.
Vyhlásenie prvej Československej republiky v októbri 1918 zastihlo obec Sv. Michal národne stmelenú a sociálne nespokojnú. Do nového štátneho útvaru vstupovala obec s naozaj drobnými roľníkmi a bezzemkami. V obci boli iba dvaja väčší gazdovia. Bol to Ondrej Hurtešák, ktorý sa však prisťahoval z Oravy a Ján Kicko, ktorý sa ako dlhoročný uhorský richtár obohatil na úkor občanov.
Roky prvej svetovej vojny zanechali svoju pečať aj na obyvateľoch obce. Aprovizácia závisela od ľubovôle richtára Jána Kicku a od zásobovacieho komisára, ktorým bol veľkoobchodník Ernest Gáal z Nemeckej Ľupče. Práve zlovôľou oboch týchto predstaviteľov vládnucich maďarských pánskych kruhov v stoličnom meradle viaceré rodiny drobných roľníkov v obci, vlastniacich pár árov polí, najmä s drobnými deťmi, boli odsúdené trpieť núdzu, takže matky boli nútené chodiť peši na Oravu pre 2 - 4 mece jačmeňa, alebo od priekupníkov z južného Slovenska draho kupovať kukuricu na mletie. Vo vojnových rokoch taká núdza doľahla na väčšinu obyvateľstva, že boli odkázaní uchyľovať sa k ovsenému chlebu, na ktorý si múku mleli na ručných mlynkoch, ba zaháňali hlad aj posúchmi, upečenými zo zhnitej švabky (zemiakov) a z odpadkov repy zo súsedného veľkostatku.
Nespokojnosť občianstva vyvrcholila koncom prvej
svetovej vojny. K tomu prispelo aj neľudské chovanie sa miestneho r. k. kňaza Štefana Rovdera. Človek surovej povahy, mamonár, denný návštevník ružomberských fiškáľov a súdu. Sociálna bieda michalských občanov mala svoje osobité príčiny. V Rakúsko-Uhorsku úradne zrušili poddanstvo už roku 1849. Ale obec Sv. Michal, nakoľko bola poddanskou obcou cirkevného pánstva, zostala aj po zrušení poddanstva vo skutočnosti poddansko-želiarskou obcou, až na dvoch jej obyvateľov, až do konca prvej svetovej vojny, ba ešte ďalej. Michalania vo forme "roboty na farskom" boli nútení odpracovať zdarma ročite na cirkevnom kňazovom majetku za rodinu 36 dní tzv. "rukovín" (ručnej práce) a 6 dní "kobylín" (konský alebo volský záprah). Rovder nesplnené robotné dni nemilosrdne od občanov vymáhal súdne. Poľnohospodárske produkty však draho predával cudzím, kým pre vlastných cirkevníkov nemal ani zrna.
Toto jeho konanie malo potom nepríjemný prirodzený následok. Po vyhlásení ČSR sa začali vracať z frontu demobilizovaní vojaci. Aj do našej obce sa prinavrátilo 8 demobilizovaných vojakov, ktorí sa dopočuli, ako Rovder zaobchodil so strádajúcimi občanmi. Pobrali sa preto ozbrojení na rim. kat. faru a chceli zaslúžene sa porátať s necitným kňazom. Od planých následkov Rovdera zachránila iba prímluva starších občanov. V tomto zákroku sa odzrkadlil pekný charakteristický rys nášho ľudu.
Občania michalskí si sami vyriešili vzájomný pomer medzi kňazom a občanmi. Nakoľko farár Štefan Rovder k novému štátu Čechov a Slovákov zaujal príkre odmietavý postoj, súc zaťatým maďarónom, a keď ani cirkevná vrchnosť v Spišskej kapituly nechcela zakročiť proti nehodnému kňazovi, na základe obecnej dohody občania poverili nového starostu Adama Husku a štyroch prísažných,
aby so Štefanom Rovderom urobili poriadok. Tento antiklerikálny postoj michalanov bol motivovaný sociálnou nespokojnosťou.
Chudobná želiarska obec po oslobodení dožadovala sa práva odkúpiť z michalského cirkevného majetku tie pozemky, ktoré občania árendovali, alebo mali v prenájme od kňaza "na robotu" od roku 1876. Bolo to spolu 36 ha ornej pôdy a 6 ha pastvín "Na Nivách". Za túto požiadavku farár Rovder nabrýzgal občanom v kostole do lotrov, do neznabohov a do zlodejov a vyhlásil, že aj keď cirkevníci budú hladom skapínať ako psy, nedostanú z farského poľa ani brázdy. To bolo v jednu nedeľu. Po omši starosta obce i s prísažníkmi pred kostolom dohovárali kňazovi, prečo uráža nadávkami ľud. Jeho odpoveďou bola hrozba, že však sa vrátia Maďari, potom že len občanov naučí poriadku. Budúcej nedele farár Rovder pred kázňou vyšiel na chór a vyfackal troch mládencov. Potom opäť z kazateľne brýzgal veriacim, ba dotkol sa surovo aj počestnosti dievok. A tu miera trpezlivosti prekypela. Istá cirkevníčka z Ivachnovej Lukáčka Zelinovie v kostole zvolala: "Nuž ľudia! A či sa len necháme takto špiniť?" Na to všetci ľudia vyšli z kostola, ešte aj miništranti. Rozhorčenie ľudu bolo veľké a na adresu nehodného kňaza začali padať vyhrážky. Starosta Adam Huska požiadal občanov, aby sa uspokojili, že výborníci si urobia poriadok. A popoludní 23. III. 1919 odišli piati členovia obecného predstavenstva do fary a vyzvali Rovdera, aby odovzdal kľúče od kostola a aby sa do 48 hodín vysťahoval z fary a z obce. Kľúče dostali a Rovdera viac do kostola nepustili. Dňa 25. marca 1919 prišiel do Michala ružomberský farár a poslanec za Ľudovú stranu Andrej Hlinka a usiloval sa po dobrom i hrozbami naviesť občanov, aby sa udobrili s Rovderom. Občania stáli na svojom. Vyslali deputáciu aj k zástupcovi biskupa v Spišskej kapituly a vyhlásili, že ak Rovdera hneď neodvolá, že občania vystúpia z cirkvi.
Tento zákrok pomohol. Obšírnejšie sa zmieňujeme o tejto skutočnosti preto, že chceme objasniť sociálne postavenie občanov a ešte
viac preto, lebo tento fakt je znakom uvedomelosti občanov, ktorí do nového slobodného štátu vstupovali s očakávaním, že to bude štát sociálne spravedlivý.
Ešte v decembri 1918 konali sa po dedinách Liptova verejné ľudové zhromaždenia, na ktorých národne uvedomelá inteligencia vysvetľovala význam prvého samostatného štátneho útvaru - Československej republiky. V našej obci boli takéto ľudové zhromaždenia koncom novembra a začiatkom decembra 1918. Na prvom hovoril inž. Ján Burian z Ružomberka a na druhom zhromaždení mjr. čs. légií - spisovateľ Jozef Gregor Tajovský. Najmä na tomto druhom zhromaždení sa naši občania domáhali práva odkúpiť 36 ha pôdy z cirkevného majetku, pôdu, ktorú dlhé roky árendovali.
Tieto žiadosti michalských občanov, prijaté 10. decembra 1918 a schválené dočasným vedením obce, prevzal mjr. Jozef Gregor Tajovský so sľubom, že ich predloží ministrovi Dr. Vavrovi Šrobárovi.
Michalskí občania však v poprevratových pohnutých časoch v návale iných starostí neurgovali tak skoro svoje želanie, žiadosti. Čo viac, na Tri krále, 6. januára 1919, prišiel popoludní do Michala Andrej Hlinka, spolu so svoji kaplánom Michalom Dadom, nechal si do školy povolať občanov a usiloval sa od nich vynútiť písomné vyhlásenie, že sa nebudú uchádzať o kúpu požadovanej časti cirkevného majetku. Hlinka nepochodil. Na schôdzi proti nemu ostro vystúpili Jozef Uljan, Ján Kendera a z mladých Ján Vrtich, Koloman Huska a Jozef Kuna ml. Títo poukazovali na neutešený hospodársky stav zanedbávanej obce a keď Hlinka použil vyhrážok, že obec viac nedostane kňaza, občania sa pobrali zo schôdze s vyhlásením, že ak majú byť želiarmi a kofiermi, tak kňaza radšej nechcú. Vec s cirkevným majetkom nezaspala. Začiatkom februára 1919 navštívila trojčlenná deputácia občanov Michal vikára Kebericha, inak rodáka z Nemeckej Ľupče, zástupcu biskupa v Spišskej kapituly,
a jemu predostreli opätovné požiadavky michalských občanov ohľadom odkúpenia árendovanej časti cirkevného majetku v Michale.
Rok 1919 v dejinách našej obce je významný tým, že sa začalo obyvateľstvo obce , najmä mužské, politicky diferencovať. Nakoľko chlapi a mládenci boli zamestnaní hlavne ako drevorobotníci, pltníci a piliari a niektorí pracovali v textilke v Rybárpoli a na Slovenskej papierni v Ružomberku, väčšina týchto už v máji 1919 sa organizovala v Čs. sociálnedemokratickej strane. Politická aktivita týchto bola živená centrom sociálne-demokratického hnutia v Ružomberku a v Rybárpoli, odkiaľ prichádzali agitátori aj do dedín. Vedľa týchto v novembri 1919 sa zakladá organizácia Roľníckej a národnej strany, ktorá mala združovať bezzemkov, domkárov a drobných roľníkov.
Zamestnanosť v roku 1919 dávala obyvateľom našej obce pracovné príležitosti na viacerých miestach. Väčšina dospelých mládencov a mužov pracovala ako drevorobotníci na dvoch vodných pílach v obci (Kappova a Lubyho), časť pokračovala v pltnici v službách ružomberských drevokupcov (Kapp, Neumann, Šíposs) a nemeckoľupčianskych komposesorov (Gaal, Luby, Kordoš) a časť pracovala v Rybárpoli a na papierňach v Ružomberku. V rybárpoľskej textilke pracovali ako robotníčky aj michalské dievčatá, ktoré tam chodili na tzv. "týždňovku". Slabé boli totiž zárobky, preto si nabrali z domu najpotrebnejšej stravy, bývali v drevených spoločných barákoch, zdravotne veľmi závadných a tam sa cez týždeň stravovali a bývali. Koncom roku 1919 práca v rybárpoľskej textilke bola prerušovaná prvými veľkými mzdovými štrajkami.
Rok 1920 našu obec zastihol ako súčasť novej organizácie verejnej správy. Na jar tohoto roku vypísala vláda ČSR prvé všeobecné a tajné voľby do Národného zhromaždenia. Výsledok týchto volieb priniesol veľké víťazstvo najmä sociálnym demokratom, na ktorých hlasovali skoro jednotne voličia všetkých liptovských obcí. V našej obci kandidovali 3 politické strany a to:
Sociálne demokratická, Slovenská ľudová strana a Roľnícka a národná strana. Z volieb vyšla víťazne a j v našej obci sociálna demokracia. Samotný Ružomberok, sídlo klerikálneho ľudáctva a Andreja Hlinku, bol zaplavený červenými zástavami. Treba poznamenať, že v týchto voľbách, prvých na Slovensku, kandidoval po prvý raz Andrej Hlinka na čele novoutvorenej separatistickej klerikálnej Slovenskej ľudovej strany. I hoci dal tejto klerikálnej stane v silno katolíckom strednom a najmä dolnom Liptove do Štítu heslo "Za Boha, za národ", vo voľbách práve pracujúci ľud Liptova sa postavil proti novej farskej strane.
Po týchto voľbách Slovensko bolo začlenené do nových veľkých žúp. Taktiež Ministerstvo pre správu Slovenska zrušilo s definitívnou platnosťou staré služnovské úrady a obce zaradili do nových politických a správnych útvarov, ktorými boli okresy. Takto Liptov bol rozdelený do dvoch politických okresov, ktorých sídlami boli Ružomberok a Liptovský Sv. Mikuláš. Oblasť Liptova sa stala jadrom Podtatranskej župy a jej sídlom bol historický Liptovský Svätý Mikuláš.
Naša obec administratívne - politicky bola rozdelená podľa chotárov tak, že jej časť po pravom brehu rieky Ľupčianky patrila ako ulica do Nemeckej Ľupče a do okresu mikulášskeho, kým druhá, materská časť obce po ľavej strane Ľupčianky patrila do okresu ružomberského.
Ešte pred voľbami roku 1920 treba ako významný čin spomenúť prijatie prvej ústavy ČSR. Touto ústavou bola uzákonená republikánska forma nového štátu. Ústava bola vypracovaná podľa vzoru západoeurópskych buržoáznych demokracií. V nej sa mnoho hovorilo o slobode pre všetkých, formulovali sa občianske práva, ktoré si pri vzniku Československej republiky (8-hodinový pracovný deň, sociálne poistenie, všeobecné volebné právo a iné) vynútil pracujúci český a slovenský ľud. Ale ako ukázali nasledujúce roky, ústava v podstate potvrdzovala slobody iba pre buržoáziu. Musíme si tiež všimnúť, ako
sa v ústave odráža postavenie slovenského národa v ČSR. Tento v nej obišiel nakrátko. V úvodných slovách ústavy sa hovorí iba o jednotnom československom národe. A tu väzia prvé korene zla, ktoré sa odzrkadlilo katastrofálne na Slovensku v nasledujúcich rokoch.
Do ústavy neboli pojaté nijaké práva Slovákov. A toto okrem iného poskytlo tiež zbraň slovenským klerikálnym nacionál - šovinistom, ktoré sa politicky organizovali v Slovenskej ľudovej strane a začali rozvíjať ostrú protičeskú kampaň.
Naša obec svojou mierou sa tiež podieľala na spoločenskom vývoji. V rokoch 1921 - 1922 doľahla na obyvateľov našej obce ťarcha prvej hospodárskej krízy, ktorá sa prevalila po území celej republiky. Liptovský drevopriemysel začína stagnovať nie preto, že by drevná surovina nemala odbyt, ale preto, že sa drevopriemysel dostáva do područia bankových koncernov. Zhoršené pomery mali vplyv aj na pracovné podmienky michalských drevorobotníkov. V oboch michalských pílach, či to bola vodná píla "Na farskom", ktorej vlastníkom bol Aladár Kapp, alebo píla horná Kolomana Klobušického a Arnolda Lubyho, nastala postupná výluka robotníkov a znižovanie platov. Obchodníco drevom z Ružomberka a z Mikuláša, ktorí zamestnávali Michalanov, Bešeňovcov, Ivachňanov a Lúčanov ako pltníkov a pri válaní dreva, tiež siahli k zníženiu miezd. Preto z popudu Odborového zväzu, ktorý mal svoje centrum v Ružomberku, začali v rokoch 1921 - 1922 veľké štrajky rybárpoľských textilných robotníkov, ku ktorým sa pripojili aj robotníci z ružomberských papierní, lesní robotníci z Revúckej doliny, z Ľupčianky, Demänovky a Čierneho Váhu. V lete a v jaseni 1921 sa k nim postupne pripojili aj piliari a pltníci. Bol to prvý organizovaný boj našich robotníkov a úpravu ich mzdových pomerov na základe kolektívnej zmluvy.
Rok 1921 sa zapísal aj do dejín robotníctva našej obce pamätným písmom. V januári tohto roku sa konal totiž v neďalekej Ľubochni zakladajúci sjazd marxistickej ľavice, ktorá sa rozišla so zradcovským vedením pravičiarskej sociálne - demokratickej strany.
Pre zásah brachiálnej moci sjazd sa preniesol do Robotníckeho domu v Ružomberku, kde sjazdových delegátov chránili ľavicove orientovaní rybárpoľskí robotníci. Medzi nimi boli dvaja michalskí občania a to Juraj Šatan a Ladislav Sáreny, robotníci textilky v Rybárpoli. Takto sa v Michale vytvorila už v júni 1921 buňka Komunistickej strany Československa, ktorú tvorili Juraj Šatan, Jozef Uljan a Ladislav Sárený. S nimi sympatizoval tiež bývalý amerikáň J. Matejka.
Zastavme sa pri osobe J. Matejku. V osobnom rozhovore niekoľko rázi spomínal na svoje stretnutie v Chicagu so zakladateľom revolučného komunizmu v Rusku, Vladimírom ILjičom Leninom. S hrdosťou rozprával, ako prišiel Lenin do ich odborovej organizácie, kde im hovoril o potrebe svetovej revolúcie.
Bolo by treba podrobnejšie preveriť tiež tvrdenie Jozefa Uljana, ktorý hovorieval, že Lenin v roku 1913 pod cudzím menom a v prestrojení prešiel z Tatier cez Liptov na Oravu.
Roky 1923 - 1928 v našej obci plynuli v znamení hospodárskej konsolidácie. Hmotne sa občanom pomohlo podstatne tým, že konečne sa im podarilo odkúpiť malú čiastku farských polí a farskú časť pasienku "Na Nivách" hlavne porozumením vlasteneckého kňaza Ladislava Moyša, ktorého otec bol kedysi v Michale učiteľom.
Kultúrny život v obci v týchto rokoch sa rozprúdil najmä zásluhou mladého učiteľa Karola Lojkoviča, rodáka z neďalekých Parižoviec, ktorému pomáhali aj michalskí študenti gymnazista Anton Huska, z obchodnej školy Koloman Bieleny, Gejza Kicko. Hodne pomáhal pri rozvíjaní kultúrneho ruchu v obci aj Jozef Kuna ml., v rámci pôvodne nepolitickej organizácie Miestnej jednoty slovenského roľníckeho dorastu a Roľníckej besedy, ktorých činnosť však po roku 1935 prestala, keď sa oboch organizácií zmocnila Republikánska strana.
Roky 1929 - 1938 v našej obci prebiehali pomerne pokojne. Časy pokojnej hospodárskej hladiny vystriedali roky druhej hospodárskej
krízy, ktoré sa dotkli najmä chudobnejších roľníkov. Na tieto krízové roky doplatil najmä z Oravy prisťahovaný Jozef Mikušiak st., ktorý statočne našporené peniaze vložil do kúpy Kickovho majetku a hospodárstva. A práve roky hospodárskej krízy Mikušiaka pripravili o výsledok dlhoročného strádania. Po období krízy prišli zase roky uspokojenia a na živote obce sa to prejavilo v tom, že vyrástlo niekoľko nových murovaných obytných domov. Aj v raste obyvateľstva badať podstatné zmeny a to najmä v časti Michala, ležiaceho na "ľupčianskej strane". Usadzujú sa tu prisťahované rodiny z Ľupče, z Vŕbä a z Troch Malatínov.
Obdobie druhej hospodárskej krízy zaúčinkovalo tiež na podstatu kapitálového presunu michalských súkromných podnikov. Neracionálne investície donútili majiteľa hornej píly Arnolda Lubyho, ktorý pílu modernizoval postavením turbíny a pristavil moderný mlyn k nej, predať svoj podnik Petrovi Velčovskému, ktorý svojou usilovnosťou urobil podnik rentabilným, lebo sa vedel prispôsobiť požiadavkám trhu. Zásadnú zmenu v povahe podniku urobil v tom, že z mlyna vybudoval úsek na spracovanie drevitej vlny. Takto sa jednak udržali pracovné príležitosti pre časť Michalanov a Ľupčanov, ba ešte sa aj rozšírili.
Krízové roky ohrozili chod druhej píly, ktorú jej majiteľ zmodernizoval a previedol na parný pohon. Tým však, že jeho tichý spoločník zavinil umelý konkurz, hodne oslabil podnikateľskú kapacitu majiteľa píly Kappa.
V týchto rokoch stalo sa bežným javom, že mládeži sa už dostáva vyššieho vzdelania, než poskytovala Ľudová škola. Hodne chlapcov a dievčat získava vyššie vzdelanie na Meštianskej škole v Ružomberku, na obchodných školách, priemyselnej škole a učiteľských akadémiach. Niekoľkí z týchto odchodia z obce za zamestnaním mimo domova.
Roky 1938 - 1945 boli pre našu obec rokmi prevratových zmien.
Rok 1938 bol rokom dovŕšenia zrady domácich fašistov na Československu. Nemecký hitlerovský fašizmus ohrozoval korene našej republiky. Na Slovensku mal svojich spojencov v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane a v Karpaten Deutsche Partei. Hitlerovské nebezpečenstvo vyvolalo už v máji 1938 nariadiť mobilizáciu. V jej rámci muselo narukovať niekoľko záložníkov z našej obce. Vrátili sa po krátkom čase domov, ale politická nervozita sa stupňovala. V septembri 1938 nebezpečie nemeckého hitlerovského fašizmu sa už natoľko vystupňovalo, že prezident ČSR Eduard Beneš, ako najvyšší veliteľ čs. brannej moci, po druhý raz nariadil všeobecnú mobilizáciu, pri ktorej narukovali všetci vojnou povinní branci. Dňa 6. októbra 1938 Hlinkovci v Žiline vyhlásili tzv. autonomné Slovensko. Utvorila sa prvá autonomná vláda v Bratislave na čele s predsedom HSĽS dr. Jozefom Tisom. Bolo jasné, že ľudáci zradili ČSR definitívne. Utvorili sa sbory Hlinkovej gardy, na čelo ktorej sa postavili najradikálnejšie separatistické živly ľudácke. Hlinkovci a gardisti zlikvidovali všetky politické strany a za samojedinú stranu vyhlásili Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu, ktorá založila svoju organizáciu aj v našej obci a jej predsedom sa stal farár Martin Martinko, rodák zo Spiša, presvedčením maďarón a sympatizujúci s Nemcami.
V obci bola malá skupina komunistov (Jozef Uljan, Ladislav Sáreny, Ján Kapina, Jozef Janči st. a Ján Vrtich). Treba povedať, že skupina stratila kontakt s oblastným vedením KSČ a nenapojila sa na ilegálnu činnosť. Vina bola v tom, že starí súdruhovia ideologicky nerástli, preto tiež nemohli revolučne pracovať.
Predsa však v roku 1939 zásadám strany ostalo verných malá hrstka členov KSS, ktorá bunka ako ilegálna bola pripojená k ilegálnej organizácii KSS v Nemeckej Ľupči.
Podľa Lexikonu obcí Slovenskej republiky z roku 1942
spojená obec Ivachnová - Svätý Michal mala chotár 646 ha, domov 85 a 473 obyvateľov. Patrila k notariátu v Liptovskej Teplej, do politického okresu Ružomberok a do župy Tatranskej. Elektrifikácia obce Svätý Michal bola uskutočnená ešte za ČSR.
Fašistická éra mala za následok, že hneď po vyhlásení tzv. Slovenského štátu 14. marca 1939 na základe rasistického protižidovského zákona bola odobratá píla a obchod drevom Aladárovi Kappovi a ľudáci do podniku dosadili svojho exponenta Jozefa Šípoša z Ružomberka. Píla a drevoobchod Petra Velčovského ostal nedotknutý. Bývalá Ľudová banka v Ružomberku postavila vyše Liptovskej Teplej (pri stanici) modernú elektrickú pílu. Aj v tejto našlo pracovné príležitosti hodne chlapov tak z okolitých obcí, ako aj mnohí z michalských občanov. Prevádzka začala dňa 12. I. 1943.
Dejinné udalosti, ktoré sa v týchto rokoch odohrali na Slovensku si zákonite vynucujú, aby sa napísala pravda, ako sa zachoval ľud stredného a horného Liptova v týchto prelomových časoch. A nakoľko písateľ kroniky bol od vzniku tzv. Slovenského štátu zapojený v organizovaní odbojových akcií proti zradcovskému fašistickému režimu, mal v ilegálnej zpravodajskej skupine na starosti práve územie Liptova, preto si považuje za povinnosť zaznamenať pre pamäť budúcim generáciam vývin udalostí v Liptove, v ktorých zohrala svoju úlohu aj jeho rodná obec, v období rokov 1939 - 1945. Je to slávne
Osobitnú pozornosť treba v prvom rade venovať vývinu pomerov v Liptove - v tom aj v Michale - za tzv. Slovenského štátu.
Tvrdý ľud stredného a horného Liptova už od roku 1938
zatína päste, symbolicky hrozebne späté s chalupkovskými veršami: "A ty, mor ho, hej, mor ho! detva môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu...".
Kto sa opováži umlčať nepoddajný podtatranský ľud, kto má toľko sily poviazať mu ruky? Nielen slovami, ale i so zbraňou v ruke chce zabrániť kúskovaniu svojej vlasti, chce potrestať hlinkovských zradcov, aj ich krátkozrakých pomáhačov, ktorí nevidia, že Hitlerovské Nemecko pokračuje podľa hesla: Divide et impera! - Rozdeľ, alebo aspoň rozvaď Čechov a Slovákov, Slovákov a Poliakov, Srbov a Chorvátov - a potom ich po jednom opanuj. A jednako hlasy zamĺkajú, vystreté ramená ochabujú - spojenci Západu nás opúšťajú! Ale päste sa neotvárajú, neprestáva boj tichý, ale tým hrozivejší, boj podzemný, ale tým nebezpečnejší, boj odporu...
Darmo sa nadúvajú ľudácki rečníci bratislavského rozhlasu "prevychovať" ľud, darmo mu kurizujú, aký je rozumný, ako pochopil volanie doby a "zapojil sa" do spolupráce s nemeckými "ochráncami". Ľud stredného a horného Liptova jednoducho nepočúva bratislavský rozhlas, majitelia rozhlasových prijímačov s úsmevom vyhlasujú: "Platíme síce 12 Ks mesačne za počúvanie rozhlasu, ale 10 Ks za Moskvu a Londýn a len 2 Ks za Bratislavu".
Darmo prichodia agitátori a zakladatelia fašistických organizácií do týchto častí Liptova. Dávajú vybubnovať povinný nástup občanov na schôdzu, ale v obecnom dome rečníci vyčakúvajú len sami. V strednom a hornom Liptove sú obce, v ktorých sa neujala ani HG ani HM a HSĽS ostala založená iba na papieri.
Márne sa usilujú školy HSĽS "preporodiť" tieto časti Liptova, darmo vystrájajú parády, dožinkové slávnosti a prichádzajú vládni činitelia v plnej okázalosti, vystupovaním v uniformách "oslniť" a rečnením "prebudiť" obyvateľstvo. Nášmu Liptovu je
to všetko cudzie, iba medicina podľa nemeckého vzoru. Lipták, keď nesmie nič povedať, aspoň si odpľuje. Napokon vzkrsá v Bratislave ponosa. Agent Ústredne štátnej bezpečnosti hlási: "S Liptovom si nikto neporadí!" Veru neporadí, lebo sa tu už od 6. októbra 1938 organizuje hnutie odporu.
Sebavedomý postoj stredného a horného Liptova omína hlinkovcov. Na hornom Liptove dušou organizácie hnutia odporu po národnej stránke je evanjelický senior Ľud. Šenšel, v Lipt. Sv. Mikuláši prof. Ľud. Neckár a v Nemeckej Ľupči Ján Král st. Hlavne evanjelické kňazstvo a učiteľstvo i pospolitý ľud dávajú sa do boja proti národnej zrade.
Začiatkom roku 1944 v strednom a hornom Liptove možno jasne badať tri centrá odporu: prvý vedený ideou víťazstva humanity, kresťanstva a slovanstva, druhý ideou všesvetového programu komunistickej strany a tretí ideou československej jednoty a v nej snahou hospodárskeho a kultúrneho zveľadenia slovenského ľudu. Tieto tri prúdy sa spojili začiatkom roku 1944 v jeden celok s jedinou ideou: vyhnať fašistických okupantov, zbaviť sa domácich zradcov, bojovať za slobodu a pracovať za obnovenie ČSR. Ostatné ideály sa uskutočnia po dosiahnutí tohto spoločného cieľa...
Michal neostával stranou v prípravách odboja. S ilegálnou organizáciou KSS v Nemeckej Ľupči bolo pravidelné spojenie a tiež naši ľudia boli činní pri zostavovaní ilegálneho Revolučného národného výboru, ktorý sa stal riadiacim orgánom skoro na celom území partizánskych obcí stredného Liptova.
Privítali ju revolučné národné výbory, utvorené skoro vo všetkých obciach stredného a horného Liptova. Od Štrby po Liptovskú Teplú a ojedinele aj na Dolnom Liptove - okrem niekoľkých zavedených zadubencov Tisovho režimu - sú celé
obce partizánske. Z našej obce v žandárskom sbore slúžili traja príslušníci: Ladislav Kuna, Jozef Baran a Albert Huska, ktorý slúžil v Mischdorfe, prišiel v máji 1944 spolu s Jaroslavom Mandíkom za pisateľom kroniky v Bratislave a obaja príslušníci žandárstva položili mi otázku, aby som im povedal, kde je ich miesto. Súc členom ilegálnej zpravodajskej skupiny v Bratislave, Štefánik I. (vedúci s. Struhárik), dôrazne som oboch požiadal, aby ostali na svojich miestach, lebo vonku je dosť žandárov zapojených do príprav Slovenského národného povstania, ale chýbia nám spoľahlivé kádre práve v okolí Bratislavy. Tak Albert Huska ako aj Jaroslav Mandík splnili príkazy, ktoré im dávalo ilegálne vedenie žandárskeho odboja a osvedčili sa najmä pri zachraňovaní občanov židovských, ktorí boli v koncentračnom tábore pri Malackách. Obaja títo Liptáci, pôvodne robotníci, čestne obstáli a preto ostali aj príslušníkmi ľudovodemokratickej verejnej bezpečnosti.
Denná tlač zaznačuje čím ďalej tým viacej nešťastí na železniciach, v továrňach a v rozličných podnikoch... 25. augusta, ako priletela zpráva do Liptova, sa vojsko spája s partizánmi v posádke v Ružomberku, v Turci, obsadzujú spoločne Martin. Na Vrútkach sa strieľa, lapajú nemeckých vojakov a gestapákov. V Ružomberku zatýkajú veliteľa nemeckej dozornej misie a jej členov. Posádka nadväzuje spojenie s politickým komisárom sovietskym v turčianskom Kantore, Veličkom. Ružomberský ilegálny revolučný ONV zvoláva prvé porady do Osady. Vstupuje do aktivity veľmi aktívny revolučný ONV v Lipt. Mikuláši, ktorý spolu s ONV v Liptovskom Hrádku alármuje zástupcov všetkých hornoliptovských MNV na deň 27. augusta do hory za Královou Lehotou na lúke pri sútoku Bieleho a Čierneho Váhu. Mikulášania sa zasa
schádzajú v Demänovskej doline, na Lúčkach. Pre okruh Nemeckej Ľupče ilegálne vedenie KSS v Mikuláši určuje s Rudolfa Sokola, ktorý takto preberá aktivizovanie politickej prípravnej práce v strednom Liptove. Na týchto posledných prípravných poradách všade sa už zúčastnili administratívni úradníci, žandári a dôstojníci slovenskej armády. Tu sa dávali posledné pokyny pred zverejnením činnosti UV, pred povstaním ľudu.
27. augusta partizáni zajmú nemeckú posádku a obsadia Ružomberok. Dňa 28. augusta sa partizáni spájajú s vojenskou posádkou a zdolávajú nemeckú jednotku v hoteli Kriváň v Mikuláši. Pred večerom toho istého dňa ONV v Lipt. Hrádku vydáva rozkaz odzbrojiť nespoľahlivých Hrádočanov.
A keď v utorok 29. augusta 1944 zazneje signál do útoku za slobodu a česť národa - proti otročiteľom a vrahom ľudských práv - Liptov sa stavia celý a bez výhrady, a preto aj bez krviprelievania, pod zástavy Slovenského národného povstania, ktoré mnohí túžobne očakávali a takmer všetci tušili. Michalania boli napojení hlavne na revolučný UV v Nemeckej Ľupči. Tu mal politickú stránku povstania na starosti mladý učiteľ Michal Král, kým vojenskú počiatočnú dôstojník v zálohe Koloman Kordoš. Vojnou povinní michalskí muži museli nastúpiť vojenskú službu v slovenskej armáde. Ale tí mládenci, ktorí boli doma, dali sa ochotne k dispozícii partizánskemu veleniu v Nemeckej Ľupči. V Liptove Revolučné ONV dávajú príkaz zaistiť gardistické živly, ale nesiahajú na ich životy, záškodníkov prenechávajú ľudovému súdnictvu.
Revolučné ONV v Liptove si v Liptove podelili takto svoju právomoc: Ružomberský okres mal samostatný RONV, ktorého právomoc platila pre oblasť dolného Liptova, kým Hrádočania
a Mikulášťania sa zišli dňa 30. augusta na spoločnom zasadaní a pre lepšie zvládnutie vecí sa ustanovuje zlúčený Revolučný ONV pre horný a stredný Liptov so sídlom v Liptovskom Hrádku.
Ale ani nemecká armáda nelení. Dňa 31. augusta dve letecké šťuky pred večerom zbombardovali letište v Liptovskom Petre, Zničili jeden zo skladov oleja, ale bojová nálada povstalcov neochabuje, i keď už 3. septembra začína od Spiša ústup pred motorizovanou a pancierovou presilou nemeckej armády, ktorá sa valí od Javoriny cez Štrbské Pleso až na križovatku Králova Lehota - Hybe, zvanú Červený kút.
Aj od Ružomberka sa valí presila novonasadených hitlerovských tankových a motorizovaných príslušníkov SS - divizie "Tatra". Nemecký oddiel SS - vojakov obsadil 2. septembra Michal. Ale od Nemeckej Ľupče robia odbojári - vojaci a partizáni protiútok na okupantov a obsadzujú návršia nad Michalom a Ivachnovou. Naša obec sa dostala do stredu bojových línií. Veliteľ nemeckých SS - vojakov por. Faulkner nadväzuje spojenie s miestnym rim. kath. kňazom Martinom Martinkom. Tento udal Faulknerovi všetky rodiny, z ktorých sú jednak partizáni a tiež, ktoré držia s povstalcami. Partizánsky útok prinútil Nemcov odísť z obce. Bojová situácia sa na pár dní vyvinula tak, že pravý breh rieky Váhu kontrolovali Nemci, kým ľavá strana Váhu bola v oslobodenom území partizánskom. Starý drevený most podpálili partizáni na čele s neb. Michalom Kráľom z Part. Ľupče za účelom zabránenia prechodu Nemcom na druhú stranu rieky Váhu. Spomenutý most bol znova zničený ohňom pri ústupe Nemcami v marci 1945.
Z hradskej poniže Bešeňovej Nemci ostreľovali pozície partizánov nad Michalom. Ako sme už spomenuli, a ako sa dokázalo výsluchom, Faulkner mal v Michale svojho informátora kňaza Martinku, ktorému Nemci nechali ľahký guľomet a zásobu nábojov. Martinko podával Nemcom zprávy o pohyboch partizánov jednak v obci a potom v oblasti Nemeckej Ľupče. Súčasne
s paľbou Nemcov sám ostreľoval partizánske pozície. Keď na základe jeho zrady Nemci zápalnými granátmi vypálili v obci 7 domov i s príslušenstvom, z partizánskeho štábu v Nemeckej Ľupči prišla do našej obce vyšetrujúca hliadka, v ktorej bol starší lajtnant Červenej armády - partizán Vasil Čobajev, politický komisár slovenských partizánov s. Rudo Sokol a dvaja partizáni. Nakoľko mali zistené, že farár Martinko bol v zradcovskom spojení s Nemcami, vypočuli ho, najmä na okolnosť, kto z farského objektu strieľal z guľometu na partizánske vysunuté pozície nad obcou a ďalej, kto prezradil Nemcom rodiny, z ktorých boli rodinní príslušníci u partizánov. Martinko vyhlásil, že sa ako Spišiak po matke cítil vždy Nemcom a že jeho povinnosťou je sa stavať proti banditom (informácie mi poskytol pol. komisár R. Sokol, pozn. pisateľa). Na ďalší dotaz, ako mohol ako kňaz vydať na žobrácku palicu rodiny vlastných veriacich, Čobajevovi surovo vyhlásil, že to nie sú veriaci, ale obyčajní lotri. Čobajev a Sokol v zastúpení partizánskeho štábu použili stanného práva a vyniesli nad zradným kňazom Martinko 8. septembra rozsudok poľného partizánskeho tribunálu a ten znel na smrť zastrelenim. Prítomná partizánska hliadka rozsudok aj o 15.30 hod. na mieste vykonala. Z radov katolíckeho kňazstva v Liptove našli sa traja vyložení zradcovia, priami konfidenti Nemcov, ktorých všetkých stihol spravodlivý trest ľudu.
Iná verzia tejto udalostiPri ostreľovaní a vypálení našej obce zaplatili obranu našej obce dvaja neznámi partizáni a pri Pribyške padli ďalší štyria partizáni. Z radov našich spoluobčanov boli Nemcami poranení títo:
1.) Ján Mikušiak,
2.) Pavol Baďo,
3.) Jozef Šatan,
4.) Emília Šatanová,
5.) Johana Husková - Ižovie,
6.) Jozef Hiršner
Vypálené rodiny ostali skoro bez akýchkoľvek prostriedkov
a najpotrebnejšie súčiastky šatstva, bielizne a riadu získali len dobročinnosťou občanov z Nemeckej Ľupče.
Do 10. septembra masy nemeckého vojska obsadili celý Liptov, pravda, len pozdĺž hradskej cesty, a jedine veľké jednotky, vyzbrojené až po zuby, sa odvážia cez deň aj do odľahlejších obcí.
Do našej obce opäť vtrhávajú tlupy hitlerovských banditov a odvliekli 5 osôb a to: Jána Kenderu s manželkou Evou, Rudolfa Kenderu, Ladislava Husku a Jozefa Guota, ktorých internovali v Ružomberku v Žófii.
Blížil sa 28. október, deň obnovy ČSR, ale hľa, deň sa stával dňom zdanlivého pádu Povstania, ale skutočne len zdanlivého pádu. Bratislavskí zradcovia povolávajú ďalších SS - vojakov, hitlerovský hlavný stan vystriedal veliteľa nemeckých divízií na Slovensku za krvilačnejšieho, ktorý s ohromnou presilou podnikol zo všetkých strán útok na bašty obnovenej ČSR so sídlom v Banskej Bystrici - na slovenské doliny, hory, vrchy. Ale udusiť povstanie v srdciach liptovského ľudu sa nedostáva síl už ani najväčšiemu vrahovi ľudstva.
Slovenské povstalecké vojská pred presilou ustupujú, partizáni prejdú hlbšie do hôr. V horách Nizkych Tatier sa usadili spojené oddiely slovenských a sovietskych partizánov, kým na Liptovských holiach sa zdržovali viac bratia sovietskí vo viacerých oddieloch: Jefremov, Veličko, Potemkin, Acqmadulin, ktoré preberali Slovákov do Štefánikovej brigády. Na Brtkovici a v Nízkych Tatrách sídlili prevážne Slováci ako súčasť I. partizánskej brigády Stalina.
I štefánikovci i stalinovci sa veľmi často postarajú o dokonalé privítania nemeckých vojenských transportov na liptovskej železnici, a to nielen ozrutným výbuchom traskavín, ale aj salvami štekajúcich automatov. V decembri vyleteli do vzduchu dva vlaky, v januári jeden, takže doprava bola pri horúčkovitom pohybe nemeckých vojsk úplne prerušená. Nevodilo sa lepšie ani transportom autami po hradskej ceste. Hŕstka partizánov sa
ukryje pri ceste v lese, auto s prestreleným strojom zastane, alebo sa zrúti do priekopy a osádke neostáva iné, len " Hä nde hoch" - hore ruky! - Pri Východnej a pri Hybiach miestne obyvateľstvo muselo vytínať pod nemeckým terorom lesíky pozdĺž cesty.
Ale partizánom to nevadí. Denne privádzajú do hôr nielen nepriateľských vojakov Nemcov, Maďarov, Rumunov a vlasovcov, nielen kone, rožný statok a ovce, čo si Nemci ženú v čriedach dolu Liptovom, na západ, nielen autá a motorky - ale aj zajatých vojakov sovietskych i civílne obyvateľstvo, ktorých si nemecký sysel vlečie do svojho brloha rozpadajúcej a zužujúcej sa Tretej ríše.
Ako pred Povstaním, aj teraz sa valia udalosti: naši oslobodili už Poprad, prekročili hranicu Liptova. Posledného januára 1945 o 4-tej hodine ráno partizáni spod Kriváňa, obsadiac Kokavu, Dovalovo, Pribylinu, Vavrišovo, Peter, podnikajú prekvapivý a ničivý posledný úder na nemeckých votrelcov v Liptovskom Hrádku. Zmocňujú sa nemeckej stráže pri novom betonovom moste pri Petre ponad Belú, ničia rozbušky a odstraňujú traskavinové nálože, ktoré mali o chvíľu roztrhať toto dielo, vystavané za 16 milionov korún.
Do noci trvali boje partizánov s nemeckými ústupovými, všetko nivočiacimi jednotkami, ktoré znepokojované sa urýchlene sťahujú za čiaru Ráztoky - Žiar - Smrečany - Háj - Mikuláš - Iľanovo - Poludnica v Nízkych Tatrách, kde sa zastavil postup našich na celých deväť týždňov.
Týchto bojových deväť týždňov bolo pre obyvateľstvo stredného a dolného Liptova dobou ťažkých skúšok a utrpenia. Pod ochranou nemeckých bodákov a automatov začali vystrkovať hlavy utajení ojedinelí gardistickí zradcovia, ktorí denuncovali Nemcom ilegálnych pracovníkov. Tak na udanie ružomberských gardistických činiteľov Jána Lačeka a Vladimíra Hatiara aj pisateľ týchto dejov bol dva rázy v Bratislave nemeckou Sicherheitsdienst (tajná bezpečnostná polícia) zatknutý v novembri 1944 a v januári 1945.
Našťastie v Liptove nebolo takýchto zradcov veľa a keď by aj boli, potom boli zbabelí.
Prišiel apríl 1945.
Premyslenými operáciami gen. Svobodu a jeho štábu podarilo sa hrdinským vojakom I. Čs. armádneho sboru dobyť Mikuláš a definitívne prelomiť obrannú nemeckú líniu. Začalo oslobodzovanie obcí stredného a dolného Liptova. Ale ustupujúci Nemci dali sa do posledného zúrenia. Z obcí, ktoré museli vyprázdniť, odvliekali všetkých zbrane schopných mužov a politicky podozrivých.
Aj z našej obce oddiel SS - vojakov 21. apríla nechal nastúpiť všetkých mužov, vybrali z nich 18 (od 18 - 40 r.), odvliekli ich do Ružomberka a neskôr do Martina, kde ich vyšetrovali pre partizánsku činnosť. Zo zaisťovacej väzby v Martine odtransportovali ich na nútené zákopové práce do Opatovej pri Trenčíne, odkiaľ však pomocou slovenských dôstojníkov ušli a hromadne s inými sa dostali do Žiliny a odtiaľ domov.
Náš ľud, vojnovými udalosťami ťažko skúšaný, zachoval sa - až na zriedkavé prípady - hrdinsky a čestne. Prežil ťažké týždne frontového života a pomáha oslobodzovacím armádam gen. Petrova a gen. Svobodu. Nie oslavami, ováciami, ani prázdnym krikom, ale takto - a to je v povahe tvrdého Liptáka - činmi a pomocou hovorí, volá, objíma Da zdravstvujet Krasnaja armija! - vítajúc osloboditeľku Červenú armádu a Čs. armádu v deň
Oslobodenia našej obce, 5. apríla 1945.
Tento prvopis politicko - hospodárskych dejín obce Liptovský Michal od roku 1918 do apríla 1945 na žiadosť Rady MNV vypracoval vedecký pracovník Slovenského národného múzea v Martine PhDr. Anton Miroslav Huska.
Uznesením Rady MNV v Liptovskom Michale (č. 54/61) prvopis bol schválený a po prevedení opráv vpísala ho do Kroniky Irena Husková, rod. Kramárová, učiteľka v Martine.