Tri roky ľudovej školy sa učili v Lapšoch, tri roky Gymnázia v Podolinci a päť rokov v Levoči (1894 - 99). V Spišskej Kapitule študovali dva roky filozofiu a štyri roky teológiu. 21. júna 1905 boli vysvätený za kňaza.

Ako študent chodili na prázdniny do Ľvova k svojmu ujovi – ten bol predstaveným kláštora. Kaplánovali v Čunkovej, rok v Rabči, rok vo Veľkej. Tu každú tretiu nedeľu bola kázeň po slovensky, inak nemecky. Miestni ho po prvej kázni chválili, lebo ich nemčina bola veľmi dobrá. Ujo kázali, na žiadosť Slovákov, 2 x slovensky a len raz nemecky. Nemeckí občania sa sťažovali u biskupa a ten ich za trest preložil do Ružomberka.

Tu zažili aj aféru s trupom medveďa, ktorý niektorí ( i akýsi doktor) pokladali za ostatky človeka a chceli ho pochovať. Na ružomberskú faru potom chodili maľované posmešné pohľadnice a ružomberčanov od tých čias volajú medvediarmi. V Ružomberku pôsobili 5 rokov.

Dva mesiace boli správcom fary v Nižných Lapšoch. Administrátorom v kostole sv. Alžbety v Kľačanoch boli sedem rokov. Za 1. svetovej vojny boli vojenským kňazom a doniesli si medailu červeného kríža za humanitu. Do Nemeckej Ľupče prišli 8. decembra 1920. Všetci ich čakali na ceste z Vlašiek, ale ujo nemali v obľube ceremónie a prišli cez Malatíny. Uvideli ich z veže kostola a všetci bežali k fare. Prvá uvítačka – žiačka Mária (Maryša) Ondrejková nemohla po behu chytiť dych. Ujo si získavali ľudí svojou láskavosťou. Nečakali na zabudnuté slová, ale ju pohladkali po hlave a poďakovali.

Za prvý rok pôsobenia v Ľupči dokázali zosobášiť veľa párov, ktoré žili spolu i viac rokov. Po takom sobáši biednejším i fľašku vína darovali. Jozefa Adamčiaka prehovárali, aby prišiel miništrovať. Ten sa ohrádzal, že nemôže bosý. Tak mu ujo kúpili topánky, tak aby teta Cilka nevedela. Teta im viedla domácnosť.

Za povstania dokázali vychádzať aj s partyzánmi aj s Nemcami. Nemcom urobila radosť v kostole spievaná Tichá noc. Partyzáni Kráľ a Hladiš prišli na faru a žiadali vydať kostolnú zbierku na zimnú pomoc. Z nej ujo delili najchudobnejším. Ujo im zbierku ochotne dali, no partyzáni museli podpísať prevzatie peňazí.

Ujova čisto duchovná orientácia sa prejavila aj v 1948 roku, keď prvé zobrali do družstva farské polia. Povedali: “To už muselo prísť, lebo na rekolekcách sa mladí farári iba o majetkoch rozprávali.”

Správcom ľupčianskej farnosti boli 40 rokov. Mali titul assesor. Penziu užívali u Bubniakov a od 1964 v Piešťanoch. Zomreli 22. apríla 1970. Hrob majú za hlavným krížom na ľupčianskom cintoríne.

Ja si pamätám, že vždy mali pre deti naporúdzi cukríky. Vysvetľovali mi ako mám čítať text očami, prv než ho poviem. Svoje otázky uzatvárali slovíčkom - ašak? Asi to bola slovenská obdoba nemeckého nicht war? Boli jediný človek, ktorému dodnes onikám.