DENNÍK výber Jozef Mydliar
Štvrtý diel
30.8.2010 – Lipt. Michal
Barum Rally Zlín – 40. ročník
Prvý raz sme šli v piatok do Zlína. B+M+J+Martin Jančuška a Hošalovci. Pozreli sme parkovisko historikov, našli Náměstí míru, kde boli stánky. B si kúpila tričko Barum, Roman tričko Subaru, ja klobúk Škoda a autíčko Kimi Raikonen.
Zo Zlína do Biskupíc pri Luhačoviciach a k Pozloviciam na RZ2. Uvaril som motor, tak sme zastali. S Jankom sme šli nájsť miesto na tábor. Vyšplhali sme po lúke nad les. Octáviu sme na tráve museli tlačiť, lebo pŕchalo. Postavili sme stany a boli mokrí. B sa podarilo doniesť z Terchovského budzogáňa 1 stan s 1 tyčkou, namiesto 2 kompletných stanov. Tak sme stavali Albu a Querke, oba nové. Francúzka polievka – naša, Hošalovie s paprikou a švábkou, karty – zlodej, pivo, malinovica, vodka, hruškovica. Kone – 7 kusov: „Jsou to Slováci, jako vy. Sivák se jmenuje Michálek.“ Prší celú noc. Oheň rozkladám v sobotu o 4,00. Kone majú ranný rozbeh. Precválajú popri tábore.
Cez lúku, les, cestu a sme na lúke – tribúne. S2000-ky šplhajú do kopca. Najlepšie to ide historikovi Audi Quattro Jožka Béreša st. 2. prejazd v lese, lebo prší.
Gulášová polievka, večer opekané špekačky. MH nepije a M prehráva stávku. Otka: „Roman, čo robíš?!“ „Hrejem si hlavu.“ Nad ohňom. „Je mi zima na vlasy.“ Ostávame na noc, lebo je mokro.
V nedelu 7,45 sme zbalení. Ideme do Hřivínuv Újezd na RZ Velký Ořechov, k hrisku. Hošalovci ostanú v prvej zatáčke, my v druhej. Jazdci idú z kopca dolu. Občas vykukne slniečko, celkovo je zima. Roman Kresta to otočil cez strechu na Trojáku, Kopecký a Béreš jun. ostali v Halenkoviciach. Vyhral Fredy Loix na Fabii S2000, 2. Haninen, 3. Valoušek.
Cestou domov, za Slavičínom mi vrie voda v Škode 130. Janko vyberá termostat, M fotí dúhu. Jazdím 82 km/h a vydrží to až domov.
11.9.2010 – sobota – 14,00 – Leicester - GB
English church
15 minút mi ostávalo do konca 13 hodinového výkonu, keď som zaparkoval v piatok o 10,45 na vykládku pred firmou. Na C-aute v meste Leicester. Dostal som povolenie od Gandi-ho pakovať vo firme. Večer som presvedčil čierneho (SBS). Ráno ma ale šéf ochranky vyháňa. Prosím, nech počká do 11,00, aby som mal aspoň 24 hod. prestávku. Súhlasí a ukáže mi miesto o 50 m ďalej, mimo jeho zodpovednosti.
Je to zvláštne mesto. Nemá historické centrum. Len ostrovčeky histórie medzi obchoďákmi, pubmi... Clock tower, o dve ulice ďalej brána do mesta, inde kostol sv. Márie a Castel parc. Vojdem do kostola, a tam samý „dekan“. Muži i pár žien v oblekoch s mohutnými zlatými reťazami. Prepletiem sa diskutujúcimi pri dverách k oltáru. Tu je voľno. Pýtam sa na vek kostola. 900 rokov. Farár (s mašlou) mi podáva ruku a ja sa pýtam , aký je to kostol. „English church.“ Dostávam sa na hlavnú uličku a tam stoly. Na nich jednohubky, zákusky. Pýtam si dovolenie od „zlatej„ pani.
„Yes, you can.“
„Who are these gentlemen and ladies with gold?“
„Bola omša... Títo ľudia sú významní obyvatelia, odmenení mestom zlatou reťazou.“
Kávu si už netrúfam, no dostanem džús. Papierový tanierik od koláčov dávam do koša a s džúsom sa vytrácam, poďakujúc „anglickému“ Kristovi.
V zámockom parku fajčím a popíjam. Vedľa mladík číta knihu.
„Is it a good book?“, vyskúšam podebatovať s Angličanom.
„Yes.“
Smolím pár viet o sebe a teším sa, že mi celkom rozumie.
„Are you student?“
Dozvedám sa, že áno. Robí 3. mesiac v Anglii a teraz tu cestuje a pôjde zasa domov – do Francie. Preto sme si tak dobre rozumeli.
|
|
15.9.2010 – streda – 18,30 - Brno
Motokáry
Prvýkrát ma zobral Jaro Hurtešák – 3 jazdy. Nabil som jeho i kamaráta časom 30,89. Po Barumke som pozval na káry Janka a Romana Hošalovie. R sa hneď pri prvom stretnutí pýtal:
„Krstný, a kedy pôjdeme na káry, lebo ja potom pôjdem do školy.“
Jankovi sa moc nechcelo, ale šiel. Odjazdili sme my starší – nič moc. R šiel na menšej káre sám. Jazda 8 minút -6 €. Šiel podľa mojej rady, takže nič nerozbil. To už Janko zisťoval, koľko máme peňazí. Keď sme zosypali všetky drobné, vyšlo to na 2. jazdu pre všetkých. R hneď po vystúpení z káry:
„Kedy pôjdeme znovu?“
„Teraz, len kúpime jazdy.“
Asi 2 min. pred jazdou som si sadol do káry č. 8 S ňou som bol predtým najrýchlejší. Prvýkrát som stihol sledovať časy na tabuli. A nebolo to zlé – 30,60. Už len 11 stotín mi treba na získanie silnejšej káry. 30,30! Hurá, mám. Dvíham ruku na rovinke a šmýkam sa ďalej. Kára č. 8 ide totiž viac do šmyku, ako predchádzajúca. 30,18! Zasa ruka hore a 30,10 do tretice. To už dobieham Janka. Ešte jeden čas pod 30,50. Janko mi nič nedá, tak špekulujem 2 kolá, ako ho spraviť. Spravím, ale len hodiny pri prebrzdení. Nekonečne dlho sa odtláčam nohou od bariéry, aby som sa rozbehol do protismeru. Samozrejme, kým tam nik nie je. Druhé hodiny ma dostávajú do správneho a je tu koniec. Ešte kolo sa zabávam šmykmi. Vystupujem a teším sa ako Peter Solberg:
„Mám ho, mám ho!“
V tej červenej Hoškovej kombinéze s A – a menom. Prišlé deťúrence sa asi čudujú, no ja si klepnem odopnutou prilbou s každým do jeho prilby.
Aj R nám robí radosť. Do 2. jazdy mu dávam inštrukciu:
„Choď ako v Richardovi Burnsovi a zabávaj sa!“
Urobí o 11 stotín lepší čas ako Janko. Chválim ho, Janko fotí. Cestou do Michala navrhuje Janko: „Nabudúce zoberieme aj dievčatá.“
25.10.2010 – pondelok - 15,33 – Drammen - N
„Kedy pôjdeme na motokáry. Už je október,“ - Roman.
Boli sme. Hošalovci všetci. Maťa jazdila 1. jazdu veľmi pomaly. 2x som ju odtláčal, Janko ju 2x predbehol. Na 2. jazdu nahovoril Janko aj Otku. Šli iba ženy. Maťa to začala rezať. Radosť na ňu pozrieť. Urobila dovtedy najlepší čas z Hošalovcov. Potom šiel Janko a dal jej 0,2 sec. Nakoniec som jazdil druhú jazdu ja. Na 9 kW káre. Podarilo sa mi kolo za 27,66, čo je 1,80 sec. za traťovým rekordom.
|
|
|
Od Mix1 |
12.10.2010 – Lipt. Hrádok
Anglicko s Barborou
Vyrazili sme v sobotu ráno o 8,00 z Michala. Zastavili sme len pri Ambergu natankovať, za Frankfurtom am M. – prestávka 45 min., v Eupene (B) – natankovať, pri Gent – dotankovať a o 02,20 sme boli v Jabbeke. O 10,30 omša po holandsky. Boli sme sa dotknúť „klobúka“. Dáš milodar a dotkneš sa strieborného taniera naopak, ktorý drží kňaz. Poprechádzali sme sa po mestečku. Poobede sme pozreli 20 min. miestny futbal. O 16,00 štartujeme na Calais. Pani v prístave prikazuje B vystúpiť z auta, aby si ju porovnala s občianskym. European Seaway – loď, ale okná v jedálni sú zaroletované. Obaja si dávame rybu Hadock. B s ryžou. Západ slnka nevidíme, lebo je oblačno. Vlastne celou cestou prší. Pristávame v Doveri po tme. Stojíme v „servisies“, aby sme neplatili mýto v Dartfordskom tuneli popod Temžu. Pozeráme správy. B naďabí na automat na fotky a už tam má fotku z mobilu. Bavíme sa tam 20 min. a vytlačíme kalendárik s fotkou (0,6 L).
V Hemeli sme o 24,00. Spím dole. V pondelok 8,30 vykladáme. Nakládka Whitchurch poobede. Skladník z Polska, Pawel, dovolí parking vo firme. Ideme 2 km do mesta. B si kupuje hnedú sukňu za 3 L. Vraciame sa k firme. Nachádzam šiltovku „Mackie Active“, položenú na plote – moju. Vo Whitchurchi je pauza. B by chcela pozrieť Stonehenge. Mám aj povolenie z LH, ale skladník vraví, že je to 1,5 hod. cesty. Ideme len do dediny. Vybaví sa v obchodíku so všetkým. Najlepšie sa porozpráva s pani pekárkou. Chcela info o chlebe zvláštneho tvaru.
V Doveri mi dajú lístok pre jedného. Reklamujem. Loď – Pride of Burgundy. B si dáva kuracinu v omáčke a nevládze to zjesť. Trávime dosť času na palube. 20 min sa B túla sama po lodi. Spíme v Eupen. Vo Wuzburku ešte prekladáme palety do Hrádku od kolegu, čo ide do NL.
Domov prichádzame v utorok po polnoci. Ráno beriem B do školy. Chcem ju ospravedlniť u Šubu, ale je mimo. Tak píšem lístok – „..., bola so mnou na krátkom výlete v GB.“
8.11.2010 – pondelok - 7,30 - L. Hrádok
To bola cesta!
Práve som vyložil 2 palety z Osla. To bola cesta! Lubo zahlásil: „Celý týždeň máš dovolenku.“ Ale už 1.11. (pondelok - sviatok) som si bol po auto a jachal do Viedne. Tam mi volala Barbora Pavlíková: „Zajtra vyložíte a idete do Nórska. Na modrej dodávke. “ Pri nakladaní poznamenám: „Dúfam, že to, čo mám nakladať v Osle sa tam zmestí.“ Lubo: „Zoberieš Zdenka Bagiho do prístavu, kde sa stretne s Kutlíkom a pôjdu naspäť vo dvojke, aby to stihli do zajtra večera do Hrádku.“ Vypadli sme v stredu na obed. Mal som v aute krabice do Mikolowa. Vzápätí SMS s ostravskou adresou. Naložiť a preložiť do Kutlíkovho auta. Naložili sme v Ostrave a vyložili v Mikolowe (PL). Keď Lubo zavolal, že loď mi ide o 04,00, znervóznel som. Robov navigátor predpokladal príjazd 03,25. No v prístave treba byť 2 hodiny pred vyplávaním. Na S3, Legnica – Szczecin to už vyzeralo sľubne. Príjazd 02,10. Zdenko volal Tiborovi Kutlíkovi 4 x.
„Hovorí mi tam čosi po polsky.“
Nakoniec ma napadlo: „Zober môj telefón, a ak tam Tibor je, zavolaj!“
Dovolal sa: „Kde si?“
„70 km pred Zielenou Gorou.“
My sme boli asi 70 km za ním. Otočil som sa a naháňali sme sa späť. Bolo mi jasné, že loď nestihnem. Po preložení palety sme zistili, že Zdenko dostal na Tibora zlé číslo. Ja som sa opäť otočil a bez náhlenia jachal do Swinoujscia. Asi mi bude treba nový „numer“ na trajekt.
30 km pred prístavom rovinka v lese. Oproti dve autá. Sú 4 hodiny ráno. Len letmo postrehnem psa vpravo a ihneď – bác. Zastávam, vyrovnávam nalomený a vborený nárazník. Voda netečie, auto funguje. Rýchlosť stretu 80 km/h.
V kancelárii Unity Line vypisujem papier a dávam úradníkovi. Bez rečí dostávam lístok na 9,00. Motúzom viažem 2 odstávajúce časti nárazníka dokopy. Čaká ma prejazd 8-mi hraničnými zónami!
Colnica vo Svinestade v pohode. Vykladám v Drammen a idem do Oslo. Na Shellke si chcem kúpiť prejazd Oslom, ale dostávam odpoveď: „Nie, iba na pumpe Esso.“ A tá už bola. Prechádzam asi 10-mi tunelmi na druhú stranu mesta. V Nortrail dovezie vozíčkár dve palety. Jedna je o 50 cm vyššia, než strecha môjho Fiata Ducato. Volám Somoru. „Tak ju rozoberte.“ Rozoberám, prekladám. Dá sa to i zavrieť, len mám 3 palety. Ak nebudú colníci kontrolovať auto (Nórsko nie je v EÚ), bude to OK. Aj bolo.
Pri vylodení z Polonie ma polícia posiela bokom. Už ma majú. Asi si všimli ten nárazník. Preberá si ma ale colníčka a káže otvoriť auto. Tak teraz jej nebude sedieť počet paliet s papiermi.
„A jest to bardzo dobrze zapakovane i zafixovane. Szcenstliwej drogy!“
Do cestovného výkazu som napísal:
Zrážka so psom v PL. Rozbitý nárazník.
Necítim veľkú vinu za tento incident.
1. Tlmené svetlá Fiata svietia 8 m pred auto.
2. V tej dobe som mal ležať doma v posteli na dovolenke.
3. V tej dobe som mal sedieť na lodi, jesť raňajky
a psík mohol pokojne prejsť na druhú stranu cesty.
20.11.2010 – L. Michal
Bol som s dievčatami na Katarínskej zábave. Ako družstvo sme sa prebojovali do finále súťaže. Záverečnou úlohou bolo namiešať, urobiť zemiakový šalát. Celkom sa nám podaril, len ja som tam nechal pár škrupín z vajca. Porote viac chutil šalát Hrádočanov.
14.12.2010 - utorok – 09,45 – Sonderso – DK
Barborina stužková
27.11. mala Barbora stužkovú. Najviac sa mi páčil polnočný súd triedneho Šubu. Obžaloba:
1. Na geografii nemohli študenti jesť a spať.
2. Vláčil ich na výletoch po cestách, necestách.
3. Pýtal ospravedlnenky, aj keď ich žiaci nemali.
Trest 40 rokov v bani. Ale je možná dohoda ak:
1. V pondelok ospravedlní všetkých z vyučovania.
2. On a jeho kolegovia si uvedomia, že keď sa nik v triede nehlási, všetci všetko vedia a nebudú skúšať.
V októbri zvolili Barboru za VOC – vedúcu oblastného centra ERKa. Pogratuloval som jej a som na ňu hrdý.
21.12.2010 – L. Michal
Snehová kalamita
Mal som naložiť v stredu 15.12. v Herningu (DK) do Bratislavy, ale podarilo sa mi to už v utorok o 16,00. Vyrazil som o 02,00 do Nemecka. Po tme to šlo. Ako sa rozvidnelo, začal padať sneh a začali problémy. 3 hodiny čakania pre nehodu pred Leipzig-om.
Pri Dresden-e som odbočil na Prahu. V pravom pruhu stáli kamióny, ale svetelné značky prikazovali 60 km/h a zákaz predbiehania nákladiakov. So Slimákom môžem. Dostal som sa len o 500 metrov ďalej. Bolo 15,00. Vpredu v oboch pruhoch kamióny zapadnuté snehom a stále výdatne sneží.
Kolega Čech: „Já tady tvrdnu od 8-mi. Prý je to takovéhle až k hranici (52 km).“
Predo mnou stál Nemec na cestárskej dodávke. Porozprával sa s policajtmi a o 17,00 sme sa prepletali po snehu pomedzi kamióny tak 4 km na prvú odbočku z diaľnice. Na prvej križovatke Nemec zapadol. Zastal som 30 m za ním, na dobrom snehu. Zamkol som auto a šiel ho tlačiť. Pridal sa policajt a dvaja chalani. Policajta sa pýtam, či je cesta cez Cínovec OK. Prekvapí ma:
„Čech?“
„Slovák.“
„To rozumíš česky. Druhá križovatka vlevo, ne vpravo. Dobrá cesta.“
Ešte ho prosím, aby mi zastavil premávku na hlavnej ceste:
„Bitte, kenen Sie Hauptschtrasse halten?“
„Ja.“
Dobehol som do auta, rozbehol a v pohode sa dostal cez „zlý“ sneh na hlavnú cestu. Meter nového snehu, žiaden posyp, ale odhrnuté. Cestičky na Altenberg ako na Magurku. Tabule zaviate snehom. A stále do kopca. Smial som sa, že Slovák vedie Čechov domov. Za mnou šlo zo 10 osobákov a nepredbehli ma, aj keď som šiel max 40 km/h, aj to len na rovinkách.
Najhoršie boli dve prerábky cesty. Semafor. Červená. Do kopca. Rozbehnúť sa mi podarilo až na druhý raz. Na ďalšom semafore som zastal 20 m pred ním, na dobrom snehu. Pri semafore to už bolo pekne vykĺzané. Kým som na zelenú prešiel tých 20 m (Bol som prvý.), už svietila červená, ale dul som ďalej.
Asi 1 km pod vrcholom ma čakala križovatka na hlavnú do pekného vŕšku a protismeru. Nevidel som žiadne svetlá, tak som to podržal na dvojke a plnom plyne.
Pred hranicou policajti. Kontrolujú dva osobáky. Zapínam výstražné a spomaľujem. Je 19,05 a ja mám dávno stáť a spať. Zrazu policajt vybehne smerom ku mne a máva svetelnou plácačkou nech nezastávam a idem ďalej. Asi sa tak, ako ja, bál, že keď zastanem, už sa do vrchu nepohnem.
Sneží až do Malaciek, a tak zastávam v Blave o 02,00.
Vykladám o 07,00 na Hviezdoslavovom námestí. Po príchode do Hrádku idem rovno k doktorke, lebo mi je stále zima.
19.1.2011 – streda – 14,45 – Vaihia – FIN
Moja prvá cesta do
Fínska
Na C-aute LM 520 BB som vyrazil v sobotu o 14,00. Prvá pauza v PL. Druhú mi kolegovia odporučili robiť až na hranici LT-LV. V Litve nestáť. Celú cestu ma sprevádzalo teplé počasie. No v Litve mrzlo a pršalo. Kamionisti šli 40, aj ja.
Pred Kaunasom odbočujeme na diaľnicu. Hneď dávam smerovku a predbieham dva kamióny. Mám asi 80 km/h, keď sa dostávam pred druhý. Zrazu cítim, že som sa ocitol na čistom ľade, poliatom vodou. Asi závan vetra spôsobil, že 10 ton ťažkému autu podkĺzol zadok doľava. Noha z plynu, jemná kontra. Ten čas, keď sa stroj šmýkal trošku bokom, bol isto krátky, ale mne trval hodne dlho. Potom sa chytil stopy. Opatrne som sa zaradil vpravo a šiel celých 20 km rovnej diaľnice, či skôr ľadovej plochy, 35-45 za kamiónmi.
Nastal ale problém s časom. Ak nepôjdem aspoň 50, nestihnem dôjsť do pauzy na hranicu. Asi 40 km pred hranicou vyzerá cesta máličko lepšie. Testujem ju, brzdím, zrýchľujem. Napokon sa odvážim predbiehať a ohromným tempom 70 km/h to stíham. Platím parkovné 10 litv a celkom v pohode sa bavím rusky. Na parkovisku v prístave Muuga (EST) si veľmi dobre vyberám miesto, aby som sa po pauze dokázal na tom ľade pohnúť.
Vykladám v Helsinkách, časti Vuosari a režem nakladať do Ikaala. 20 km po miestnych cestách. Sneh a ľad. Poučený z LT jazdím veľmi pomaly.
Pred Tampere nocujem na veľkej pumpe. Kupujem Maťke tričko Suomi a ráno aj knihu po fínsky. Je 05,00. Predavačka vykladá noviny. Ukazujem knihu a ona mi hovorí čosi po fínsky. Ospravedlňujem sa anglicky a platím. Asi si pomyslela: Blázon, nevie fínsky a kupuje si našu knihu.
Do Vailie prichádzam v noci. Chcem natankovať na Shelke, no je len do výšky 2,8 m. 520-ka má 402 cm. Ráno vykladám a pani mi dovolí parkovať pred firmou. Mrzne a sneží. Slnko nevidieť.
Dnes ma zobudí SMS z LH, že mám naložiť 9, či 10 paliet. To však nepôjde. Mám už miesto len na 8 paliet. Hneď idem za pani Mariou a prosím, aby tovar zabalili maximálne do 8 paliet. To nebude problém
20.1.2011
Pýtam sa pani Marie na knižnicu, chcem ísť na Internet. Po dohovore ma usádza za vedľajší stôl s PC. 3 hodiny sa morím s vyhodnotením SP102 (Richard Burns Rally, Slovenský pohár, 2. Rally v tomto roku). Dostávam kávu a dozvedám sa, že tovar bude hotový až v piatok. Nevadí, ak môžem stáť tam, kde som. Pani Maria ponúka, že môžem prísť na PC a kávu aj zajtra. Trochu sa chválim a ukazujem jej moju WEB stránku. Ona mi ukazuje fotky jej motorky - Hondy 650.
31.1.2011 – pondelok – 17,00 – L. Hrádok
Z Helsínk do Talinu mi vybavili spoločnosť Tallink. V Helsinkách je veľa prístavov. Na benzín pumpe mi ochotne poradili. Loď Superstar. Veľmi pekná.
Dievčatá boli cez víkend v Michale. Martinka bola v siedmom nebi z trička Suomi. Aj Barborke sa páčil medvedík do mikrovlnky. V sobotu aj v nedeľu sme sa boli korčuľovať na jazierkach. Bol perfektný ľad i počasie. Zahral som si hokej s Dominikom Jančim, Paľom Vorekom a Mirom Hrompom. Vyhrali sme dva zápasy.
14.2.2011 – pondelok – 18,00 – Eupen - B
Minulú cestu som vyložil v Brne o 18,00 a ráno bolo treba vykladať vo Viedni. Zabočil som do Pohořelíc za Honzom Gajdošom. Bol som tam raz asi v 1989 roku. Zastal som 100 m od jeho domu, popýtal sa. V dome teraz býva Sonička.
„Naši bydlej v ... Třetí odbočka, do zákazu.“
Tak aj bolo. Družstvo. Aut, strojov, hocičoho. Honzo vyšiel von, dva psi ma oňuchali. Jiřina mi dala večeru a mladý Honzík skočil „pro pívo“. Pobavili sme sa o mojej a ich práci, o deťoch a autách do 22,30. Honzo šiel odviesť mikrobusom ľudí z práce a ja do Viedne.
21.2.2011 – pondelok – 12,30 – Frankenburg – A
Vo štvrtok som maľoval michalskú pamätnú knihu. 3 deti a 5 jubilantov. Pánu Weiszovi som nakreslil „jeho“ kaplnku pri kostole. Bol som si ju odfotiť a cestou som fotil každého, čo som stretol. Už sú aj na WEBe.
Pár ľudí mi zaprialo na narodeniny, ale mňa najviac potešila veta v diskusii AFofR od Barbory: „Jozef je môj oco a ja som naňho fest hrdá“.
28.2.2011 – pondelok – 18,40 – Calais port – F
Minulý týždeň som viezol z Frankenburgu 3 palety. Dve som mal zagurňované, tretiu nie. Bola totiž plná prázdnych krabíc. Pred Poysdorfom ma odchytili rakúzski policajti. Kontrola. Samozrejme aj náklad. Hneď ukazuje na paletu. Ja hovorím:
„Kartonen mit luft.“
„Mit luft?“
„Ja, mit luft.“
„OK,“ zasmiali sa a pustili.
2.3.2011 – streda – 9,45 – Hemel Hempstead – GB
Len čo som včera dotelefonoval s B, zvoní Maťka.
„Vynechajme zdvorilostný úvod. Potrebujem, aby si mi kúpil anglické známky na list do 250 gr zo Salisbury na Slovensko. Vieš, čo chcem poslať tú knihu Terrymu Prachettovi, aby mi ju mohol podpísanú poslať späť.“
Moc sa mi nechcelo. Je tu zima, mesto ďaleko. Poradili mi v Elteku. Našiel som Post Office na Queensquare a čuduj sa svete, postavil som sa do radu asi 12 ľudí. Z 3 okienok mi vyšla sympatická mladá slečna. Začal som ospravedlnením mojej angličtiny, povedal som, čo chcem a dal lístok s dátami. Dostal som známky za 2,27 Ł.
Maturita
Profesor Žačok ma pokladal za najlepšieho matikára v triede. Stalo sa v 4. ročníku, že som z písomky nedostal 1-ku ale 4-ku. Keď Žačok odchádzal z hodiny, zastavil sa pri mne v 1. lavici pri dverách a povedal: „Mydliar, nič si z toho nerobte. Kôň má štyri nohy a predsa sa potkne.“
A práve na maturite som sa skoro opäť potkol. Dostal som nejakú kvadratickú rovnicu na písomnú prípravu a celých 15 minút mi vychádzali výsledky 4=4, 0=0, atď. No hrôza. Profesorka Fodorová mi prišla zobrať prípravu.
„Dobre?“
„Zle.“
Cestou k tabuli mi zašepkala: „ax2 + bx +c = 0“
A ja som to riešil: ax2 + bx +c = y
Pri tabuli som si napísal ...=0 a vypočítal na jednotku.
Fodorovej som sa odvďačil na fyzike.
V nedeľu som sa už neučil, ale na manzarde som pozrel do knihy fyziky a naďabil na odvodenie vzorca pre – ha? Nejaký pohyb molekúl. Asi 10 riadkový dôkaz som vysypal na tabuľu ako profesor pri výučbe a komisia ma zastavila.
Maturovali sme ako prví 4 chalani v pondelok doobeda. Celá trieda nás počúvala. Po písomkách zo Slovenčiny a Ruštiny vyzerala ústna maturita takto: Za zeleným stolom sedeli traja profáci a predseda komisie z inej školy. 15 min príprava, 15 min odpoveď. Ja: Fyzika, Matika, Slovenčina, Ruština, ,.
5.3.2011 – nedeľa – 18,20 - Roermond - NL
Nedeľné poobedie som strávil v Bruseli na Expo. Pofotil som Atomium zo všetkých strán, prešiel parkom Laeken. Vošiel som bočným vchodom do chrámu Notre Dame Laeken a dolu dvaja policajti. Krypta, ale kráľovská. Leopold I., II., III. s manželkami.
28.3.2011 – pondelok – 18,00 – Hochmoor – D
Už z Anglicka som viezol 400 kg paletu nadváhy do Brna. V Nemecku vyložil a naložil do Dánska 1280 kg. Na hranici dánski policajt. Stačil mu jeden pohľad na auto a už mával. Chcel čosi po dánsky a ja som mu dal CMR z Nemecka. Ktovie, čo ho primälo k tomu, že ma pustil ďalej. Keby chcel vidieť náklad, alebo ma odvážil, bolo by zle.
Dnes si ma obľúbili nemeckí policajti. Predbehli a rozsvietili „Bitte folgen“. Prezreli náklad a pustili. O pár kilometrov ma sledovali BAG – diaľničiari. Šli asi 3 km za mnou a sledovali ako predbieham. Potom mi zablokovali ľavý pruh, idúc trochu pred, povedľa mňa. Skúška, či dodržím „abstand“ od nákladiaku v mojom pruhu. Asi som obstál, lebo potom zrýchlili.
Barbora má už za sebou písomné maturity. Maťka chodí na autoškolu. B volala, že by chcela ísť do Michala Vermutom (Škoda 130 L). Dnes o 15,30 som akurát stál:
„Oco, nejde mi naštartovať. Som v Mikuláši.“
„Zavri sytič, 2x cukni do plynu, štartuj a naplno pridaj plyn!“
A ono to chytilo.
Telefonovala ešte raz.
„Oco, som v Michale. Nejde mi odomknúť volant.“
„Posaď sa do auta. Ľavou rukou chyť volant, pravou zastrč kľúč do zapalovania nadoraz. Ťahaj volant doprava a skús otočiť kľúčom.“
„Nič.“
„Teraz ťahaj doľava!“
„Dobre, už to ide.“
Nakoniec mi Vermut zaparkovala na firme (Hoško) v Hrádku. Bola to jej prvá samostatná jazda a ja som veľmi rád, že sa na ňu odvážila a dobre to dopadlo.
4.4.2011 – pondelok – 20,40 – Gescher – D
M prišla späť kniha s podpisom Terryho Prachetta. Je celá happy.
17.4.2011 – nedeľa – 15,00 – Briance Ligure – P A20 - F
M mi dnes do telefónu trochu poplakala po tretej jazde v autoškole. Iný inštruktor jej dal zabrať. Aj aj ja som jej mohol povedať čosi o strese.
Chcel som vyraziť o 10,00 na Ivecu LM 406 BA do Tarbes. Len kým som dostal papiere bolo 10,15. Založím kotúč, otočím kľúčik – málo oleja. Zdvihnem kapotu – žiadne hrdlo na olej. Pýtam sa kolegu. „To musíš zdvihnúť kabínu.“ Dvíham – nejde. Po chvíli ale povolí. Oleja dosť. Pristaví sa pán Hoško:
„Kam?“
„Do Tarbes.“
„Na tomto?“
Prejdem po dvore a počítač stále kváka – málo oleja. Znovu kabína hore. Lubo Zaťko mi to odobruje:
„Môžeš ísť, len sa zastav v Rbk po zábranu, lebo tam nie je.“
Odchádzam z kancla.
„Počkaj, možno pôjdeš svojím do Anglicka.“
Ale po 5 minútach: „Ideš do Tarbes.“
O 11,00 vyrážam, kupujem na pumpe mýto. Konečne som na diaľnici. Zapaľujem cigaretu. Chcem otvoriť okno. Kľučku to nemá, ovládatko nie je na dverách, nad, ani vedľa sedadla. Cigareta horí, treba odklepnúť, alebo zahasiť. Ale nie je kde. A ešte sleduj premávku! Pol cigarety zhorelo, keď som ho našiel. Medzi 20-mi vypínačmi, zakrytý akýmsi držiakom.
M vo svojom blogu napísala pekný článoček o tej jazde v autoškole. Má tam aj: „Veď ja som tú autoškolu ani nechcela robiť.“
18.4.2011 – pondelok – 16,00 – Aire Des Pyrénées – F
Hokej
V Mikuláši sme hrávali hokej na ulici s loptičkou so spolužiakmi zo ZŠ a kto prišiel. Korčuľovať som sa učil pred bytovkou. Otcovia urobili ľad. Korčule - Gvinty mi prišróbovali na topánky. Raz bol chodník od stanice po rohový obchod taký, že som sa po celej dĺžke korčuľoval. Už na kanadách. So spolužiakom z vedľajšej bytovky sme hrávali aj jeden na jedného celú zimu.
V Michale som hrával pred Lúčanov na asfaltke s loptičkou. Ja Jožo Lúčan a Janko Burdel. Často, keď som už moc viedol, otočil som hokejku a hral druhým koncom. Iná partia bola ja + Václav Vrtich proti Zdenovi Húskovi a Edovi Šlachtovi. Hrávali sme pod obchodom na ihrisku s loptičkou, ale hlavne s pukom na jazierkach. Doteraz /mám 53 rokov/ som si každú zimu zahral na jazierkach hokej a furt ma to baví.
V tlačiarňach sme chodili hrávať po 3 zimy každý druhý týždeň na štadión. Večer o 20,00 sme hrávali Telemáci proti Hrádočanom. Vrcholom bol zápas s rozhodcom proti ženám ŠK. Vyhrali sme asi 7: 0.
Pozerať hokej som chodil od 9. triedy. Potom s Jankom Burdelom. Keď bola Univerziáda, boli sme J+M+B na zápase Slovensko – Japonsko. To mali dievčatá 4-5 rokov. Tie chodili najradšej na Slovan. So Slovanom bol poväčšine dobrý hokej. Naši na nich vedeli zahrať. Hlavne Plch – Pleva – Uram. Keď naša reprezentácia v r. 2000 prehrala vo finále s Čechmi 3:5, obe deťúrence plakali. A v 2002. nevedeli prísť na meno Sušinskému, ktorý za Rusov vo finále vyrovnal na 3:3. Nazvali ho Sušienka. Našťastie 100 s pred koncom dal Peter Bondra gól a boli sme majstri sveta. Aj Jerguš Bača a Marek Uram.
1.5.2011 – nedeľa – 19,00 – Tarbes – F
Strávil som pekné dva dni v Lourdes. Blahorečenie Jána Pavla II.
|
|
24.5.2011 – utorok -20,30 – Eupen –B
Vykradli ma
Včerajšok v GB bol zlý. Zaparkoval som C-čkové Iveco v Hemeli asi o 23,00. Zobudil som sa o 05,50. V plachte niekoľko dier. Šiel som čúrať za roh do kríkov, a tam roztrhaná škatula a akýsi „unit“. Zobral som to do auta. 2 hodiny som ešte ležal a dumal, čo bude, čo poviem polícii. O 07,30 volám Hrádok. Somora ma najskôr sfúkne. Lubo radí nechať konať Angličanov. Miss Carol, po mojom vysvetlení, navrhuje vyložiť auto a skontrolovať, čo chýba. Jedna škatula má dieru, ale unit je OK. Druhú som našiel. Políciu nevolali. Možno aj druhý unit bude dobrý. Treba ho otestovať. Od Solomona /Simona/ dostávam kotúč lepiacej pásky a plátam plachtu.
Nakladám Cardiff. „Choďte ihneď do Londýna!“ Na nakládke sa mi slovensky prihovorí mladík. Je z Trenčína na dodávke a čaká na naloženie 2 paliet 550 kg. Švanda, Ja tiež. Firma? Tá istá, St. Smokovec. Skladník debatuje, ukazuje na nás a uškŕňa sa. Po čase privezie vysoké palety. Ide pozrieť dodávku a chytá sa za brucho. Pýtam sa, čo bude a on ukazuje telefón. Dobrý nápad, aj ja volám do Hrádku.: „Len pre informáciu...“ Nakoniec tie dve palety nakladajú mne.
Nová loď Spirit of Britain. Oddelenie Routmasters je super. Bavím sa s kuchárom, čo mi kedysi dal svoju papierovú čiapku a ledva dojedám fish.
|
|
31.5.2011 – utorok – 20,00 – Cardiff – Wales
Spomenul som si na srnu. Na Slimákovi som rezal 120 českou diaľnicou v noci. Za mnou 2 osobáky idúce 130-150 km/h. Prešiel som do pravého pruhu. (Keď nič nešlo šiel som v ľavom, tam to menej nadhadzuje). Srna! Brzdím, ona stojí. Vľavo nemôžem a dúfam, že tam ani ona nepôjde. Zastal by som tak 1 m pred ňou, ale 2-3 m chýba a srna sa otočí späť. Vtedy prehrmia tie dve autá povedľa. Chválabohu. S dobrými svetlami a dobrým autom som jej zachránil život.
12.6.2011 – nedeľa – 15,30 – Aire Portes de Corése - F
V sobotu sme boli /ja, Peter a Šimon/ v Jaskyni Slobody. Posledný vstup o 16,00. Sprevádzala Barbora. Peťo zhášal svetlá a ja som bol hrdý, lebo B to zvládala dobre. Peťo jej doniesol notebook Acer, ktorý si sama zaplatila.
13.6.2012-pondelok-18,00-Tarbes-F
Matika
Matematiku mám rád. Všetky Mydliarovie deti vedeli matiku. Brat Tóno síce Ruštinu a Slovenčinu nemusel, ale z matiky mal vždy za 1. Na ZŠ v Mikuláši sme boli v triede dvaja – ja a Miro Hrčka. V 8. triede sme vypočítali príklad, o ktorom učiteľka Guráňová povedala, že sa nedá vypočítať, lebo je tam málo základných údajov.
Na Gympli v Ružomberku som mal v 1. triede na polroku 1-ku. Profka šla na materskú a prišiel profesor Žačok. Na prvej hodine kreslil a vysvetľoval parabolu y = x2. Mne sa furt zdalo, že má byť okolo druhej osi. Prihlásil som sa raz, druhý raz. Šiel k tabuli, ale stále to bolo, podľa mňa, zle. Tak som sa prihlásil tretí krát. Vtedy Janko Pavlík (V matike nič moc, teraz primátor RBK.) zvolal: „Nemáš pravdu. Dosaď si to!“ Poslúchol som ho a pochopil. Zlý začiatok, no už na konci prvého ročníka sme boli – Danka Petrášková, Miro Gazdarica a ja – u Žačka jasnými jednotkármi.
V Žiline na VŠ bola matika ťažšia. Najlepší bol génius Lubo Húska a ďalší Prievidžan Jaro Mačkay. Ja som býval v 1. ročníku na izbe s priemyslovákom Milanom Andrášikom, a tak som mu často matiku vysvetľoval. Aj preto som ju na skúškach zvládal štyri semestre v pohode za 3. Mohol som len obdivovať skúsenosti, vedomosti a intuíciu Luba, či Jara. Lubo obvykle vyriešil najťažšie príklady. Jaro dokázal pochopiť Lubovo myslenie a podať nám ho v zrozumiteľnej forme. S Lubom som býval na izbe v piatom ročníku. Väčšinu času čítal Sci-Fi.
Veľmi som chcel, aby moje dcéry „podedili“ túto obľubu logiky a presnosti a zistili, že matematika je zaujímavá. B som tlačil do olympiády a robila aj Max-a. Výsledky sa kamsi posielali.
Spočiatku sa vždy, pri spoločnom bádaní nad príkladmi, rozplakala. Musela totiž na všetko prísť sama. Ja som len ukazoval, že všetko potrebné vie. Potom som už mal radosť:
„Ako vyzerá olympiáda?“
„Zo šiestich príkladov mám štyri. Jeden mi nevyšiel a s tým posledným mi môžeš pomôcť.“
V Max-ovi bola medzi prvou stovkou na Slovensku.
Celkom inak to dopadlo s M. Začiatky podobné, ale záver:
„Ja nemám matiku rada.“
Aj keď bolo treba zapracovať pred písomkou, nechcela rady odo mňa.
A čo som vlastne dcéry učil? Toto:
1. Kresli si! Hraj sa! Na toho v príklade.
2. Napíš si všetky vzorce, čo k téme príkladu vieš.
3. Ak neviem ako postupovať: Zjednoduším si zadanie na triviálne čísla (1,2,3,4,0). Keď tento jednoduchý príklad vypočítam, použijem rovnaký postup na pôvodný.
4. Ak absolútne netuším, ako začať: Typnem si výsledok a overujem, či spĺňa zadanie.
5. Na písomke počítaj najskôr príklady, ktoré vieš. Neviem – nechám na koniec.
Možno toho bolo aj viac, ale to „kresli si“ a „hraj sa“ je asi podstatné.
Doučoval som matiku aj Katku Burdelovú, Adama Gondu. V Michale kedysi dávno Šturekovú, Mudrončíkovú. Nedávno Paťa Mikušiaka, Ivku Jackovú, Nikol Baranovú, Klaudiu Mikušovú. Dva roky som raz týždenne za 100 Kčs mesčne učil Elenu Tukovú.
Myslím, že väčšine to dosť prospelo.
Takéto učenie matiky ma vždy aj bavilo. Najviac u Ivky a u Barbory. Lebo aj chceli a aj chápali.
26.6.2011 – nedeľa -20,00 – Montréal la Cluse – F
Zo Španielska smerujem do Švajčiarska. Tu som zastal včera večer. Dnes je obloha bez mráčka. Je tu jazero Lac de Nantua. Dlhé asi 2 km medzi skaliskami. Idem do hôr. Šlapem na vyhliadku, polievam sa vodou. S cestou dole to je 4-hodinová túra. Pri jazere prosím o miesto pre veci a dostávam odpoveď: „Voda je veľmi chladná.“ Figu. Teplejšia než v Mare, aj keď len o málo. Super. Rodinka, s ktorou sa bavím, je z Lyonu. Dávam sa odfotiť. Som v práci, ale dnes aj na dovolenke. 2 x vo vode a hybaj pozrieť mesto Nantua. Obchádzam jazero po druhej strane. Nachádzam miesto, kde sa dá ísť k vode a hodinku si tu plávam a opaľujem svoju bielu kožu.
27.6.2011 – pondelok – 17,00 – Kemtthal – CH
Kronika
Písať michalskú kroniku ma požiadal Anton Weisz st. po zvolení za starostu. Najprv ale musel nájsť samotnú knihu. Začal som v 1994. roku. Dostal som vynikajúco spracované dejiny obce od najstarších čias po rok 1946 od Antona Miroslava Husku – akademika z Martina, rodáka z L. Michala. Asi dva roky mi trvalo spracovanie rokov 1946 -1989. Robil som to po témach – šport, kultúra, divadlo... Pýtal som sa ľudí, zapisoval. Týždeň som sa hrabal v hŕbe listín na pôjde Obecného domu. Požičal farskú kroniku.
Bola to veľmi zaujímavá práca. Potom som opísal roky 1990-1994 a mohol som pracovať „chronicle“, po rokoch. Tieto už neboli také zaujímavé, lebo sa vlastne rok po roku robia tie isté akcie. Kronikár potom víta zvláštnosti. Požiar, krádež... aj keď sú to väčšinou nemilé veci, po roku to už tak nie je a po troch už ľudia nevedia, kedy sa to stalo. A ako to bolo – na tom sa nevedia dohodnúť ani po týždni. Moja verzia bola párkrát po roku, či viac, mi vyčítaná, ako nepravdivá. P. Praženicová mi prikázala odstrániť časť textu, ktorá sa jej týkala, inak ma zažaluje. P. Juríčková mi vyčítala, ako to, že píšem nezmysly, čo natáral jej manžel. A mne sa veľmi páčilo, že chlap porozprával, aký bol v mladosti romantik. Bol to pekný pokus oživiť fádne opakujúce sa roky.
„Odkiaľ prišli?“. Všimol som si, že Húska a Vrtich sú starí Michalania. A čo ostatní? Jedno posedenie dôchodcov som si ich vzal do parády a k niektorým som ešte zašiel. Boli to pekné príbehy. Chcel som ich pridávať po 5 osôb za rok. Povolili mi len tri. To už bol starostom Juraj Vrtich. Po roku som tam dal všetky tie príbehy. A nepýtal som si dovolenie, iba som to oznámil starostovi: „Je mi jedno, či mi to zaplatíte, alebo nie. Len nechcem, aby to ostalo zabudnuté.“
Predtým som oživoval kroniku rozprávaním osôb. A. Weisz, F. Kendera, J. Vrtich, H. Mydliarová. Aj toto bolo ohromne zaujímavé. A ešte jeden prvok, čo som si dovolil dať do nudnej kroniky. Veci, ktoré sa akosi mimochodom stali históriou – gramofónové platne, magnetofóny, video(pásky)... To zastupiteľstvo, čo rado škrtalo v texte kroniky, mi zatrhlo rozprávanie o základnej vojenskej službe, práve v tom roku, keď bola zrušená. Nuž, toto ostalo kdesi v mojom PC, asi v Teleme. Myslím, že je to škoda.
Trstiansku kroniku ma požiadala písať Hanka Naďová, keď ju zvolili za starostku (2002). Ale nie automaticky. Pracovníčka OU jej ukázala Michalskú kroniku na WEBe, že taká by sa jej páčila. Kroniku Trsteného som spracoval od roku 1991 po rok 2008. Aj tu boli najzaujímavejšie rozprávania osôb. Napríklad 96-ročnej pani Uramovej. S ujom Robom Haluškom som sedel aj v jeho pivnici a pri pálenke.
Obe kroniky som, bez odmeny, prepísal do PC, urobil register, obsahy. Na diskete – ha!, aj to je už história – a v tlačenej forme odovzdal do Štátneho archívu. Dlho boli oba texty len na mojej WEB stránke. Teraz sú už aj na oficiálnych stránkach obcí.
A ešte jeden skrášľovací prvok. Kresby v kronike. Podľa starých fotiek, či súčasné pohľady. Aj tie budú za chvíľu históriou. Aj táto písanka tak dopadne. Píšem toto s nádejou, že tak, ako mňa zaujímali príbehy starších, možno raz bude niekoho zaujímať ten môj.
|
|
11.7.2011 – pondelok – 16,00 – Drammen – N
Autoškola
Maťka mi telefonovala po skúške autoškoly.
Ja: „Testy máš.“
„Mám.“
„Zdravotnú a údržbu máš.“
„Mám.“
„Cvičisko si urobila.“
„Urobila.“
„Jazdu si neurobila.“
„Nie.“
„A čo sa ti podarilo spraviť?“
M s plačom: „Nezastavila som na stopke.“
„Dobre, aspoň si to zapamätáš.“
„To už pôjdem na tvojom aute. Spravila som to. Všetko. Aj jazdu!“
12.7.2011 – utorok – 21,50 – Andoya pri Kristiansund – N
O 16,00 sa idem prejsť k moru. Cestou stretám otecka s dieťaťom v kočíku. Plače. Prihovorím sa mu slovensky a ono prestane plakať. Trochu porozprávam s ockom. Andoya je ostrov. Kúpať sa tu dá.
Ja: „Toto je najteplejší deň v Nórsku?“
„Áno, asi nie je taký teplý, ako na Slovensku.“
A to som na najjužnejšom pobreží. Obchádzam celý ostrov dookola. Priemer asi 1,5 km. Brehy – skaly. Vegetácia ako u nás na Košarisku (1490 mnm). Od rybárov sa dozvedám, že voda je Severné more.
Ku koncu obvodu si vyhliadam miesto, kde by som sa vykúpal. Vchádzam do vody, ale len tak, aby som si nezamočil plavky. Voda je studená. Veľmi studená. Priveľmi studená.
Na hrisku chlapča skúša basebalový odpal s otcom. Podarí sa mu to na tretí raz. „Héééj“, kričím a chlapča mne čosi nórsky.
„Super“, hovorím ja a ocko sa usmieva.
Trajekt Kristiansund /N/ - Hirshals /DK/ platím vlastnou bankovou kartou. Z troch hodín plavby presedím v jedálni dve. Skúšam morské príšery, zakončujem tortou a zmrzlinou.
|
|
4.8.2011 – Lipt. Michal
Neste Oil Rally Finland
Mesiac som sa tej cesty obával, týždeň som sa už tešil. Dievčatá ukončili v sobotu večer tábor v Kláštore pod Znievom a v pondelok som bol po ne.
Prvou úlohou bolo stihnúť trajekt. Preto sme vyrazili v utorok o 06,00, 26.7. z L. Michala. Dve autá – RK 719 BE – Škoda Octavia – Hošalovci, MT 179 CT – Ford Mondeo – Peťo Klein, ja, M, B. Za volantom Peťo a Otka. Potiahli to až pod Krakov. Odtiaľ šoféroval Janko a ja. Trasu Krakow – Radom –Minsk Maz. – Ostrow Maz. – Lomža – Suwalki – hranica PL-LT. Tu sme si dali kávu, pojedli.
Na Litevské roviny sa posadili za volant Barbora a Otka. Od 20,00 do 00,00 prešli celú krajinu. B sme furt pripomínali: „Choď po strede pruhu! Zasa si vpravo.“, lebo sa stále dávala vpravo, bojac sa protiidúcich kamiónov. Pred koncom som sa už bál, lebo to bolo určite na ňu priveľa a ešte sme ju komandovali. No nechcel som stáť, až na hranici. Ženy to zvládli. 300 km na jeden záťah, väčšina v noci. Roviny Lotyšska /Latvia/ spestrila stavba obchvatu Rigy. Tu vbehol Peťo do jamy. Bác. Volal som vysielačkou Janka:
„Tu orol, nestratili sme niečo z auta?“
Janko ale tiež trafil tú jamu a riadenie mu začalo málinko ťahať doprava.
Na estónskej hranici sa stratil Roman. Otka:
„Kde je tak dlho? Veď sme šli spolu na WC.“
Janko ho šiel hľadať:
„V reštaurácii nebol, v záchode nebol. Našiel som ho pri záchode v uličke, ako sa pokúša otvoriť zamknuté dvere von.“
Nečudujem sa, rozospatý nevedel, kadiaľ do WC prišiel. Do Tallinu som šoféroval ja. Stihli sme to parádne, ba sme si aj pospali 100 km pred Tallinom 2-3 hod. Plán bol pozrieť si trochu mesto, ale. Na vstupe do mesta bola informácia o teplote, dátum a čas. Ten ukazoval o 1 hod. viac. My sme rátali, že posun času bude až vo Fínsku. Takže som zamieril priamo do portu. Zistili sme /ja, Janko/, čo a ako s trajektom, pojedli a pofotili. O 11,00 do check-in. Vydali nám lístky a zastavili ako prvých v rade pred loďou Baltic Princes. Slnko pálilo. Prišli colníci, ale nám dali pokoj. Čosi po 12,00 vchádzame do lode – deck 3, červené schody. Autá sú celkom na zadku lode.
Keď vyšplháme na palubu 6, dávam inštruktáž:
„Ak sa niekto stratí, príde sem – červené schody na zadku lode a bude čakať pri tejto veľkej červenej 6-ke.“
Usadili sme sa na bočnej otvorenej palube a pozorovali vyplávanie. Potom M+M+B odišli na palubu 9. B sa vrátila a všetci sme šli tam. Samozrejme M+M nikde. B ich šla hľadať a my sme urobili prehliadku lode. Zakotvili sme v kaviarni na pohodlných gaučoch. Tárali sme, pili kávu. Na opačnej strane lode bol cigar-salon aj s krbom, kde sme /ja, Peťo/ mohli fajčiť. Ľutoval som B, lebo nás určite hľadá, ale sedelo sa tak príjemne. B našla obe Martiny aj nás. M+M:
„My stojíme pri 6-ke a čakáme, potom sme si sadli a čakáme.“
B ich našla, a potom šla hľadať nás po celej lodi / paluba 6 až 9/. M+M nechala pri 6-ke. S veľmi príjemnou čašníčkou som sa porozprával anglicky aj rusky.
„Talink je estónska spoločnosť, aj posádka je estónska.“
Vedľa nás vyhrával klavirista. Dal som si zahrať „When the saints“ a hodil som mu do pohára 2 €. Po jednej cigarete mi vraví Janko:
„Už stojíme voľajako dlho.“
Vyzeráme z okien. Príde čašníčka:
„We are stopping, because an accident. Man over the board.“
Teda! Muž cez palubu. Jankovi sa podarí zazrieť, ako chlapa vykladajú zo záchranného člna. Očividne opitý a živý. A zasa prichádza čašníčka:
„Everything is OK. Captain says We will in Helsinky in time.“
2 roky sa plavím trajektmi, ale toto som ešte nezažil.
Helsinky nás vítajú ostrovčekmi a rozkopaným prístavom. Šoférujem asi 200 km. Pred Lahti stojíme. Teraz čaká druhá úloha. Ubytovať sa na SS2 Laukaa. Časovo sme to celé zvládli takto: utorok - 06,00 L. Michal, 18,00 hranica PL-LT, streda – 06,00 Estónsko nad Parnu do 08,00, 09,30 Tallin, ale trebalo prestaviť hodinky na 10,30, 13,00 loď do 16,30, streda 21,00 SS2 /Special Stage 2 = rýchlostná skúška 2/.
Za Jyvaskyla je „finska“ cesta. Samý kopček a zátačka, len na asfalte. Navigujem Peťa na SS2 a na bočnú cestíčku. O 100 m stanujú Česi. Ale musia zajtra odísť. Opitá majiteľka ich chcela vyhodiť hneď, ale oni si už vypili, tak im dala ultimátum do 07,00 ráno. Chodíme a jazdíme po SS, pýtame sa. „Private area. No“. To sú odpovede. Vraciame sa 1,5 km na P2. Parkovisko so stanovaním za 5 €. Staviame stany, varíme, nadávame na fínske komáre a na Maďarov. Navrhol som totiž, aby sme predchádzali ponorkovej nemoci, neviniť iného člena našej skupiny, ale Maďarov. Zoznamujem sa s mladými Fínmi. M+M+B sú u nich na debate o 24,00. Žiaden problém. Je totiž stále vidno, ako u nás za súmraku.
Ráno – štvrtok – 28.7.2011 – vyspávame. Na obed sa ideme prejsť po SS. Prejazd o 18,00. Vidíme rýchlu ľavú zatáčku z kopca. Po elite prechádzame na „skok cez cestu“ a ďalej „zákrutu do priekopy“. Tu objavím igelitku s 2 banánmi. Polovica divákov už odišla inam. „Kto chce banán?“ Celá spoločnosť sa zhrozí, len Janko súhlasí. Dokonca si polovičku dá i Otka. Výborný bol. Obchádzame VIP zónu, stánky, disco. Prechádzame poľom rasce.
„Tam majú knihu – nejaký Kakunen“, vraví mi Janko. Kupujem 0,5 l vodu /obyčajnú/ za 1,5 € a knihu Juha Kankunen – My road, za 25 €. M ju chcela po fínsky, ale ja v angličtine. Na SS stretáme aj Slovákov so zástavou. Idú po druhej strane a my spievame:
„Heja, heja, Slovensko.“
Večer rozkurujeme gril. Najprv deodorant sprejom, potom slivovicou – vápenačkou. Keď sa mi chytia plyny v hrnčeku, odbieham, zahadzujem hrnček aj fľašku. Všetci okolo sa rehocú ako blázni. Nádherné počasie dovolilo aj poobedné kúpanie v jazere. Ja s Romanom sme sa vykúpali aj po SS.
SS4 – Hasi sa ide na začiatku a na konci po preslávenej skúške Ouninpohoja. Celú vyškrtli v roku 2009, keď jazdci prekročili povolenú max. priemernú rýchlosť /120 km/h?/. Chcem nás dostať na skoky, a tak volím P7. Tieto informácie mám z programu, čo mi požičali fínski mladíci. Asi 12 km ideme po šotoline. Kľudne by tu mohla byť SS. Parkujeme na ceste. 1 km od auta sa usádzame pri dvojskoku. Sú tu aj kamery. Najvyššie skáče Jari Mati Latvala. To je o 09,00. O 12,00 idú historici. Lancia 037, Audi Quattro, Fordy, ba aj Škoda 130 LR.
Cestou späť sa staviame v stredisku Himos, 10 km od Korpilahti. Stan a noc za 15 € so sprchami. Janko chce ostať na noc v starom P2 na SS2. Nechali sme tam stany. Keď dorazíme k stanom, idem za majiteľom lúky. Vo štvrtok ju mali prenajatú na parkovisko. Pani, čo to mala prenajaté, smažila rybky, aj mi dala jednu ochutnať. Je sa celá aj s hlavou. Zaplatil som 10 € za 2 autá /štvrtok/, dala nám 2 čisté biele pásiky papiera:
„Dajte si to za sklo.“
M: „Takých si môžeme nastrihať.“
„Áno, ale nik to nevie.“
Majiteľ má večer v sále svadbu /piatok/ a lúka „nie je na stanovanie“. 30 €, alebo odísť do 2 hodín. Odchádzame za 30 min.
V Kempe mi vyšlo 3 x 3 x 15 = 135 €, ale milá pani chce 45. Prečo 145, keď 135? Nakoniec ukazuje na kalkulačke – 45. Výborne.
Stany máme 20 m od jazera, na pokosenom trávniku. Hneď sa ideme okúpať. Varíme polievky, večer opekáme na grile. Decká a Peťo hrajú zlodeja do polnoci a netreba baterky.
Ja som v búdke WC objavil krásneho pavúka križiaka. B zahlásila:
„Mali by sme ísť pozrieť toho pavúka, kým tam je.“
Roman: „Kam by išiel, veď je v kempe.“
Táto poznámka strhla ohromný rehot. Roman i dievčatá si vyskúšali aj skákaciu guľu, našťastie v kľude. Ženy boli radi, že majú sprchu, ja, že nás čakajú 2 dni, keď nemusíme nič stíhať. Preto som navrhol vynechať 1. prejazd na SS12 o 07,55 a ísť až na historikov o 10,30 a 2. prejazd SS17 – Leustu. Na P6 je to 10 min. cesty.
V sobotu 30.7 sa usádzame pri vracáku, kde je tak 40 cm hlboká jama. Ešte idú slabšie autá SS12. O 150 m je skok. Aj tieto /Felície.../ tu skáču. Na historikoch sa ideme s B prejsť. Po prechode cez cestu, prekračujem pásku, ale žltí SBS nás vykazujú späť na cestu. Je tu totiž zóna VIP. VIP tam vozia autobusmi. Tí naj prilietajú vrtulníkmi/ 10/ . Ďalej chodíme aj po ceste. Len po zapískaní sa musíme „Jump to the forest!“, ako nám povedala slečna – poriadateľ a ešte pridala:
„a choďte vľavo, lebo vpravo lietajú kamene.“
Cestou späť nás osloví slečna sediaca s chlapcom v ovsi:
„Sú v tejto krajine hady?“
„Nevieme, sme zo Slovenska. A vy ste odkiaľ?“
„Z New Zealand.“
„Myslím, že je tu iba jeden nebezpečný, ale je ich málo.“
Diváci sú z celej Európy, hodne Rusov, čo fandia Novikovovi. Veľmi zvláštne je, že okolo nás je hlučno, ale nerozumieme ani hlásku – fínština, litovčina, francúština...
Fínski diváci sú pohodoví. Idú na SS 2-3 hodiny pred štartom, posadia sa na stoličku, otvoria plechovku /pivo/. Nemusia byť na naj – mieste. Len vidieť na trať. Fotiť je tu radosť. Každých 100-200 m je zaujímavé miesto. Na 2-3 snímky sa môžem postaviť aj medzi domácich. Ľutujem, že nemám len trochu lepší foťák, lebo mám absolútnu automatiku. A predsa fotím, chodím i pobehujem. Nedá mi to. Ak vyjdú 2-3 fotky, budem rád. Snažím sa fotiť hlavne atmosféru. Ako vždy, pritom prejdem 2 km po SS.
Keď sa vrátim, naši už nie sú na pôvodnom placi. Je 15,50, tak idem k autám. Cestou odšróbujem 2 tabule ako suveníry. Ešte teraz sa za to hanbím. Veď v stanoch nechávame všetko, spacáky, oblečenie. Aj na SS sa stalo, že stolička, deky a jedlo ostali celkom bez dohľadu a nič nedostalo nohy. Sme totiž vo Fínsku.
Cestou späť si užívame 12 km šotolinovej cesty. Je na nej jedna jediná jama. Autá sú pekne zaprášené, aj my.
V kempe ideme najskôr do vody. Voda celkom studená. Treba sa osmeliť a ponoriť. Potom je vynikajúca, osviežujúca. Na dekách sa ešte opľujeme. Otka predpovedala dažde a zimu. Hošalovci majú protidažďovú a zimnú výbavu, ale nemajú plavky. Maťa i Otka sa kúpu v tričkách a kraťasoch. Cestou ešte kupujeme v Korpilahti chlieb, lebo náš už chytá pleseň. Nečudo, vonku je aj 29 ºC a v aute ešte viac. Janko tým slovenským chlebom kŕmi fínske ryby v jazere.
Voľný deň, nedeľu, trávime v Jyväskylä. Dokonca sme na odpuste. Je sv. Olafa. Pred kostolom nám to objasnila Slovenka, Gabriela. Robí v nemocnici a chce byť lekárkou. Pozýva dievčatá na pobyt. M len tak iskria očičká.
Peťo nás pozval na obed. Usádzame sa v Old Brick s Inn. Trávime tam 3 hodiny. Vyberáme, ochutnávame od susedov, jeme, pijeme. Ja mám pečeň zo soba. B kopcom rybky. M lososa, steak. Peťo steak. Len Roman nechce nič iné, len hranolky. P+M+M si dávajú maďarské víno. Ovocný pohár so šľahačkou majú všetci, zmrzlinu ja, R a M. Janko sa presúva k obrazovke, dávajú F1.
Po suveníry ideme na benzínku Neste Oil. M si kupuje tričko a mikinu, ja čiapku a mikinu.
Cestou do campu sa staviame na Rally simulator, ale dvere sú zamknuté. Je 18,02. Idú dievčence s reklamou. M a B im vysvetľujú a uprosia ich na 2 hry. Rally školu idem ja a Roman. Frazier Wels Maťa Hošalová a Roman. Stálo to 30 € a 5 za ochotu. Ale stálo to za to. Roman mal zážitok.
Pondelok 1. 8. 2011 zbaliť stany a hajde do Helsínk. Najskôr letisko, lístky. B+M musia byť o 16,30 v gate 28. Predtým prejsť kontrolou. Všetko na tácku aj z vreciek, cez scanner. Dobre. Asi 2 hodiny máme na mesto. Ideme ku kostolu v kameni. Hrá tu sláčikový orchester. Veľa času strávia M+M+P v suveníroch. M si kupuje veľkú fínsku vlajku. Ešte vidíme parlament a späť na letisko. B+M prechádzajú kontrolou o 16,00. Do Viedne letia Airbusom A310 2,5 hodiny. My ostatní ideme do Helsínk do obchoďáku. Ženy nakupujú, chlapi sedia pri káve. Ja som celý čas mysľou vo vzduchu.
Janko študuje fínske noviny. Ja nájdem dvojstranu o rally, ale nevidím výsledky. Oslovujem slečny, barmanky. Čítajú, čítajú. Nakoniec jedna hovorí:
„1. Sebastien Loeb, 2. J. M. Latvala a 3. ktosi s Citroenom.“
Vyčítali to z fotky na stupňoch. 3. Sebastien Ogier.
Na lodi sa usádzame vonku na zadku, s perfektným výhľadom. Otka dáva lodi Star prívlastok „šitná“ a čaká, že sa už už rozpadne. Po západe slnka sme v kaviarni a sledujeme futbal CZ-ESP.
Cestou domov ešte obzeráme Rigu. V stredu ráno o 02,45 sme šťastne v Michale.
To už je M deň doma a B stihla v utorok zápis na Žilinskú univerzitu.
Dovolenka Rally Finland dopadla nad každé očakávanie – výborne.
1.9.2011-19,00-štvrtok-Plzeň-CZ
Londýn
Na LM935BI 12-tona v Anglii. V utorok na obed dostávam adresu a volá Somora: „Je to v centre Londýna. Máte vybavenú výnimku do nízkoemisnej zóny.“
Prídem do Greenwich-u. Zákaz 7,5 t. Idem ďalej. Prerábka, No HGV! = žiadne nákladiaky. Ale medzi kužele sa vmestím a adresa je blízko. Zabočím vľavo a – je to tu. Cesta rovno - rozkopaná. Osobáky idú do uzučkej uličky vľavo. Zastanem na výstražných svetlách. Cestár na mňa pozerá, čo si počnem. Idem k nemu a vysvetľujem:
„I must load on this street. How can I come there?“
„This way“, a ukazuje do tej uličky.
„Is it posible with this car?“
„Yes.“
Nasadám a idem. Natesno, ale dá sa.
Vo firme Cadram sa hlásim na nakládku. Prehadzujú si ma. Tretí chlapík v poradí vyjde von.
„Where can I go with the truck? Show me please.“
„Where are you from?“
„Slovakia“
„Dobre, aj ja som Slovák.“
Vysvitne, že Peter si posiela mašinu domov. Je to CAD riadený stôl, schopný kresliť na sklo živicou. PC nakreslí obrysy a plochy sa maľujú ručne. Taká moderná mozaika. Peter je prekvapený rýchlosťou našej odozvy -2 hodiny, a tak ešte nemá všetko pochystané. Hlavne to musí zaschnúť. Pracuje a po smene ma pozýva na večeru.
Sadáme do double-busu, nahor. Chlapík v jednom kuse rozpráva. Je to náramná švanda. Je v Londýne 8 rokov. Tie mašinky skladá a chodí ich po svete inštalovať. Má zložiť 2 za mesiac. Tento mesiac ich urobil 8, lebo šéf povedal, že tú svoju musí zložiť ako poslednú. Na Slovensku táto technológia ešte nie je. Ale on má takú smolu, že mu tento nový kšeft isto nepôjde. Má v sebe iba málo nepolámaných kostí. Ešte doma prežil dve búračky aut. Nikdy nešoféroval. Raz vypadol oknom a druhý raz sa auto prekopŕclo cez neho. Do rozprávania vsúva poľské slová, či vety. Radosť počúvať.
„Do pekla, veď sa vraciame! No, mali sme ísť vlakom. Toto sa vždy musí stať mne.“ Často lieta lietadlom a spomína prípady, keď nestihol odlet a prečo. Autobus už jazdí 25 minút.
„Aha, tam sme nastupovali.“
Vážne, spoznávam to miesto. Ideme teda repete. Teraz sa podarí šoférovi správne odbočiť. Tower Bridge. Som tu. Každý fotí a sa fotí. Stmieva sa. Prejdeme kus nábrežia a ideme na vlak. Vybehneme aj k Royal Observatory, aby som videl nultý poludník. Je tma ale poludník svieti ako lúč. Super na tom je, že Peter celou cestou rozpráva, kráča, rozpráva, zbadá sa, otočí, ale rozprávať neprestane. K večeri si obaja dávame írske pivo Guinnes.
8.10.2011-10,00-L. Michal
Búrka na Baltickom
mori
V nedeľu 2.10. som vyrazil do Fínska. O 20,00 v pondelok sa pýtam v porte Paldiski (EST) chlapíka na Navyrail.
„Neznaju.“
Tak sa pýtam na spojenie do Hanko (Fin).
„A to nužno iďtí v severnij port.“
„Kde éto?“
„Nužno v górod.“
Neplavíme sa do Hanko, ale do Vuasaari.
Aj späť rovnako. Nájsť Navyrail v porte Vuasaari je rébus, ale darí sami to. O 21,00 sa Via Mare pohýňa. Loď asi 120 m, 5 palúb. Večera. Mám kajutu s oknom dopredu. Skúšam lodnú saunu 2 x 5 minút. Čosi v stenách kúpeľne vŕzga. Spolu s nádchou, či chrípkou spôsobujú, že nemôžem zaspať. Asi o polnoci začne loďou slušne húpať. O 00,45 sa obliekam a pozerám cez okno von. Via Mare sa na vlne skĺzava o 1 meter doboku. Horizontálne občas tak, že sa dvíha žalúdok. Keď chytí 3 správne vlny, vodná triešť zalieva moje okno, ktoré je asi 25 m od špice lode. Úplná tma. V reflektoroch vidieť len predok lode a vlny s triešťou navrchu. Začína prudký dážď. Kvapky okolo svetlometu letia celkom vodorovne. Musí fúkať tak 100 km/h sprava.
Kapitán počíta s vetrom a mieri hádam 2 km od bóje, či majáku proti vetru a pomaly. Do prístavu sa dostávame s hodinovým meškaním. Vietor besnie. Rozhodujem sa, že v tomto počasí nepôjdem nocou (02,50) nikam, až ráno.
Kafé, kľúčik 411 na recepciu, do auta. Loď pripútali šiestimi lanami, ale stále sa hojdá. Matróz z crew sa smeje a ukazuje mi „piť“ a „hore“. Hojdáme sa, lebo hore pijú? Pár šoférov ide na schody a nič sa nedeje. Zamykám auto a idem hore. Nedá sa vylodiť – vietor. V recepcii sa pýtam typickej Rusky:
„Kagdá my pajďóm odtúda?“
„Neznáju.“
„Što tepjér?“
„Ničevó, spať.“ A dáva mi kľúč 411. O 08,00 nás budia, dávajú raňajky navyše. Loď sa presúva na iné kotvište. O 09,00 sa vyloďujeme. Strávil som na Baltickom mori 12 hodín, namiesto 4,5.
Pred Grójec-om (PL) „vypadek“ – nehoda. Počúvam na 19. kanáli Poliakov. Nová vysielačka pomáha. Jeden kolega pozná obchádzku. Otáča sa. Otáčam sa i ja a radím sa asi piaty do kolóny. Po ôsmych kilometroch cez jabloňové sady sme späť na ceste č. 50. Oproti stojí rad, ale my ideme. O 19,00 stojím v Jablonke, pijem kávu, jem chlebíky a „častko“, rozprávam Geňkovi novoty.
Doma, vo štvrtok o 21,15 dávam fínsky chlieb Hošalovcom a v piatok po balíku aj B a M.
14.10.2011-09,30-piatok, Boras /S/
Vyrazil som o 18,00 v utorok. V stredu o 14,00 som vyložil v Sonderso /DK/. Zo suchého Dánska do mokrého cez most (95 €). Z DK do S trajektom z Helsingor do Helsingborg. Loď Tycho Brahe. Krátka - 110 m, široká. Knísala sa z boka na bok. Plavba 15-20 min. cez úžinu asi 5 km. Vyložil som v Boras vo štvrtok o 09,00 a stál (spal) do 15,00. SMS: „Nakládka v Boras zajtra ráno. Ak chcete, choďte sa tam pozrieť.“ Nechcel som, ale šiel. Robia do 15,30 a je 16,00. Nachádzam fajčiacich chlapov a dostávam sa až do kancelárií. Majú paletu do D a paletu do I. Po telefonátoch a diskusiách s Mrs. Cronwall sa dohodneme, že obe odveziem do D. Dostávam kávu a dnes ráno tento „obchod“ schvaľuje Somora.
Včera večer 18,00-20,00 som si bol pozrieť mesto. Zima , mrzlo. Najprv obchody, potom centrum. To je na brehoch riečky a v tme bolo romantické. Obecne sú ulice menej osvetlené. Natrafil som na kostol Karols Kyrka. Svietilo sa. Dnu pobehovali deti a rodičia boli pri občerstvení. Poobzeral som 4 pekné obrazy a objavil menší p. Márie Pomocnice. Pýtal som sa, aký je to kostol. „Svedish Luteran.“ „Prekvapuje ma obraz Márie v luteránskom chráme.“ „Ano , Mária sa v poslednej dobe dostáva k nám.“ Teraz sedím, vrčím, kúrim. Vonku hmla.
16.10.2011-19,30-nedeľa, Schwaig /D/ pri letisku Munchen
Stratilo sa mi auto!
O 15,00 v piatok ma Somora posiela na loď. Vedľa cesty firma KAMPACK. „No jó, tihle švédové musej všechno vědět. Prý, kampak?“ „No předce do Trelleborgu.“ V SMS dostávam „booking number“ a „loď Trelleborg-Rostock dnes večer, ale neviem o koľkej.“ „Firma?“ „Neviem, ale asi bude iba jedna.“ Boli dve, ale OK. 19,00 v porte, loď o 22,45, firma Scandlines. Na meno lode – Scane – som sa pýtal dôstojníka. Je to kraj vo Švédsku. Za to, že ma dali do kajuty s Čechom, orazila mi pani „shop voucher“: „You can buy in our shop. It is real money. 100 krons.“ Kajuta 915. Vybavujem pečiatku aj Čechovi. V shope si overujem info u pokladníčky: „Yes, without alcohol.“ Kupujem 2x gumové cukríky, otvarák Scandlines a G soba vo švédskom svetríku. Všetko 99 Sk. 05,15 raňajky. Pol noci spím, pol nie – Čech chrápe. Príjazd 06,15.
06,10 idem dole do auta s horúcou kávou. Deck 3. Auto mám...Kde mám auto? Obchádzam celú palubu pomedzi kamióny. Už sme zakotvili. Kde mám auto? Obísť to 2x nemá zmysel. Čo som debil? Všimnem si 4 chlapov, čo stoja v kúte. „I do not know, where is my car.“ „It is down.“ Ostávam tam a pozorujeme ďalšieho, čo pobieha. Zakričím na neho. Poliak. Vysvetľujem. Scane má 200 m, 10 palúb. Deck 3 je s koľajnicami. V Trelleborgu odtiaľ vytiahli 10 vagónov. Malé autá naložili na 3. palubu do stredu. Teraz, v Rostocku, odišli kamióny zo stredu, spustili sa závory a 120 m paluby šlo hore. A odspodu šli hore naše autá.
Turci
V sobotu jazdím stále na juh -Berlín-Leipzig-Nurinberg-Munchen -770 km. O 17,00 stojím za letiskom Mníchov. Nachádzam kostol v Schwaigu a je katolícky. Omša zajtra 09,30. Parkujem za 4 Turkami. Ponad hlavu vzlietajú aeroplány. V nedeľu cestou z omše sa zdravím susedom. O 11,30 na mňa jeden kýva. Podáva sa obed – polievka a chlieb vo vajci. Tanierov je 5. Odskočím po 4 tatranky a disco keksy. Z jednej šoférskej debaty o Turkoch vo francúzkom Rixheime ostalo v hlave poučenie: Turka nesmieš odmietnuť. Polievka čoby šošovicová – ostrá. Polievajú mi ju citrónom. Ku cigarete čierny turecký čaj. Dolievajú vriacou vodou. Zaujímalo ich iba odkiaľ som. Nakoniec si dám preložiť z Nemčiny do Turečtiny 2 frázy: Dobrý deň – Gü najd(e) a Ďakujem – Tešekür. Ukazujem, že idem spať, ukláňam sa – Tešekür.
Poobede som bol na prechádzke na letisku. 7 km tam. Hodinku som strávil na kopčeku pre návštevníkov (Besucherpark) sledovaním leteckej prevádzky – veľmi slušnej – každé 2 minúty pristátie, vzlet. (Ozaj videl som jednu peknú Nemku – asi 17. Blond. Nazval som ju anjel zo Schwaigu. Miništrovala v kostole.) Po 7 km späť ma vítajú Turci. Vyťahujem cigaretu, že si s nimi pofajčím. Zakazujú mi a ukazujú na stoličku. Odkrývajú tanier s rizotom. Ešte rozkroja paradajku. Ochutnám aj Chalvu – sladkú kocku. Zloženie: cukor, múka olej, voda. Zisťujem, že Beneden vie veľmi dobre po rusky, lebo žil 22 rokov v Bulharsku. Potom ich komunisti vyhnali do Turecka. Po večeri ponúka rakiju. Trochu si dám. Je číra. Dolejú mi čistej vody a je ako mlieko. Čudujem sa. Turci, moslimovia a alkohol? Odpoveď je: „Ja mám svojho Boha, on svojho, ty svojho. Ja pijem, on pije, on a on ani nepijú ani nefajčia, sú Greenpeace.“ Ešte raz ďakujem a idem do auta písať.
20.11.2011 – 15,00 – nedeľa, LM
Maťkina stužková
„Oco, nemáš obraz do tomboly?“
„Veď som ti dal „Vesmír“.“
„Nie na Katarínsku, na stužkovú.“
„Na stužkovej tombola? Dačo nájdem.“
Ďalší telefonát::„Oco, flašku od Alpy.“
Ďalší: „Kombinézu, tú ružovú.“
Tak som ja videl prípravu na stužkovú. Keď som prišiel na Podbreziny, pribalila B pár pergamenových veršíkov na M spolužiakov – prepisovala ich. B a Martin šli so mnou, lebo si brali auto z Jána do mesta. M mala žlto-ružové šaty a červené topánky. Asi je najvyššia z dievčat 4.A. Začali temer na čas – 18,00. Prof. Kotov pripínal stužky, riad. Michaleje gratulovala. Veľmi pekná bola prezentácia fotiek z lyžiarskeho, zo splavu...školy. Objavilo sa tam aj:
„...najlepší triedny profesor na svete...“
Sedeli sme pri okne oproti Korčekovcom(Vlado, Silvia) a Rybanským. Najmladšia Rybanská (2-3 r.) presliedila i kuchyňu. Stôl s koláčmi tiež okúsil jej prštek. Aj si s dievčatami a so mnou schuti zadupkala pri tanci.
Program uviedli chlapci skoro-bábkohrou o Popoluške. Dievčatá v telocvičnom úbore zatancovali choreografiu a chlapci v záclonách... Labutie jazero. Výborný bol Juraj Vongrej pri pantomíme „Ako sa správať pri dievčati.“ Zaujali aj Janka Mrázová a Betka Uhereková v divadle.
Najvtipnejšia bola tombola (Maťo Berník a Silvia Korčeková). „Hodnotné“ ceny boli napr.: „Balíček prvej pomoci“ = kotúčok toaletného papiera, „Meter švábky“ = špagát asi 1 m s 3 zemiakmi, „Exkluzívny prelet ponad Alpy“ = 2 fľašky Alpy na podlahe. Výherkyňu usadili na stoličku a preniesli ponad. Veľmi zaujímavo zafarbený hlas Aďky Mäsiarovej zaujal v country duetách so Šimonom Cuprom (gitara). Kočky z Repete boli tiež super. O polnoci sviečky, zákusky a básnička.
Naozaj dojímavý bol odchod prof. Kotova domov. Maturanti ho vyprevádzali na chodbe skandovaným „Ďakujeme“. O 01,00 prišla B s Martinom a o 02,00 som bol v LM.