Politická situácia Štátna správa Hospodárstvo Poľnohospodárstvo Stavby Priehrada Požiarnici Pohromy Farnosť Knižnica Kultúra Divadlo Sociálne pomery Mládež Šport
Obdobie 1946-1989
V Liptovskom Michale nebola v tomto období vedená kronika. Nasledujúce údaje som získal zväčša z rozprávania a prehádzaním hŕby papiera v archíve na povale obecného úradu. Táto časť nechce byť historicky bezchybnou prácou, ale len priblížením obrazu obce, ako ho majú v pamäti dnešní súčasníci. Osobitná vďaka tým, čo mi najviac pomohli: Ing. Otto Húska, Helena Mydliarová, Anton Hošala, Jaroslav Hurtešák, Jozef Janči, Eva Bubalová, Anton Weisz.
Skončenie 2. svetovej vojny v Európe 8. mája 1945 bolo začiatkom budovania. Stavali sa vojnou zničené dediny, továrne, ale aj politické vzťahy. Košický vládny program z 5. apríla 1945 ustanovoval národné výbory, zrovoprávnenie Čechov a Slovákov, potrestanie kolaborantov. Komunistická strana Československa mala podporu ZSSR a veľký vplyv na znenie ústavy i zloženie vlády. 24. októbra 1945 štát znárodnil banky, poisťovne a 3348 podnikov, čo bolo 2/3 priemyslu. Už tu bolo vidieť smer vývoja novej republiky. Keď 26. mája 1946 vyhrali vo voľbách v Čechách komunisti, získali väčšinu a kreslo predsedu vlády. Stalo sa tak napriek tomu, že na Slovensku boli výsledky: demokratická strana 62 %, komunistická strana 30.37 %, strana slobody 3.1 %. Bol to dôsledok centralizovania moci celoštátnych orgánov v Prahe na úkor slovenských. O mesiac neskôr, v 3. pražskej dohode, boli prijaté také obmedzenia SNR, že o rovnoprávnosti Čechov a Slovákov sa ďalších 22 rokov nedalo ani snívať.
Snaha buržoáznych politikov vlády zastaviť smerovanie republiky k sovietskemu Rusku vyústila do demisie nekomunistických ministrov 20. februára 1948. Generálny hodinový štrajk 24. februára ukázal podporu KSČ v širokých vrstvách ľudu a prinútil prezidenta Eduarda Beneša prijať demisiu ministrov a schváliť novú vládu Klementa Gottwalda. 9. mája vzniká nová ústava a 30. 5. získavajú komunisti cez jednotnú kandidátku národného frontu 70 % miest v národnom zhromaždení a 78 % v SNR. Začína vládnuť heslo "Sovietsky zväz - náš vzor!" a moc sa presúva na Ústredný výbor KSČ.
Budovanie socializmu sa prejavilo v rokoch 1948-1954 v eliminovaní triednych nepriateľov. Živnostníci boli povolaní do pracovných jednotiek armády. Cirkev rozložili konfiškáciou majetku,
zrušením kláštorov, škôl a väznením mnohých kňazov. Toto účtovanie s triednym nepriateľom aj vo vlastných radoch vynieslo 233 rozsudkov smrti a 178 popravených.
Prudká výstavba priemyslu a kolektivizácia poľnohospodárstva na prelome desaťročia poľavili. V 1960. roku bolo združstevňovanie považované za zavŕšené. Nová ústava pridáva do názvu štátu slovo socialistická a zakotvuje vedúcu úlohu KSČ.
Tento socialistický ideál vydržal do roku 1968. Už pred ním vzrastala nevôľa voči prezidentovi Antonínovi Novotnému, nielen doma, ale i na východe. V januári 1968 zvolili za 1. tajomníka Alexandra Dubčeka a prezidentom sa stal Ludvík Svoboda. Ľud tieto zmeny uvítal a nové vedenie nadšene podporoval. Vláda zrušila cenzúru a hovorila o socializme s ľudskou tvárou. Netrvala ale dlho táto "Pražská jar", len do 21. augusta. Tento deň prešlo naše hranice 140 000 vojakov, 4 500 tankov, 150 vrtuľníkov a 200 lietadiel armád Varšavskej zmluvy (spolok armád socialistických krajín ako protiváha NATO). Vedenie štátu bolo odvlečené do Moskvy, kde s nimi z pozície sily rokoval Brežnev. V Prahe zasadal mimoriadny zjazd KSČ, ktorý odsúdil okupáciu a zvolil nový ÚV. Ľudia sa snažili odstránením, či falošnými smerovkami sťažiť okupantom orientáciu. Stavali sa pred tanky, dohovárali vojakom. Na Slovensku zvolaný mimoriadny zjazd KSS dopadol celkom inak, lebo naň prišiel z Moskvy Gustáv Husák. Zjazd prijal okupáciu vojsk ako "internacionálnu pomoc". Moskovské protokoly určili dočasné umiestnenie vojsk v ČSSR. 28. októbra vznikla formálne federácia a v apríli 1969 vymenil Dr. Husák Dubčeka na poste generálneho tajomníka ÚV KSČ.
Nastalo obdobie normalizácie, ktoré sa oháňalo "Poučením z krízového vývoja v strane a spoločnosti v krízových rokoch 1967-1968". Ľudia aktívni v šesťdesiatomôsmom boli zbavovaní funkcií, členstva v strane, z inteligentov sa stávali kuriči v kotolniach. Dr. Husák bol v roku 1975 zvolený aj za prezidenta a vytrval tam až do roku 1989.
Do 1955 roku bola obec spravovaná MNV v Ivachnovej (horný koniec) a MNV Part. Ľupče (dolný koniec za Ľupčiankou). V tomto roku vznikol MNV v Liptovskom Michale. Obec spadala pod okres Ružomberok v Žilinskom kraji. Provizórna úradovňa bola v drevenej budove bývalej jedálne Doprastavu pri sociálnom dome (plánik obce na strane 98, bod -1-). V 1958 roku už úradoval MNV v novej, dnešnej budove. Keď v roku 1960 zrušili ružomberský okres, prešla obec do okresu Liptovský Mikuláš v Stredoslovenskom kraji so sídlom v Banskej Bystrici.
V jednotlivých obdobiach viedli MNV:
1955-1960 Jozef Hirschner - predseda, Jozef Janči - tajomník
1960-1964 Štefan Príbelský - predseda, Jozef Janči - tajomník
1964-1971 Ján Vrtich - predseda, František Tuka - tajomník
1971-1976 Jozef Janči - predseda, Ing. Otto Húska - tajomník
1976-1990 Pavel Sarčák - predseda, Juraj Vrtich - tajomník.
Účtovníčkou MNV bola od roku 1959 až do roku 1990 Anna Mužilová.
Po 1948 roku začala mohutná výstavba priemyslu, v duchu východného vzoru, od ťažkého. Budovali sa zbrojovky, hlinikáreň v Žiari nad Hronom, Východoslovenské železiarne. Národné hospodárstvo sa riadilo plánovite v päťročniciach. O nízkej výkonnosti práce svedčili úderníci. Boli to robotníci, ktorí dokázali svoje päťročné úlohy splniť v predstihu, napríklad aj za dva roky.
V Liptovskom Michale pracovala po vojne iba velčovského píla (-2-). Kappova píla (-7-) už nepracovala a začiatkom paťdesiatych rokov bola rozobratá. 10.7.1957 prenajali bratia Krakovskí svoju pílu MNV v L. Teplej na 6 rokov za 1461 Kčs ročne a 23.3.1958 prenajal Peter Velčovský vodnú pílu MNV v Lipt. Michale. V roku 1959 pracovala píla pre socialistický i súkromný sektor v réžii MNV na základe schválenia Odboru poľného a lesného hospodárstva v Ružomberku z 30.1.1959. Dňom 30.1.1960 boli všetky píly s prevádzkou vo mzde uvedené do kľudu uznesením vlády č. 1025/59. Zápisnicu o zablombovaní píly v tento deň podpísali za ONV Ing. D. Chyla, za lesný závod Ružomberok Ing. Otto Macko a za MNV jeho predseda Jozef Hirschner. Bolo ešte povolené porezať v apríli ostatné zásoby dreva. 6.5.1960 bola za prítomnosti Ing. Chylu a J. Hirschnera zablombovaná píla bez dreva. Niekoľko rokov ešte stála a pri výstavbe marskej priehrady vyrástol na jej mieste železničný násyp.
V 1958 roku vnikla "Krajčírska provozoveň pri MNV", kde pracoval Ludevít Húska a Emília Hošalová. Béla Bubala, aj po skonfiškovaní väčšiny strojov, ohýbal plechy od 1959 roku pod hlavičkou zámočníckej dielne MNV (-3-). V roku 1961 mali tieto prevádzky obrat 24 534.10 Kčs. V 1963 roku vykázali už len 6018.38 Kčs a MNV ich zrušilo.
Paťdesiate roky na našej dedine boli obdobím odovzdávania kontingentov a agitácie do družstva. MNV, výbor žien i KSČ sa najviac zaoberali plnením plánu dávok a plánu poľnohospodárskych prác. Ako sa dozvedáme zo "Zoznamu poľnohospodárskych podnikov v obci Lipt. Michal" z 18.1.1956 je tu 51 súkromne hospodáriacich roľníkov a pasienkové spoločenstvo. Spomeňme aspoň tých väčších aj s rozlohou pôdy v ha: Pasienkové spoločenstvo 19.96, Ladislav Húska 1.54, Helena Húsková 1.84, Matej Bielený 1.89, Štefan Bubala 1.29, Ján Ižo 1.22, Ján Kendera 1.93, Antonia Vrtichová 1.74, Emil Tholt 1.26, Ján Guoth 1.85, Ladislav Mikušiak 1.91, Jozef Hurtešák 3.38, Ondrej Šlachta 2.29, Štefan Šatan 2.06, Ondrej Baran 2.49, Jozef Šatan 2.21, Jozef Vrtich 3.31, Dominik Hurtešák 4.45. Tento najväčší "závod" mal na daný rok vyrúbané odovzdať 500 kg obilia a 2627 kg zemiakov. Výkupné ceny boli pritom také nízke, že gazdovia hovorili o dávaní skoro zadarmo. Tí, čo chovali dobytok, museli odovzdať aj dávku v mäse. Agitácia za JRD prebiehala priamo, ale aj poza chrbty, cez zamestnávateľov, synov a zaťov majiteľov pôdy. O spôsoboch agitácie svedčí list odoslaný MNV 31.7.1958 na Okresný stavebný podnik v Ružomberku:
"Vážený súdruh riaditeľ, pochopiac uznesenia XI. sjazdu, pristupujeme k zakladaniu JRD aj v našej obci. Obraciame sa na Vás, aby ste nám aj Vy v tejto významnej činnosti pomohli.
Vo vašom závode zamestnávate nášho občana Trnovského Antona ako stavbyvedúceho, ktorý vlastní výmeru pôdy 0.97 ha. S menovaným previedli sme pohovor, ktorý sa zásadne nestavia proti socializácii dediny, ale ani doteraz prihlášku nepodpísal. Jeho vyjadrenie je také, že keď druhý, aj on podpíše. Takýchto podobných prípadov máme v obci viac - takmer všetky, preto je potrebné, aby sme s niekým začali. U Vášho zamestnanca, ako vedúceho pracovníka, by malo byť prvoradé pochopenie, preto ráčte menovaného presvedčiť o vstupe do JRD, že nám veľmi pomôže a nakloní k tomu aj ďalších našich občanov.
O výsledkoch jednania žiadame aby ste nám podali správu a sme s pozdravom Jednotne za mier!"
Do Jednotného roľníckeho družstva však nechcel nik vstúpiť. Majitelia radšej dali pôdu štátnym majetkom. Na jeseň 1958 tak urobili Jozef Kuna, Ján Hurtešák, Aladár Kapp, František Budiak a postupne všetci ostatní. V roku 1960 konštatovalo MNV, že socializácia dediny je splnená na 91 % a v 1968 roku existujú traja poľnohospodári s výmermi pod 0.5 hektára. V auguste 1959 prevzalo MNV mechanickú mláťačku, ktorú poháňal samostatný elektromotor cez dlhú remenicu, z STS (strojno-traktorová stanica) Ružomberok. Slúžila celej obci ešte v sedemdesiatych rokoch.
Podobne sa šesťdesiatych rokov nedočkal pasienkový spolok, ktorý mal v 1958 roku 18 členov. Na jar 1959 bojovali listami za svoje pasienky o výmere 22 ha na Nivách. Odbor poľného a lesného
hospodárstva rady ONV v Ružomberku ich dal do užívania ŠM Liptovský Mikuláš, dvor Ivachnová. Spolok pritom dostal náhradu 5.99 ha pri Váhu, ktoré "sú spolovice holé štrkoviská, často zaplavené vodou". Nič nevypísali.
Pritom v 58. roku spolok kultivoval svoje pasienky 450 kg liadku a 507 kg draselnej soli, čo vtedy aj s dovozom vyšlo na 629.47 Kčs. Členovia spolku potom mrvili, miešali hnojivá, vyvážali a rozmietali ich. Opravovali oplotenie, vyrubávali krovie, upravovali cesty, "rozhrabávali chopky a krtince".
Posledný zaznamenaný rok 1958 zamestnával spolok pastiera od konca mája do 30. októbra. Pastier mal na starosti 22 kráv a jednu jalovicu. Dostával 800 Kčs mesačne, na čo sa skladali členovia spolku po 30 korún od kusa paseného dobytka. Členmi toho roku boli: Vrtichová Antonia, Jozef Húska, Emil Húska, Jozef Vrtich, Štefan Šatan, Matej Bielený, Ondrej Baran, Jozef Hurtešák, Ladislav Mikušiak, Ludevit Húska, Ondrej Jánoš, Dominik Hurtešák, Helena Húsková, Peter Kuna, Ladislav Húska, Ladislav Sárený, Ladislav Budiak, Jozef Lúčan a Ján Guoth.
V 1963 roku bola zbúraná drevená pastiereň, lebo "špatí obraz celej dediny".
Pri výstavbe betónky (1952) postavil za ňou Doprastav budovu pre kancelárie a ubytovanie. Po ukončení cesty tu bývali sociálne slabé rodiny a budovu volali sociálnym domom. V 1955 roku bola zbúraná stará drevená škola. Okresný stavebný podnik urobil v roku 1956 generálnu opravu národnej školy s prístavbou bývania pre učiteľa za 180 000.-Kčs. Pomáhali aj miestni občania a brigádnici. Jozef Šatan a Otto Húska vykopali pritom v priestore vchodu do budovy popolnicovú urnu, ktorá je uložená v ružomberskom múzeu. V rokoch 1956-57 bola na odkúpenej časti Machajovie záhrady postavená budova MNV a hneď pri nej požiarna zbrojnica. Starú drevenú za betónkou v roku 1958 rozobrali. Miestny rozhlas začal hlásiť 15.6.1958 zo šiestich reproduktorov. Predtým vyhlášky bubnoval ujček Ižovie. Ku koncu roka 1958 renovovali drevený most cez Ľupčianku. Prakticky šlo o nový most v hodnote 90 000.-Kčs. V lete 1959 bol opravovaný most cez pravé rameno Ľupčianky. Na križovatke betónky a cesty do Ľupče postavili v 1961 roku plechovú čakáreň a oplotili cintorín. V zime 1963 bol rozobratý drevený bešeňovský most cez Váh. Po snehovej kalamite boli v lete vymenené drevené stĺpy miestneho rozhlasu za železné. V rokoch 1967-68 upravovali obyvatelia miestne cesty. Občania rozhodili 75 ton drveného kameňa zo skládky pri sociálnom dome. V máji 1968 bol demontovaný vrch mosta cez Ľupčianku o rozmeroch 6 x 12 m. Uložilo sa nové drevo a 25 ton drveného kameňa a hliny. Cesty upravovali a predlžovali michalania prakticky stále. Spočiatku používali kamennú drť z lomu v Turíku, kde si ju sami pripravovali.
Neskôr ťažili štrk z Váhu, alebo kupovali kameň z bešeňovského lomu a naostatok používali materiál vznikajúci pri stavbe priehrady. V 1968 roku boli postavené betónové stĺpy elektrického vedenia a pribudli drevené telefónne stĺpy. V ten istý rok rozobrali brigádnicky obytný dom velčovských, aby získali materiál na stavbu kultúrneho domu. Roky 1969 až 1973 patria výstavbe kulúrneho domu v akcii "Z" (práce robili miestni brigádnici). Dielo malo konečnú hodnotu 1 156 434.- Kčs. Rok 1974 znamená výmenu dreveného mosta cez Ľupčianku za betónový v hodnote 78 951.- Kčs. Kultúrny dom dostal javiskové vybavenie v hodnote 240 000.- Kčs. V tomto roku vybudovali mládežníci ihrisko pod bývalou školou. V 1975 roku bola vyasfaltovaná hlavná a 3 bočné ulice obce. Bolo upravené Hlinisko. Voda z vodovodu začala tiecť v 1985 roku.
Stavba priehrady Liptovská Mara (1965-1975) mala obrovský dopad na obec. Časť dediny musela ustúpiť železnici a okolie dediny novej ceste č.18, diaľnici a bešeňovskej prečerpávacej nádrži. Tvár obce a okolia sa celkom zmenila. Pre koľajnice a diaľnicu boli zbúrané 2 domy pri ceste do Ľupče (Kohútovci, Šatanovci), dvojdom na križovatke pri píle (Balážovci, Hýllovci), velčovských píla s obytnou budovou. Diaľnica a úpravy toku Váhu zobrali polia na západnom kraji obce, sociálny dom (-4-), futbalové hrisko (-5-), pláž pri pilótach (- zvyšky rozobraného starého mosta s hlbokou vodou,-6-), ostrovy na Váhu, ruiny Kappovej píly (-7-) pri Ľupčianke pod betónkou a meandre Ľupčianky od betónky po jej ústie do Váhu, poniže dnešného bešeňovského mosta. Cesta č. 18 nad obcou zapríčinila stratu vody zo studní (odvodnenie pod cestou) a zmenu výzoru kopca nad cestou zbuldozérovaním. Ľupčianka bola vovedená umelým korytom do bešeňovskej nádrže (1974). Rast dediny sa zastavil. Odsťahovalo sa 35 ľudí (1956 - 204 obyvateľov, 1967 - 305, 1971 - 270 obyvateľov).
Na začiatku 50-tych rokov používali ručnú striekačku, ktorá podľahla zubu času. Zbrojnica bola v tom istom drevenom baraku ako MNV. Do novej zbrojnice dostali motorovú DD-16. Od začiatku ďalšieho desaťročia chodili na zásahy s Tatrou 805, ktorá im vydržala až do 1996 roku. V 1958 roku si postavili sušiak na hadice a dostali sirénu. V 1974 postavili nový sušiak za kultúrou. Dlhoročnými oporami boli Jozef Hirschner, Ľudovít Šlauka, Július Juríček, Ján Šturek.
V horúcej letnej noci roku 1956 zničili jazyky plameňa objekt bývalej zápalkárne v Machajovie záhrade (-14-). Ratujúci občania ešte vypustili kravu, ale ani tú, ani budovu sa im nepodarilo zachrániť.
Zima roku 1954 držala od januára až do polovice marca s mrazmi 30-35 stupňov celzia. Na jar ľadové kryhy na Váhu poškodili mosty. Vojaci trhavinami uvoľňovali koryto rieky. Konštrukcia bešeňovského mosta bola otrasená, a tak bol na moste otvorený len prechod pre peších. Aj ivachniansky most bol poškodený. Autá mohli prechádzať Váh len cez most vo Vlachoch.
Sviatok Petra Pavla v roku 1958 je spätý s veľkou vodou. Povodeň zaliala polia i Bešeňovú. Váh prerazil brehy na ohybe pri ivachnianskom cmiteri a tiekol priamo cez Ivachnovú. Škody boli veľké na dedinách i na poliach. Ešte celý nasledujúci rok opravovali a spevňovali brehy rieky.
Táto časť kroniky je spracovaná na základe farskej kroniky "Historia domus Parochiae S. Michaelis de Liptov", ktorej významnú časť napísal vdp. Hypolitus Štrbina v roku 1959.
V tomto dokumente sa dozvedáme celkom odlišné fakty týkajúce sa smrti michalského farára Martina Martinku. Pokladám za potrebné tieto fakty uviesť, i keď tým zabehneme mimo spracúvané obdobie. Hypolitus Štrbina na strane 36 o Martinovi Martinkovi píše:
"Život skončil tragickou smrťou. 8. septembra 1944, počas Slovenského národného povstania bol partizánmi zastrelený. Vyvliekli ho z pivnice farskej, kde sa ukryl s viacerými veriacimi, keď nastala prestrelka medzi Nemcami a partizánmi. Tam sa spoločne modlili svätý ruženec k preblahoslavenej panne Márii o ochranu. Z pivnice, z fary ho vyvliekli hore ku škole a tam postavili pod stenu starej, drevenej školy. Šiesti, či ôsmi partizáni sa postavili na cestu s automatmi a dostali rozkaz od vedúceho partizánov strieľať. Spočiatku váhali a nechceli, potom na vyhrážanie veliteľa strieľali do vdp. farára Martina Martinku.
Bez súdu, bez vyšetrenia pozbavili ho života, potom mŕtveho ťahajúc za nohy vliekli od školy na pohorenisko domov a tam ho hodili. Nikto sa ho nesmel ujať, ani pochovať. Jedna veriaca z filiálky z Ivachnovej, súc na voze v Michale, ho len ukradomky vzala do voza a zaviezla do Ivachnovej a tam ho uložili do rakve v kaplnke.
Farár zo susednej farnosti Lipt. Teplej Ján Húšťava potajomky odbavil obrady a preniesol s veriacimi do cmitera v Lipt. Teplej. Tam ho pochovali po boku bývalého farára v Hrboltovej, ktorý zomrel v Teplej na penzii (pri bratovi) - Jána Kapustu, v auguste 1944. Časy boli nepokojné, ani
pochovať nebolo možno. Ľudia sa rozutekali z cmitera, lebo zbadali, že partizáni bežia z Michala do Teplej. Sám pán farár s kantorom ho museli zahriebsť."
Správcovia fary v Liptovskom Michale
1931-1944 - Martin Martinko
1944-1945 - zastupoval farár Lipt. Teplej - Ján Húšťava
1945-1949 - Jozef Rimár
1949-1950 - zastupoval farár Lipt. Teplej - Ján Húšťava
1950-1953 - Jozef Kútnik
1953-1959 - Hypolitus Štrbina
1959-1960 - Jozef Duraj
1960-1966 - zastupoval farár Part. Ľupče - Július Šimko
1966-1968 - zastupoval farár Part. Ľupče - Jozef Sárený
1968-1990 - Jozef Tješ
V roku 1945 ustanovený správca fary vdp. Jozef Rimár dal vymaľovať a vyriadiť faru, potom čo ju opustili rodiny zo zničených domov. Tento pán farár zomrel 29. januára 1949.
22. decembra 1953 je menovaný za dočasného správcu fary vdp. Hypolit Štrbina. V roku 1956 sa zrútil ochranný múr kostola na južnej strane v dĺžke asi 12 metrov. V roku 1957 bol opravený.
Socha Najsvätejšej trojice stála vedľa cesty (dnes dom Vojtecha Jánoša). Už 18.2.1959 navrhoval MNV asanáciu sochy v žiadosti Odboru školstva a kultúry ONV "lebo je v dezolátnom stave 2 m od cesty a ohrožuje bezpečnosť premávky". Keď v roku 1961 cestu upravovali, sochu odstránili a uložili do zvonice. Uvažovalo sa o reštaurovaní, ale nakoniec "sa našli ochotní miestni murári a dobrí ľudia", ktorí jednoduchým spôsobom v roku 1967 inštalovali sochu vľavo od vchodu do kostola.
Rok 1968 bol politicky prelomový. Vdp. Jozef Sárený vo farskej kronike píše: "V našom štáte sa začala obroda v kultúrnom, hospodárskom a politickom živote. Od februára sa dejú prenikavé zmeny v politike strany a vlády. Predovšetkým sa má uplatňovať zachovávanie ústavy, má prestať šliapanie práv jednotlivca i spoločnosti. A tak má vlastne nastať aj náprava krívd, ktoré napáchali na veriacich a na katolíckej cirkvi. Konkrétne, čo sa týka duchovných, ktorí nemôžu vykonávať svoju kňazskú činnosť a sú vo výrobe. Odteraz - od marca - sa ukazuje, že pôjdu všetci kňazi do pastorácie, a tak je už skutkom aj reálny prísľub, že farnosť v Lipt. Michale dostane svojho kňaza."
Skutočne, 23. apríla bol menovaný za správcu fary vdp. Jozef Tješ. Len z rozprávania pána Mužilu vieme, že bol štyri roky vo väzení, pravdepodobne od roku 1950. Po prepustení mal zakázané vykonávanie svojho povolania a musel pracovať vo výrobe. Začal ako závozník v ČSAD Dolný Kubín a odkrútil si tu 13 rokov. Cez šoféra sa vypracoval na dispečera. Mal dokonca zložené skúšky na riadenie rekreačnej lode, ktorá sa plavila po Oravskej priehrade.
Do fary sa nasťahoval 9. mája, po oprave vnútornej časti. V lete nadšení ľudia opravili faru aj zvonka. Odstránili starú omietku a natiahli brizolit. O nezvyčajnosti roku 1968 svedčí aj sviatok Božieho tela. Konala sa procesia od kostola až po rázcestie MNV. Také niečo nebolo dlho predtým a nebude ešte ďalších 20 rokov, ba možno vôbec.
Michalania získali dobráckeho, pracovitého a láskavého kňaza. Dedina si ho vážila a ochotne mu pomáhala. V rokoch 1969 až 1970 vybudovali oplotenie farského dvora a záhrady. Na odpust 1969 je postavený nový drevený oltár tvárou k ľudu. Zhotovil ho Ján Juríček.
Že duchovný život nadobudol iné rozmery ukázala birmovka 7. júna 1970. Bolo posvätených 227 birmovaných.
O rok neskôr začala, s povolením pamiatkového úradu, oprava kostola. Brigádnici odstránili 70 metrov kubických zeminy presahujúcej úroveň dlážky kostola. Okolo kostola vybetónovali prevzdušňovací kanál. Firma oplechovala kostolnú vežu. V 1973 roku Pamiatkostav pokryl strechu a vežu šindľom. Odtokové žľaby a vrchol veže sú z medeného plechu. V lete farníci obnovili múr okolo kostola. Zlé časti stavali nanovo. Celý múr navrchu zachytili betónovým vencom. Vrch múru pokryl Pamiatkostav šindľom.
V júni 1976 začala oprava vonkajšej omietky kostola. Ján Juríček zmajstroval nové okná, ktoré nahradili staré, porozbíjané. Boli natreté všetky plochy pokryté šindľom. Uvedené práce boli prevedené z vlastných nákladov. V ďalší rok stálo vo vnútri kostola lešenie. Obnovovali sme omietku, kostol bol vymaľovaný, opravili sa lavice.
Hlavný oltár bol v roku 1978 rozobratý a po častiach odvezený do Ružomberka - ústredia umeleckých remesiel. Pracoval tu na ňom reštaurátor Jozef Pizar. Svoju majstrovskú prácu skončil 20. decembra 1980, kedy bol zostavený kompletný reštaurovaný oltár na svojom starom mieste.
Ondrej Mužila a Ján Juríček vymenili v 1979. roku 11 okien na fare. V 1982 roku urobil a daroval kostolu Ján Juríček nové vchodové dvere. Rozhlas, mikrofóny a svetelné číslice na označenie piesní pribudli v chráme v roku 1983. Štyri akumulačné pece aj s elektrickými rozvodmi v roku 1985. V 1986-tom roku opravili fasádu kostola a 7. októbra 1987 bola ukončená generálna oprava organu.
Za dvadsať rokov teda dokázal vdp. Jozef Tješ obnoviť celý kostol i s interiérom tak, že je naň radosť pozrieť. Pochvalu treba ale všetkým, ktorí pridali ruku k dielu. Na brigádach na kostole ste mohli stretnúť i bešeňovcov, ivachňancov, chlapov z Vlašiek, ale aj našich evanjelikov, ba i komunistov. Pán farár Jozef Tješ dohliadal na beh prác, ale doniesol i pivo a cez prestávku si z brigádnikmi podebatoval a pofajčil.
Dva zvony našej zvonice rozhojdávali a opravovali vtedy Václav Vrtich, potom Janko Lúčan. Dlhoročným kantorom (organistom) bol Jozef Vrtich starší a kostolníkom Ondrej Baran.
Škola
Národná škola (-8-) v Liptovskom Michale pracovala už za vdp. farára Hýroša. V 1956 roku bola pristavená miestnosť pre byt učiteľa a prišla učiteľka Eva Dulačková. Predtým učiteľovali Zuzana Ovčiarová a Elena Bárovičová. V šesdesiatych rokoch prichádza posledný učiteľ miestnej školy Dušan Uličný.
Bola to jednotriedka pre 1. až 8. ročník (50. roky) a 1. až 4. ročník (60. roky). Žiaci sa učili dovedna. Jedným bola vysvetľovaná učebná látka a ostatní mali písomné úlohy, alebo kreslili. Poobede bývali spoločné hodiny, ako pozemky (práca v školskej záhrade), telesná výchova, hry. Do vyšších ročníkov chodili buď do Partizánskej Ľupče alebo do Lipt. Teplej.
26.6.1972 zrušila rada ONV túto školu, ktorá v Michale existovala 99 rokov. Odvtedy chodia všetky michalské deti do Základnej školy v Liptovskej Teplej.
Knižnica pracovala už v roku 1958 ako pobočka Okresnej ľudovej knižnice J.Belopotockého v Lipt. Mikuláši. Do roku 1990 zaobstarávala knihy okresná knižnica. Teraz kupuje knihy knihovníčka za prostriedky obecného úradu. Od začiatku viedla knižnicu bývalá učiteľka Eva Dulačková. V rokoch 1984-1986 bola knihovníčkou Anna Jančiová. Dva roky (1987-1988) chodil každý týždeň vo štvrtok od 17,00 do 20,00 hod. požičiavať knižky kronikár. V lete to boli príjemné hodiny, v zime bolo ťažšie. Knižnica nemala uhlie. Knihovník si síce ihneď zapol elektrický radiátor, ale v týždeň nekúrenej miestnosti aj tak omŕzali prsty. Ešteže v tých časoch došiel "kult osobnosti" až do našej knižnice (Kult osobnosti bola kritika spôsobu uplatňovania moci v Sovietskom zväze za Josefa Visarionoviča Stalina. Až dvadsať rokov po jeho smrti uznali sovieti oficiálne jeho chyby, napríklad sústredenie moci v rukách jedného človeka.). Pri mojom preberaní
knižnice urobili pracovníčky okresnej knižnice inventúru knižného fondu a vyradili asi dve poličky stalinových spisov. Papier šiel do zberu, ale kvalitné červené knižné dosky ostali a tými si kronikár v najtuhšej zime prikuroval.
Keď sa presťahoval na Podbreziny (1989), radila čitateľom Beata Jančiová až do konca roku 1996.
Nové, na dedine dovtedy nevídané formy osláv sa sem dostávali cez školu. Detským účastníkom sa hlboko do pamäte vryli spomienky na prvomájové lampiónové sprievody, ktoré sa konávali v prvej polovici šesťdesiatych rokov. Deti s lampiónmi šli zo školy do zasadačky MNV. Tu predviedli kultúrny program, súdruhovia odrečnili povinné politické príhovory. Večer sa tu zišli na zábave.
Detskou zábavou boli karnevaly. Odohrávali sa tiež v zasadačke MNV. Matky pošili kostýmy a každá malá princezná, či generál chceli byť najkrajšou maskou karnevalu.
Výbor žien píše 18.3.1957 Všeobecnému odboru Rady MNV: " Oznamujeme Vám, že oslavy MDŽ (Medzinárodný deň žien) boli prevedené 9.3.1957 o 7. hodine večer v tunajšej národnej škole. Začiatok osláv bol zahájený referátom o MDŽ súdružkou predsedníčkou výboru žien (Antónia Bielená). Ďalej bol program s našimi pioniermi pod vedením súdružky učiteľky, a to spevy a tance a krátke divadielko. Zakončenie bolo rozdaním listov od našich pionierov. Na slávnosti bolo zúčastnených 50 žien, 16 mužov, 20 detí. Uvedené Vám dávame na vedomie a sme s pozdravom Jednotne za mier!
Pre michalské ženy organizoval výbor žien v tomto období kurz varenia, kurz šitia, kurz červeného kríža a cukrársky kurz. Prebiehali v drevenom baraku pri sociálnom dome. V 1967 roku táto organizácia zanikla.
Pracovníkom MNV rozširovali kultúrny obzor v 1959 roku odoberané noviny: "Čítanie o SSSR" a "Tvárou k dedine".
Kultúru v Liptovskom Michale pozdvihla i nová premietačka, ktorú MNV kúpil v roku 1959. Filmové predstavenia sa poriadali v nedeľu. Zasadačka MNV sa zmenila na kino, keď na okne viselo plátno a cez dieru v stene preťal tmu čiernobiely lúč z premietačky, ktorá bola v terajšej požiarnej zbrojnici. Ľudovít Šlauka a František Kendera premietali filmy, ktoré im poslali, často sovietske, ale aj nášho Jánošíka či Vlčie diery. Lístok stál korunu. Od roku 1963 si filmov chtivý divák musel zájsť buď do Lipt. Teplej alebo do Ľupče, kde boli kinosály, lebo Osvetová beseda od premietania upustila pre "pribúdanie televízorov v dedine".
Do doby kultúrneho domu aj zábavy mali iný punc. Diali sa v zasadačke MNV, keď počasie nedovolilo urobiť ju vonku. Ak dovolilo, bývali pred MNV. Pri plote Machajovie záhrady bolo pódium pre hudbu - traktorová vlečka. Pred vlečkou, konármi topoľa a rakyty ohraničený kruh na tancovanie, vysypaný ihličím. Nad tanečným parketom zavesená žiarovka. Všetko pekne ozdobené farebnými stužkami. Obdobne vyzerali aj majálesy na futbalovom ihrisku. Do kruhu bolo možné prejsť len vchodom, kde vyberali vstupné a kontrolovali lístky.
Hudobníci sa našli v dedine. Najskôr to bol Kvintet 67, kde hrali Tóno Janči, Dušan Uličný, Jano Kuchárik, Marieta Hýllová, Jano Jánoš, Tóno Hošala. Obsadenie i vybavenie sa časom menilo. Na konci svojej éry (1975) skupina hrávala pravidelne každý týždeň na zábavách v Bobrovníku a Sv. Kríži.
Elektrická a beatlesová skupina bola White Wave. Gitarami tu vládli Vlado Molek, Palo Dulačka, Jožo Mikušiak a bubnom Jožo Vrtich.
V škole bolo v zadnej stene zabudované javisko, na ktorom hrávali michalskí ochotníci. Od 1949 do 1967 roku odohrali tituly: Vrahyňa, Divá Bára, Gazdiná róba, Podpaľačová dcéra, Bačova žena, Pytliakova žena, Rozkošná príhoda, Starý zaľúbenec. Režírovali učiteľka Ovčiarová, učiteľ Uličný a L. Šlauka.
Hrali: Ervín Šlachta, Jozef Hurtešák, Milan Hurtešák, Tóno Vrtich, Milka Vrtichová, Etela Kunová, Tóno Janči, Viera Guothová, Slavo Hošala, Miroslav Húska, Magda Zarevúcka, Rudo Guoth, Pavel Zarevúcky, Jolana Lenčová, Jozef Šatan, Ilona Húsková, Ludevít Húska, Alika Hošalová, Adolf Tholt, Vincent Mikušiak, Valika Debnárová, Eva Dulačková, Ján Jánoš, Helena Guothová, Helena Baranová, Jaroslav Hurtešák, Jožo Vrtich, Magda Jančiová, Gita Jančiová, Božena Štureková, Pavel Kuna, Danica Ižová, Viera Kapinová, Otto Húska, Vlasta Trnovská, Mária Uličná.
V rokoch 1974 až 1980 zahrali v kultúrnom dome predstavenia: Ženský zákon, Mozoľovci, Horí, Košieľka, Silvestrovská noc, Kilometrovníky nesvetieľkujú (SNP), Páva.
Hrali: Hanka Sárená, Ján Jánoš, Antónia Húsková, Jaro Hurtešák, Viera Kapinová, Miro Húska, Ľudovít Šlauka, Tóno Janči, Helena Baranová, Príbelská, Jozef Vrtich, Margita Kenderová, Julo Lenčo, Laco Púček, Eva Meleková, Valika Debnárová, Jozef Šatan, Anton Hošala, Marta Mikušiaková, Ján Gulanda, Marta Dulačková, Helena Bubalová, Ada Bobčeková, Ondrej Baran, Naďa Kenderová.
Naštudované diela predvádzali v Likavke, Ivachnovej, Malatínoch, Bešeňovej, Sliačoch, Hrboltovej. Režíroval L. Šlauka. Stálym šepkárom bol Jozef Vrtich starší.
Problémy so zásobovaním boli po vojne riešené prídelom na lístky. Na lístky boli chlieb, mlieko, cukor, mäso, šatstvo, topánky. Prepychom bol lístok na cukrovinky, za ktorý ste v 1950 roku dostali 6 čokoládových cukríkov. Kupovať sa chodilo do Bešeňovej, alebo Ľupče. Pálenka v krčme u Kenderov na lístky nebola. Založenie spotrebného družstva Jednota (1955) s vkladom 100.- Kčs znamená aj obchod v obci u Bubalov. Vo vedľajšej miestnosti čapoval jednou rukou pivo Pišta Bubala. Do bývalej školy sa presťahoval obchod v 1975 roku. To už bola krčma pár rokov zavretá.
Autobus chodí zo začiatku súkromný z Part.Ľupče do Lipt. Teplej, neskôr linka ČSAD Part. Ľupča - Ružomberok a po dostavaní betónky aj Part. Ľupča - Liptovský Mikuláš. Otvorením diaľnice (1977) sa zmenila konečná mikulášskeho autobusu, je ňou Lipt. Michal.
Rast priemyselných podnikov na Liptove premieňal zloženie obce od roľníkov k robotníkom. Mladí ľudia končiaci školy sa zamestnávali v meste a nemali záujem robiť na poli, ba na konci tohto obdobia už ani v družstvách.
V 1953 roku zažili naši rodičia finančný šok. Bola mena peňazí. Ak ste mali našetrené na nábytok do obývačky, po mene ste kúpili jeden veľký hrniec. Tieto koruny vydržali až do roku 1993 a do 1989 roku boli stabilnou menou. Ceny určovali ministerstvá, a tak stál rožok v každom obchode od Čiernej až po Aš 30 halierov a pivo 1,70 Kčs (korún československých). V šesťdesiatych rokoch stačí príjem občanov na obstarávanie si nových elektrických prístrojov do domácnosti. Objavujú sa televízory, chladničky. Začína sa výstavba rodinných domov, ktorá vrcholí v 70. rokoch zastavaním ulice pod Klincom. Od roku 1956 do 1975 bolo v obci postavených 35 nových domov. V roku 1970 bolo v dedine: 44 televízorov, 33 chladničiek, 17 vysávačov, 10 osobných áut, 2 kuchynské roboty, 8 ústredných kúrení. Garáže zapĺňali Škody 100. V obývačkách sa udomácnili kotúčové magnetofóny. Osemdesiate roky doniesli do domov automatické pračky, farebné televízory (prvý kúpil MNV do zasadačky v roku 1975), takže domácnosť mala obvykle čiernobiely i farebný, a do garáží Škody 120. Objavili sa prvé magnetoskopy (videá) a mikrovlnné rúry.
Organizácia ČSM, Československý sväz mládeže, pracovala v obci už v roku 1949. Predsedom bol Jozef Janči. Schádzali sa v prenajatej miestnosti u Pištu Bubalu. Ešte začiatkom roku 1968 je spomínané ČSM, ale už ako veľmi málo aktívna zložka.
Na začiatku sedemdesiatych rokov sa schádzali mladí v zasedačke MNV (Miestny národný výbor). Organizácia sa volala Streta a viedol ju Mikulo Bubala. Tú istú miestnosť využívala spočiatku i nasledujúca skupina mladých už pod hlavičkou SZM.
Socialistický zväz mládeže bola organizácia mladých, ktorej hlavnou úlohou bolo pripravovať mládež ku vstupu do KSČ (Komunistická strana Československa). Účasť mladého človeka od 15. do 21. roku bola prakticky povinná. Kto nebol členom organizácie na dedine, bol ním na pracovisku, alebo v škole. Podobne mladší žiaci boli na základnej škole stopercentne združení v organizácii Pionier. Už v druhom ročníku sa každý stával "iskričkou" a v treťom skladal pioniersky sľub, ktorý znel: "Sľubujem pred svojimi druhmi, že budem pracovať, učiť sa a žiť podľa pionierskych zákonov, aby som sa stal dobrým občanom svojej milovanej vlasti - Československej socialistickej republiky a svojím konaním chránil pioniersku organizáciu socialistického zväzu mládeže. Budovať a brániť socialistickú vlasť buď pripravený! Vždy pripravený!"
Prvým predsedom michalského SZM bola od roku 1972 predsedníčka Alena Jančiová. Od predsedu MNV Jozefa Jančiho dostali miestnosť v bývalej škole (1974). Poopravovali si ju a vymaľovali. Stoličky a stoly na schôdze poskytol národný výbor, ostatné zariadene si kupovali sami. Klubovňa nebola len miestom schôdzí, ale aj spoločenských hier, debát a osláv. Bola to miestnosť s oknami na východ a juh. V oknách boli záclony i dekoračka po krajoch. Medzi oknami veľké elektrónkové gramorádio. Skriňa na športové potreby a poriadače na agendu a hry. Dve kreslá stáli pri stene pod obrazom potôčika hneď vedľa piecky. Cez klub sa chodilo do knižnice, preto časť medzi oboma dverami bola oddelená kovovými mrežami a dvierkami. Takto mohli knihovníci úradovať bez ohľadu na klub. Na okrasu bola vyrezávaná nástenná lampa a zrkadlo. Nikdy nechýbal aspoň jeden magnetofón.
V zime bolo treba kúriť v petríku (typ malej piecky na uhlie). Preto vždy na jeseň uskladňovali uhlie a pílili drevo. Spoločne pracovali na brigádach pre MNV: natierali stĺpy miestneho rozhlasu, upravovali riečište Ľupčianky, pomáhali stavať kultúrny dom, robili jarné upratovania verejných priestranstiev, odvážali šrot.
V 1974. roku začali budovať športový areál pod bývalou školou (-9-). Najskôr bolo treba urobiť oporný betónový múr, ktorý zabezpečoval základy budovy bývalej školy, odobrať ornicu, premiestniť tony zeminy pri vyrovnávaní terénu. Na tomto základe postavili volejbalové ihrisko, navozili antuku, povalcovali. Vedľa hracej plochy zmajstrovali bradlá, hrazdy, preliezky, hojdačky, pieskovisko pre tých menších. Aby lopta nepadala do farskej záhrady, natiahli plot o dvojitej výške. Tento ale nemal dlhého trvania, lebo lopta i tak často prelietala dolu, do záhrady.
Toto všetko dokázalo 13 aktívnych členov, ktorí boli v organizácii aj za predsedovania Antona Mydliara (pol roka 1975) a Mariana Jančiho (1975-1978). Tento predsedoval i počas svojej vojenskej služby. Len päť mesiacov ho zastupoval Bohuš Trnovský. Dušou skupiny bol Marian, jadrom Laco Púček, Alino Janči, Stano a Bohuš Trnovský, Ľubo Juríček, Silvo Sokol, Biba Jančiová, Lida Sárená, Milota Šlauková.
Mladí boli naozaj aktívni. Dohodli si družbu so SZM Iľanovo. Chodili tam brigádnicky sadiť stromky, hrávali vzájomné zápasy vo futbale, volejbale. Vďaka tejto družbe vznikol aj manželský pár Hanka Štureková - Milan Kráľ, vtedajší predseda SZM Ivanovo.
Pravidelne poriadali zábavy v kultúrnom dome. Poháriky na zábavu si museli zohnať. Dali vyhlásiť miestnym rozhlasom, aby občania vyniesli nepotrebné poháre z horčice pred domy. Zväzáci (hovorovo sa volali szmáci - čítaj ako je napísané) ich pozbierali, poumývali a použili v šenku (horčica sa predávala v sklenených dvojdecových pohároch). Šenk, miesto predaja vína, malinovky, čokolád, býval v spodnej časti kultúry (donedávna, jeseň 1996, tam bol bar M. Hurtešáka). Keď vyšiel na nich rad, poriadali bursu. (Bursa bolo fašiangové chodenie po dedine s harmonikou. MNV malo rozpis, podľa ktorého vždy iná zložka - požiarnici, zväz žien, červený kríž, sväzarm, SZM... - bursovala.) Všetky brigády a zábavy boli zdrojom peňažných príjmov. Peniaze použili na vybavenie klubu, športové náčinie, družobné občerstvenie a na každoročný spoločný výlet.
Ďalšia skupina už nemusela budovať, ale vedela si udržiavať klub i ihrisko, poriadala zábavy, brigády a chodila na výlety. Predsedníčkou bola Marta Hurtešáková (1981-1983), iniciátorom Janko Burdel a po jeho odchode do stavu manželského a Liptovského Mikuláša Ivan Janči. Tento dvakrát predsedoval. Od roku 1983 do 1985 a od 1987 do 1989 roku. Keď bol na vojne (1985-1986), bol predsedom Paľko Sarčák. Neskôr ešte viedli SZM Igor Lenčo a opäť Paľko Sarčák. Tieto časy prežil, ako externý člen, i kronikár. Denne sme v lete hrávali volejbal, schádzali sa v klube, hrali šachy. Chodili sme na brigády na Štátne majetky do Partizánskej Ľupče, kde bol Ivan traktoristom. Tradične sme robili výstup na Choč tak, aby sme stáli na vrchole pri východe slnka. Na naše zábavy chodili mladí zo širokého okolia, ba aj z Liptovského Mikuláša.
Podieľali sa na tom aj: Evka Meleková, Jozef Lúčan, Janka Šlachtová, Edo Šlachta, Zdenko Húska, Jozef Sárený, Jozef Mydliar, Anton Trnovský, Anton a Peter Weisz, Lena Záborská, Ján Lúčan, Beata Weiszová, Soňa Lenčová, Igor Lenčo, Miloš Húska, Janko Hošala.
Veľmi úspešné boli vystúpenia k rôznym príležitostiam nacvičené s deťmi. Recitovali, spievali, ale hlavne hrali scénky i divadielka. Hlavným tvorcom týchto akcií bola Lena Záborská.
Odchodom týchto ľudí začala aktivita poľavovať, ihrisko spustlo a po renovácii a rozšírení obchodu (1990) sa do klubu presťahovala miestna knižnica. Mládežnícka organizácia zanikla.
Liptovský Michal nefiguroval v žiadnej športovej tabuľke, nehral ligu. To neznamená, že sa tu nešportovalo. Rozoberme si to po jednotlivých športoch.
Futbal pre radosť sme my chodili hrávať do Bešeňovej, alebo sme na hrisku pod klubom kopali technicky a často s využitím oporného múra a stien i okien obchodu. Kým ešte nebolo Bešeňovské hrisko hralo sa na "Marakane", čiže na lúke pri diaľnici (ešte to nebola skutočná autostráda, lebo premávka bola len na jednom pruhu, druhý budovali). Násypy križovatky cesty č.18 nám v polkruhu na juhu pripomínali tribúny najväčšieho futbalového štadióna sveta.
Celkom iné to bolo do roku 1970. Keď ste zbehli od MNV k betónke (hlavná cesta Ružomberok - Lipt. Mikuláš mala betónový povrch), prešli ju a zbehli dolu briežkom asi do miest a na úroveň hladiny dnešného horného rybníka, mohli ste sa preháňať medzi futbalovými bránkami michalského hriska (-5-). Nemalo správne miery, ani tráva nebola anglická. Kosili ju kosou a popritom aj pravidelne spásali kravy. Za ihriskom, lemovaný radom stromov, tiekol Váh.
Hrávalo sa tu len pre radosť, aj keď raz do roka aj o cenu. Bol to zápas ženáči proti slobodným. Cenou bol spravidla sud piva, ktorý víťazi síce vyhrali, ale vypili ho všetci spoločne na večernej zábave.
Hokej hrávali michalskí chlapci už na začiatku päťdesiatych rokov na Betleheme (v záhradách vedľa fary), kde s mládežou hrával aj vdp. farár Jozef Kútnik, potom na Ľupčianke niže Kappovej píly. Riečka sa tam v zime vylievala na lúku a hokejisti privádzali vodu rizňami na ľad. F. Kendera, Vrtichovci, L. Šlauka, T. Hošala, Kunovci hrávali s doma urobenými hokejkami, len keď šli reprezentovať používali kúpené. V 60.-tych rokoch korčuľovali na bágroviskách medzi korytom Váhu a betónkou pod Šibenicami, alebo medzi betónkou a Šibenicami. Tu vydržal ľad dlhšie, lebo bol v tieni stromov. V sezóne hrávali duely proti Potoku, Vlachám, Malatínom, Ivachnovej. Od napustenia rybníkov za diaľnicou naháňajú tam puk michalania spolu s bešeňovcami a často proti sebe.
S hokejkou a zviazanými kanadami na pleci, s pukom vo vrecku sme preskákali zvodidlá diaľnice. Na brehu rybníka sme si sadli na čepeľ hokejky a rukavice. Zaväzovali a pridržiavali sme si jeden druhému šnúrky na korčuliach. Nasledoval posilovací trénink pri odhŕňaní snehu, ktorý sa opakoval, keď už puk nemal síl prebíjať sa zbrúseným ľadom. Mantinely boli teda snehové, bránkami dva kamene. Ľad kde tu praskol a občas bolo treba z brehu na ľad skákať, lebo na krajoch už bola voda. Pri takýchto podmienkach sme utopili a niekedy aj vylovili veľa pukov. Hralo sa každý deň až do chvíle, keď nebolo možné vystrelený puk nájsť pre tmu.
Miestom sánkovania a zimného šantenia bol kopec pri výbore (dnes tam stojí kultúrny dom). Nezriedka končila sánkovačka v Ľupčianke.
Volejbal hrávali mladí pri sociálnom dome a pred MNV. Hra získala popularitu vďaka ihrisku, ktoré vybudovali mladí v 1974 roku. Hrať volejbal v kruhu a cez sieť nie je to isté. Na novučičkom ihrisku sa o tom presvedčili i zväzáci. Milan Hurtešák sa s nimi stavil, že vyhrá v dvoch setoch. Bude pritom na jednej strane siete sám, kým na druhej kompletné 6-členné družstvo. Na tej druhej strane stáli Marian Janči, Anton Mydliar, Laco Púček s bratom, Alino Janči... Bolo to na neuverenie. Mladí kazili servy, nevedeli si nahrať, chytiť súperovu servu. Takže celkom v pohode prehrali.
Každé odpoludnie sa konali na ihrisku zápasy, v ktorých sa ďalší a ďalší snažili prehodiť sieť pri serve a aj tí na druhej strane siete krikom uznali, keď sa to podarilo. V letné večery sa na hrisku stretali všetci mladí v obci. Do okna klubu dávali reproduktory. Prehrávali rockenrolly z kotúčového magnetofónu. Antuku kropili krhlou z obecnej pumpy, ktorá stála pri ceste. I tu bol akýsi trénink naviac pre toho, kto bol ochotný zbehnúť po loptu spadnutú dolu, do farskej záhrady.
Motoristi mali v Michale tiež svoje chvíle. V 70-tych rokoch bol medzi chlapcami veľmi obľúbený malý motocykel Jawa 50 typ 20 a 21. Bol to malý dvojsedadlový motocykel s obsahom 49.9 ccm, prístupnou cenou asi 3200.- Kčs a maximálnou rýchlosťou 60 km/hod. Vodičský preukaz na túto motorku bolo možné zložiť už v 15-tich rokoch. V dedine ich bolo 5-6. Pre týchto mladých usporiadal miestny Sväzarm (Zväz pre spoluprácu s armádou združoval technické športy ako motorizmus, streľbu, modelárstvo) niekoľko súťaží. Organizátorsky boli dielom L. Šlauku a M. Adamčiaka. Ešte na starom futbalovom hrisku v rokoch 1970, 1971 a v roku 1975 za Ľupčiankou pri Adamčiakovcoch. Šlo o jazdu zručnosti po vyznačenej trati. Vybočenie z trate alebo šliapnutie na zem bolo penalizované. Spestrením boli lavička, prenášanie pohára s vodou, triafanie zavesenej lopty...
Štartovalo sa pri spodnej bránke. Hneď na začiatku bolo treba zdolať prudký svah k betónke, nasledovali serpentíny vyznačené v miernom svahu pod sociálnym domom. Technické kúsky boli rozmiestnené na ploche ihriska. Ak sa dobre pamätám, prvú súťaž vyhral Mikulo Bubala pred Ľudom Šlaukom mladším.
Sväzarm poriadal i strelecké preteky pri Adamčiakovcoch. Obvykle šlo o okresnú súťaž v malorážke a dedinskú súťaž v streľbe zo vzduchovky alebo branné preteky.
Beh na lyžiach alebo dukelské preteky (biatlon) býval temer každý rok už od konca 50-tych rokov. Šlo buď o miestnu, alebo okresnú akciu, ktorú zabezpečovali všetky zložky v dedine (svazarm, červený kríž, požiarnici). Štart a cieľ býval pred MNV a najdlhšie trate - 5 km zabiehali až k Ivachnovej. Ešte v roku 1975 sme poriadali okresnú súťaž v biatlone. Streľnica bola na konci ulice pod Klincom a strieľalo sa proti železničnému násypu. Z tohoto závodu sa odvíjal i pekný úspech Zdenky Húskovej. Prebojovala sa cez krajské
kolo vo Važci a slovenskú kvalifikáciu do slovenskej ženskej reprezentácie. V Tábore na majstrovstvách Československa obsadila 11 miesto v celkovom hodnotení.
Stolný tenis si získal obľubu hneď po zaobstaraní stola (1975). Už predtým sme trénovali vonku na stole, ktorý bol zhruba správne dlhý, ale užší. Sieťkou bola doska. Správny stôl bol najskôr v bývalej triede miestnej školy. Keď tu zriadili obchod, presťahoval sa stôl do šenku kultúrneho domu. V tomto období boli hviezdami miestneho pingpongového neba Alino, Ivan Janči, Václav Vrtich, Jozef Mydliar, Paľo Dulačka a kráľom Marian Janči, ktorý roku 1986 vyhral prvý a posledný ročník dedinského Veľkonočného turnaja. Neskôr sa hlavne v zime hrávalo v sále kultúrneho domu.
Šachy sú hra kráľov. Hrali ich chlapi pri pive v bešeňovskej krčme i v bare michalskej kultúry. Ba dočkali sa tiež jedného dedinského turnaja v roku 1980 v klube SZM. Na podstavce víťazov sa prebojovali Laco Púček, Jozef Mydliar a Paľo Dulačka.
Kostol, stará a nová škola v roku 1953 - kresba
Starý most cez Váh v r. 1955 - kresba
Húskovie drevenica v r. 1949 - kresba
Plán obce okolo roku 1962 - kresba
Časť Lipt. Michala s Velčovského pílou v lete 1965 - kresba
Pohľad do dvora tety Mrázikovej okolo roku 1967
