Vážení priatelia,
vo svojom príspevku sa sústredím na niektoré významné osobnosti, pochádzajúce z Liptovského Michala, predovšetkým Ladislava Moyša a Jána Ďateľa.
Najstarším spomedzi významných rodákov novších čias je Ján Ďateľ, katolícky kňaz a básnik, ktorý sa narodil vo Sv. Michale 24. októbra 1847. Jeho otcom bol Jozef Ďateľ, mlynársky majster pôvodom z Teplej, ktorý pracoval vo farskom svätomichalskom mlyne, matka Mária, rodená Rusinová, ovdovelá Pietorová pochádzala z Bobrovca.
Ján Ďateľ vyrástol v Teplej. Okrem obecnej navštevoval aj židovskú školu, aby sa naučil dobre po nemecky. Študoval na gymnáziu v Levoči, neskôr v Banskej Bystrici, kde po matúre bol prijatý za klerika a študoval v banskobystrickom teologickom seminári. 23. augusta 1872 bol vysvätený za kňaza. Nasledovalo dlhoročné putovanie po farnostiach stredného Slovenska. Ako kňaz sa už na Liptov nevrátil. Láska k rodnému kraju mu však zostala, čoho dôkazom je i jeho básnická tvorba. V jednej svojej básni píše: (Báseň citoval poslanec Šalát pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule vo Veľkej, dnešnej Zvolenskej Slatine roku 1930.)
Znáte kraj ten, sťa mladuchu,
vystrojenú pri oltári?
Parta - stá hôr - krášli sluchu,
z nej stá stužiek v slnku žiari?
A pás, čo jej viaže boky -
je Váh bystrý striebrotoký!
A jej oko - plies modrina -
To je Liptov, moja otčina!
Kaplánoval v Dobrej Nive a Veľkom Poli (druhé pôsobisko bolo nemeckou farnosťou a sám Ďateľ uvádza, že sem bol poslaný z politických príčin) v rokoch 1872-1881. V roku 1881 sa stal farárom v Hornej Mičinej (do roku 1889), neskôr v Jánovej Lehote (opäť v nemeckej farnosti),
kde pôsobil do roku 1897, v Jastrabej (1897-1907), kde bol vymenovaný za dočasného vicearchidiakona, a nakoniec vo Veľkej Slatine, kde pôsobil od roku 1907 do svojej smrti 6.9.1928. Zomrel vo Sv. Kríži - dnešnom Žiari - nad Hronom. Vo Veľkej Slatine bol v roku 1924 vymenovaný za pápežského komorníka.
Ján Ďateľ literárne tvoril už od čias svojej mladosti. Bola to však tvorba sporadická, ako sám píše v liste Liptovskému múzeu v roku 1927, "však ako kaplán a farár, neprajnými pomermi hatený, zamĺkol, a len na výzvu Osvalda (významného katolíckeho publicistu, prekladateľa a cirkevného hodnostára) a iných, príležitostne sa ozval".
Slovenský biografický slovník ako jeho prvú publikovanú prácu uvádza článok o Cyrilovi a Metodovi ako zakladateľoch slovanského školstva a písomníctva z roku 1869. Prispieval do Katolíckych novín, Kazateľne, Tovaryšstca, Slovenských novín, Slováka a iných. V roku 1901 sa zúčastnil na púti do Ríma a v roku 1913 do Lourdes. Z tejto druhej cesty napísal cestopis pre Spolok sv. Vojtecha. Upravil, poslovenčil Janečkov Spevník cirkevný. Ťažiskom jeho tvorby však bola poézia. Po celý život písal verše náboženské, vlastenecké, príležitostné, ale i humoristické. Nebol len vážnym veršotepcom, ale i usmievavým figliarom, ktorý sa vedel tešiť zo života.
K náboženským motívom v jeho tvorbe patrí najmä oslava Panny Márie, Sviatosti oltárnej. Oslávil aj dielo a pôsobenie slovanských svätcov Cyrila a Metoda. Významné sú jeho básne inšpirované Bibliou - Samaritánka, Farizej a mýtnik, Lakomec (o Judášovi), Majstrov súd, Boháč a Lazár.
Veľkú čiastku tvorby predstavujú básne vlastenecké - venované slovanstvu i Slovensku. Už v roku 1875 napísal báseň Slovanom, v ktorej vyzýva do boja proti Turkom. Bolo to v čase zostrujúceho sa srbsko-tureckého napätia, v predvečer povstania a krvavej rusko-tureckej vojny.
Ďalšiu časť tvorby venoval pomerom po roku 1918. Stal sa básnikom slovenského katolíckeho autonomizmu (Plač Jeremiáša, Žalospev nevoľného - venovaná pamiatke uväznenia Hlinku v roku 1919, Orolský pochod, Ohlas Ľudákov, Ohlas kresťanských robotníkov). (Z príležitostných básní treba spomenúť jeho verše k Hlinkovej 60-ke, 100. výročiu narodenia Jána Hollého, 40-ročnici Katolíckych novín. Prehľad jeho tvorby predstavil v roku 1930 už spomínaný poslanec Šalát vo svojej slávnostnej reči).
Básnickú tvorbu Ďateľovu sa však podarilo sústrediť a vydať pod názvom "Boh a národ" až v roku jeho smrti (1928) v Spolku sv. Vojtecha.
Druhým, slovenskej verejnosti pravdepodobne známejším michalským rodákom bol Ladislav Anton Moyš. Narodil sa 8. apríla 1867 v Liptovskom Michale v zemianskej rodine Antona Moyša, notára vo Veľkej Štiavnici (dnešnej Liptovskej Štiavnici) pri Ružomberku a Anny, rodenej Pružinskej.
Najstaršie správy o jeho rode sú podľa profesora Jozefa Nováka z roku 1657. V tomto roku sa spomína Štefan Moyš, ktorý žil v Ludrovej. Jeho syn Ján bol statkárom v Ludrovej a úradníkom Likavského panstva. Spolu so svojimi deťmi dostal 11. 7. 1696 armáles, ktorý Liptovská stolica verejne vyhlásila 16. 1. 1697. Už v roku 1713 zakladá Tomáš spišskú vetvu rodu a v 18. storočí sa s liptovskými Moyšovcami stretávame aj na území trenčianskej, komárňanskej a krašovskej stolice (podľa: prof. Jozef Novák: Rodové erby na Slovensku II, Peťkova zbierka pečatí).
Profesor Novák pri hľadaní starších koreňov rodu Moyšovcov predpokladá možnú súvislosť s Vitálišovcami, ktoré sa ešte roku 1407 nazývali Moyshaza. Profesor Uličný vo svojej štúdii o osídlení Liptova do konca 16. storočia píše, že v roku 1295 dal zeman Pavol z Okoličného sestre Kate a jej mužovi Mikovi časť dedinského majetku medzi Okoličným a Vrbicou, ktorý sa ešte v 14. storočí nazýval Brezina. V 2. polovici 14. storočia tento majetok vlastnil Mojš a jeho 3 dcéry. Tu mali obydlie a názov osady - Brezina - používali aj v predikáte. Vznik tejto zemianskej osady profesor Uličný datuje do 1. polovice 14. storočia. V 2. polovici 14. storočia sa pre osadu ujal nový názov Mojšovce a jeho maďarský preklad sa vyskytuje ako jediný v dokumentoch 15. storočia (Moyshaza, 1407). Na prelome 15. a 16. storočia bol vlastníkom osady zeman Vitáliš, po ktorom jej zostalo meno natrvalo.
Významnými príslušníkmi rodu v 19. storočia boli Anton, člen sedmipanskej súdnej stolice (tabula septemviralis), jednej zo zložiek Uhorskej kráľovskej kúrie - najvyššieho uhorského súdneho tribunálu, Jozef, v roku 1845-60 stoličný sudca v Liptove a neskôr cestný komisár, ktorý vykonával dozor nad stavbou cesty medzi Liptovom a Zvolenom cez Šturec. Iný Jozef Moyš sa v roku 1850 stal titulárnym kanonikom spišskej diecézy a Ernest Mojš bol od roku 1900 titulárnym
kanonikom vacovskej diecézy. Pri tomto exkurze do dejín rodu hodno ešte pripomenúť ďalší údaj, ktorý vo svojej práci o rodových erboch uvádza profesor Novák, a síce fakt, že samotný michalský rodák Ladislav Moyš bol autorom práce o dejinách rodu (1937, 2. vydanie 1944), pravda, nie vždy v dostatočnej miere kritickým, pretože počiatky rodu datoval do čias Karola Veľkého (768-814) a jeho korene lokalizoval do starého pruského mesta Moysch. Potiaľ exkurz do rodových dejín na základe prác J. Nováka a F. Uličného.
Ladislav Moyš mal 4 súrodencov, 2 sestry a 2 bratov. Mladší brat Anton (1869-1957) si tiež zvolil životnú dráhu kňaza a podobne ako Ladislav sa zapájal do národného života.
Ladislav vyrastal vo Veľkej Štiavnici, notárskom pôsobisku svojho otca. Ľudové školy navštevoval v Michale (podľa Biografického slovníka), Ružomberku (podľa osobných biografických údajov zaslaných Liptovskému múzeu v Ružomberku roku 1927), nižšie gymnázium v Ružomberku (podľa ním zaslaných spomínaných životopisných údajov) a v Levoči (Slovenský biografický slovník), vyššie gymnázium vo Vacove. Teológiu študoval v Spišskej Kapitule. V roku 1891 bol vysvätený za kňaza a primície mal vo svojej rodnej obci, Sv. Michale. Nasledovalo bežné putovanie mladého kňaza po farnostiach. Ako kaplán začínal v Kluknave, Kubachoch, v roku 1892 bol správcom farnosti vo Viderníku, potom kaplánom v Ružomberku, od roku 1894 v Markušovciach, následne administrátorom v Chrastí n. Hornádom, kde sa v roku 1901 stáva farárom.
Sám o sebe napísal (v biografických údajoch zaslaných múzeu roku 1927): "Bez mojej zásluhy na svet priniesol som si nenávisť krivdy a sústrasť s krivdenými, biednymi a utlačovanými". A hoci vychovaný v maďarskom duchu, na inom mieste píše: "...táto moja dobrá vlastnosť: prítulnosť k potlačeným, stala sa mojou mentorkou - záchranou: vzdorujúc s celým svetom, stal som si do služby môjho slovenského národa."
Neboli to len prázdne slová, písané takmer s odstupom štvrťstoročia. Podľa Šrobárových údajov bol vyvolený za kňaza v Sliačoch, predchádzajúcom pôsobisku Hlinkovom, a to jednohlasne, ale na politický zásah u biskupa bolo jeho menovanie prekazené a Moyš sa z titulu rozhodnutia biskupa Párvyho stal administrátorom na Lúčkach. Ako píše Šrobár, Párvy Moyšovi prisľúbil, že ho v krátkom čase potvrdí ako riadneho farára na Lúčkach. Lúčania privítali nového správcu farnosti aj takýmto prívetom: "My sme tu všetci Slováci. Náš kňaz, ak chce byť naším otcom, a vodcom, musí s nami držať nie len na kancli, ale aj v politike. V tejto nádeji Vás vítame! Nech žije Slovenská
ľudová strana." A Moyš si skutočne získal srdcia farníkov, nielen ako vynikajúci kazateľ (a dodajme, bez postranných úmyslov, aj ako príťažlivý muž), ale aj vďaka svojej úprimnosti a snahe o povznesenie ľudu po stránke duchovnej a hmotnej.
Roky 1905-1906 sú rokmi dramatických volebných zápasov v Uhorsku, roky prvých pokusov o prienik slovenských kandidátov na pôdu uhorského snemu, politických zrážok, machinácií, zrád i hrdinstiev. V roku 1906 kandidoval do snemu za ružomberský okres Vavro Šrobár podporovaný Hlinkom. Aj keď neuspel a navyše nasledoval ružomberský politický proces, Lúčky hlasovali za Šrobára. Podľa Šrobárových údajov sa Moyš neangažoval priamo v predvolebnej agitácii. Ponechal celú záležitosť citu, rozumu a svedomiu svojich farníkov. Sám ani nemal na Liptove volebné právo. Lúčky však hlasovali za slovenského kandidáta Šrobára. Moyš bol obvinený z priameho vplyvu na svojich farníkov a biskup ho preložil do Hornej Zubrice (dnes na území Poľska). Moyš v slovenskom týždenníku (7.2.1908) napísal, že mu sľúbili farnosť na Lúčkach, ak získa 12 hlasov pre maďarského kandidáta, čo neurobil. Z dediny odchádzal Moyš za žandárskej asistencie. Akúkoľvek rozlúčku úrady zakázali a on sám požiadal v posledných chvíľach húfy svojich verných farníkov, aby uposlúchli slúžneho a vrátili sa do dediny, aby nedal príčinu pre policajný zásah. Prosby farníkov o navrátenie obľúbeného kňaza u biskupa nepomohli, a tak začal odboj lúčanov proti cirkevnej vrchnosti a farárovi Smižárovi, ktorý nahradil Moyša. Odmietanie sviatostí, bojkot oficiálnych bohoslužieb, ľudové bohoslužby na cintoríne, v kaplnke, to všetko trvalo po dobu piatich rokov. Samotný Moyš neskôr napísal: "Za najvyššiu a najjasnejšiu dobu môjho života považujem odboj lúčanov."
Vo svojej národno-buditeľskej činnosti pokračoval aj na východnom Slovensku. V roku 1907 sa stal administrátorom v Haligovciach. Stopy svojho pôsobenia tu zanechal ešte v predchádzajúcom období. Založil ľudové knižnice v Chrastí a Spišskej Starej Vsi. Písal do slovenských novín. Pre rozširovanie proslovenskej literatúry a poburovanie bol súdne stíhaný.
Prelom júla a augusta 1914 sa svetu ohlásil dunením kanónov. Začala sa 1. svetová vojna. Udalosti jesene 1914-ho roku vzbudili nádeje u slovenských národovcov. Ruské vojská stáli v predhorí Karpát, v septembri po prvýkrát obľahli veľkú rakúsku pevnosť Przesmysl a po dočasnom odrazení sa vrátili na pôvodné pozície. Obľahli Przesmysl po druhýkrát a dostali sa do blízkosti Krakova. Na východnom Slovensku prenikli až na dnešné slovenské územie. V tejto situácii sa Dr. Vavro Šrobár
a František Votruba rozhodli presondovať situáciu na východe pod zámienkou revízie filiálky Ľudovej banky v Spišskej Starej Vsi. Ako píše Votruba (Republikán, 30. 4. 1927), Šrobár vkladal veľké nádeje do Moyša ("Od Ladka Moyša dozvieme sa všetko!"). Moyš ich prijal s nadšením a s nemenším nadšením vykreslil víziu zdanlivo blízkej budúcnosti. Votruba ho charakterizuje týmito slovami: "dobrý kňaz, ohnivý Slovák a rusofil jaderného zrna". Moyš im ukazoval v atlase zakreslenú svoju predstavu o rozsahu budúceho československého štátu, priaznivo vykresľoval ich situáciu na východnom Slovensku, horúčkovité očakávanie ľudových vrstiev a prvé prejavy obáv vládnucich vrstiev, ich únik na juh, do bezpečnejších oblastí. Podľa Votrubu im Moyš na haligovskej fare i pri rozlúčke v Podolínci naliehavo kládol na srdce: "Bratia, len na jedno nezabudnite: Miškovec, veľké kupectvo a Jáger, vínorodý bohatý kraj, a to oboje musí Slovensko mať!"
Ružové vízie sa začali napĺňať až o 4 roky neskôr. Jeseň 1918-ho roku zastihla Moyša v Haligovciach, keď zbieral prosbopisy obcí za zriadenie slovenských škôl. Československé jednotky postupovali na východ len postupne, ich aktivitu brzdil nedostatok síl (légie boli ešte v zahraničí), a boje s maďarskými jednotkami na západnom a severnom Slovensku. V tejto situácii začali poľské jednotky obsadzovať severný Spiš. Situácia medzi mladým Československom a Poľskom sa na prelome rokov 1918-19 skomplikovala - na severovýchode Slovenska sa podarilo stanovením demarkačnej čiary odvrátiť konflikt, no v Sliezsku sa v januári začali boje o hospodársky veľmi významné uhoľné oblasti a priemyselné centrá. Moyš v tomto čase pôsobil ako parlamentár československých vojsk a vyjednával s plk. Golicom v Novom Targu. Situácia na severe Slovenska sa vyjasnila až po plebiscite v roku 1920. Moyš sa priamo zaslúžil o to, že jeho haligovskí farníci hlasovali za zotrvanie v ČSR.
V roku 1919 sa začalo druhé významné obdobie života Ladislava Moyša. Hlinka ho spolu s ostatnými činiteľmi Výkonného výboru kňazskej rady (28.11.1918, Ružomberok) navrhoval ako jedného z poslancov tvoriaceho sa zákonodarného zboru v Prahe. V šrobárových dokumentoch v tom istom čase figuruje ako kandidát (spolu s Jurigom a Hlinkom) na slovenské zastúpenie pri ministerstve katolíckeho kultu v Prahe. Potreby života však rozhodli ináč. 28.1.1919 je kandidátom na funkciu župana v Užhorode, kde ho aj minister pre správu Slovenska s plnou mocou, Dr. Vavro Šrobár menuje.
Moyš odchádza na nepokojnú pôdu Podkarpatskej Rusi. Prejavujú sa tu nacionálne ašpirácie
Ukrajincov a Rusínov, pôsobia tu emisári Sovietskeho Ruska i Maďarska, ktoré postupne speje k revolúcii. Vývoj v zabudnutom a zaostalom kúte bývalej monarchie pozorne sleduje československá vláda i Najvyššia spojenecká rada, ktorá už v novembri 1918 de facto rozhoduje o spojení Zakarpatskej Ukrajiny s ČSR. Vývoj po marci 1919 ju núti konať práve v týchto intenciách. V Maďarsku vypukla revolúcia. Apríl až júl 1919-ho roku sa nesú v znamení bojov československej a rumunskej armády s vojskami Maďarskej republiky rád. Parížska mierová konferencia rozhodne o spojení Zakarpatska s ČSR. Predchádzajúce provizórne právne akty kodifikuje zmluva z Versailles, St, Germain a Trianonu (1919-20). V dôsledku vojnových operácií sa časť Podkarpadskej Rusi, spravovaná dovtedy ministrom Šrobárom, dostáva pod vojenskú diktatúru veliteľa československých jednotiek, francúzskeho generála Hennoncquea. Na jej územie prichádzajú rumunské a československé vojská. Tento stručný náčrt je potrebný, aby sme si uvedomili, v akej zložitej situácii sa nachádzal Moyš, keď prevzal úrad hlavného župana v Užhorode a pôsobil v ňom po dobu 13 mesiacov. Západná časť Zakarpadskej Ukrajiny sa v tom čase, ako sme už spomenuli, nachádzala pod civilnou správou ministra s plnou mocou pre správu Slovenska.
Moyš o tejto dramatickej dobe napísal: "Tiež za slávnu dobu svojho života považujem 13 mesiacov môjho županovania, nie pre úrad, ale pre výkon i ťažké okolnosti. Málokterý vedúci činiteľ tej pohnutej doby (1918-19) v našej vlasti stál tak nepripravene, na tak horúcej pôde, voči toľkým ťažkostiam - jako ja v Užhorode. Veď len tú jednu okolnosť pripomeniem, že za dobu 1/2 roku každý deň rachotili pušky a často i delá. A predsa z Božej milosti: bez ukrutností, bez atrocit, bez ťažších úrazov podarilo sa mi preplávať medzi Scilou a Charibdou. Taktu i chrabrej ochrany dal mi Boh." (Moyšova rozpomienka citovaná podľa pôvodiny, bez jazykovej úpravy).
Pre toto obdobie bol Moyš uvoľnený z cirkevnej služby. Ani po odchode z exponovaného úradu v Užhorode si neoddýchol. Slovensko zasiahli vlny vnútorného zápasu a na program dňa sa dostávala otázka autonómie. V roku 1920 odchádza Moyš s významným politickým poslaním do USA - získať podporu amerických Slovákov pre československú ústavu z roku 1920. Ide o protiopatrenie namierené voči autonomistickým tendenciám reprezentovaným Hlinkom a jeho Slovenskou ľudovou stranou. Moyš je zástancom jednotnej republiky. V USA navštívi 12 štátov, v ktorých prednesie pred krajanmi 59 prednášok, najviac z nich v New Yorku. Celá akcia mu vynesie zúrivú, až vulgárnu kampaň ľudákov v tlači. Nazývajú ho "županom užhorodským a Judášom Iškariodským" (podľa citátu údajného krajana,
publikovaného v Slováku). Tento moment pravdepodobne znamená i rozchod s Hlinkom. Ladislav Moyš neostane ušetrený ani ďalších útokov zo strany HSĽS v priebehu 20. rokov, útokov, v ktorých sa mieša žlčovitá nenávisť s pravdou i demagógiou. Na spiatočnej ceste z USA navštívi Azory, gibraltársku pevnosť, očarí ho arabská exotika prístavného Tangeru i vábivá línia púštneho Atlasu. V Neapoli zostúpi do krátera Vezuvu. Nevracia sa však ako púhy svetobežník, no pokračuje vo svojej misii, tentoraz politicko-cirkevnej. Otázky vzťahov Vatikánu a mladej ČSR sú komplikované. Moyš, ako delegát republiky, navštevuje pápežského kancelára Gaspariho, pápežovho osobného tajomníka Cerettiho a na osobnej audiencii ho prijíma pápež Benedikt XV., ktorému Moyš odovzdáva ako dar 900 dolárov v zlate od amerických krajanov.
To je koniec rušného politického života Ladislava Moyša, nie však koniec aktívneho života. V roku 1921 sa vracia do kňazskej služby. Stáva sa administrátorom farnosti v rodnom Michale. Za jeho pôsobenia, s dovolením biskupského úradu michalania odkúpili farské lúky na Nivách a odbúrali sa i zvyšky robotných povinností farníkov voči cirkvi. Dochádza k zjednoteniu cirkevnej správy Lipt. Sv. Michala - ľupčianskej strany, podliehajúcej dovtedy cirkevnoprávne farnosti v Nemeckej Ľupči, s materskou farnosťou Sv. Michala. Táto spoločná iniciatíva Ladislava Moyša a Vincenta Malinaja sa uskutočnila v roku 1922.
Na sklonku roku 1925 bol Moyš penzionovaný. V priebehu 1926 roku odchádza do Bratislavy. V jeseni 1926 sa stal riaditeľom bratislavskej pobočky pražského Radiojournalu a v tejto funkcii sa veľkou mierou zaslúžil o rozvoj rozhlasového vysielania na Slovensku. V rozhlase pracoval až do roku 1937, keď odišiel na odpočinok. Zomrel v Bratislave 13.3.1950.
Moyš zostáva stále neznámou osobnosťou, pritom nezaslúžene, lenže bližšie poznanie jeho životných peripetií, jeho aktivít si vyžaduje systematické hľadanie v archívoch. Až potom bude možné vypovedať viac a presnejšie.
Sústredili sme sa len na týchto dvoch rodákov, no pozornosť, záujem si zasluhujú aj ďalší - kňaz Záhora, svojrázna postava Augustína Matejku, etnograf Dr. Huska, spisovateľ Bešeňovský a ďalší, ktorých pamiatka poväčšine zostáva skrytá v archívoch a starých knižniciach. Z tohoto dôvodu a pre krátkosť času ich spomíname len po mene, bez podrobnejšieho rozboru ich života a diela.
Zostavil a 28.9.1996 v Lipt. Michale predniesol Dr. K. Dzuriak.
Dom Emílie Hošalovej pod Klincom - kresba
(1905 – 1975)
Keď sme si koncom mája 1975, niekoľko dní pred vedeckou konferenciou o poslaní národopisnej vedy v socialistickej spoločnosti, pripomínali v Martine sedemdesiate narodeniny Miroslava A. Husku, netušili sme, že sa tak skoro, už 23. decembra toho istého roku, navždy uzavrie jeho celoživotné dielo. Tvorivé plány, ktoré rozvíjal na tomto zasadnutí, už nestihol realizovať. Znemožnila mu to zákerná choroba, ktorá ho nemilosrdne pripútala na nemocničné lôžko, kde mu nielen obrazne, ale aj v skutočnosti vyrvala pero z rúk, keď písal úvodné slová k svojej ďalšej monografii o folklórnej tvorbe slovenských pltníkov. PhDr. Miroslav A. Huska, spočiatku gymnaziálny profesor, neskôr úspešný novinár a redaktor, potom horlivý osvetový a muzeálny pracovník, nakoniec plodný autor štylizovaných povestí a bájí a po celý svoj život dobre pripravený a rozhľadený etnograf a folklorista, sa narodil 30. mája 1905 v známej pltníckej dedine v Liptovskom Michale. Už od útleho detstva ako najmladší z desiatich detí mal možnosť zblízka poznávať krušný život i početné zážitky svojich rodákov. Na brehu Váhu sa zoznamoval nielen s krásami tamojšej prírody, ale aj s tvrdou prácou pltníkov, keď na plavisku zbíjali plte a keď sa púšťali po vrkoči rieky do neznámych diaľav, plných rozličných nástrah a nebezpečenstiev. Raz mali podobu vodných vírov, kamenných prahov, skalných útesov, mostných pilierov a vážskych mlynov, inokedy vodníkov a víl, ktoré boli najčastejšou témou rozprávania pltníkov i celej ich folklórnej tradície.
V takomto prostredí M. A. Huska vyrastal a zaiste toto prostredie rozhodlo, že po skončení gymnázia odchádza do Bratislavy a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského študuje slavistiku a národopis. Po skončení ako štipendista počúval prednášky aj v Belehrade, Záhrebe a Ľubľani, 4 mesiace študijné strávil v Krakove a neskôr 6 mesiacov aj v Sofii. To boli jeho tovarišské roky, v ktorých sa sformoval jeho vzťah ku kultúre ľudu, k jej širokému historicko-sociálnemu skúmaniu a začleneniu do konkrétneho času a priestoru.
Spočiatku sa zameriaval na slavistiku. Zo slavistiky mu vyšlo niekoľko pozoruhodných štúdií, napr. ”Paralely v živej tradícii slovenskej a slovanskej” (Sborník MS, 8, 1929, s.117–125),
”Slovanská konfesia Daniela Z. Laučeka” (Myscelanea. Sborník A. Pražákovi, Bratislava 1929, s.11–114), ”Daniel Záboj Lauček” (Liptovský Mikuláš 1935) atď., pričom ďalšie svoje príspevky z tejto problematiky uverejnil aj v zahraničí. Za práce v slavistike bola mu roku 1933 udelená cena Národopisného odboru MS. Široký rozhľad v slavistickom zameraní najlepšie uplatnil v príspevku ”Medzislovanské paralely lenorského cyklu. Komparatívna látkovedná štúdia” (Národopisný zborník 4, 1943, s. 193–261), ktorej závery doteraz nestratili svoju vedeckú platnosť.
Najväčší rozvoj vedeckovýskumnej a publikačnej činnosti M. A. Husku nastáva po 2. sv. vojne, keď ako pracovník Liptovského múzea v Ružomberku, neskôr Národopisného ústavu SAV a nakoniec Slovenského národného múzea v Martine cieľavedome sa začal koncentrovať na rodný Liptov, ktorý sa mu stal základným objektom vedeckého poznávania, spôsobu života a kultúry slovenského ľudu v minulosti. V tomto období mu vychádzajú početné popularizačné články i odborné štúdie z najrozličnejších úsekov ľudovej kultúry, z ktorých viaceré zostávajú cenným prameňom faktografických údajov k ďalšiemu bádaniu. Šírku i hĺbku jeho vedeckovýskumných a publikačných záujmov, sústredenú predovšetkým na rodný Liptov, najlepšie osvetlíme, ak aspoň základné z nich uvedieme v stručnom výpočte.
V prvom rade ho zaujalo pestovanie a ľudové spracovanie ľanu v Liptove (Tvorivosť, 1, 1955, s. 49–58, 74–79), na ktoré nepriamo nadväzujú príspevky ”K dejinám vývoja modrotlače v Liptove” (Tvorivosť, 1, 1955, s. 31–44) a ”Príspevok k dejinám farbiarstva v Liptove (Vlastivedný zborník Žilinského kraja, 1, 1958, s. 64–68). Do tohto okruhu príspevkov môžeme zaradiť aj článok ”Po stopách najstarších výrobkov slovenského ľudu (Ľudová tvorivosť 5, 1955, s. 94--95).
Ďalším takýmto úsekom bolo ľudové liečenie. Popularizačne túto problematiku publikoval v časopise Rybárpoľský textilák (8, 1956, č. 26, 27, 28 a 30) a odborne pod názvom ”Staré formy ľudového liečenia v Liptove” (Vlastivedný sborník Žilinského kraja, 2, 1956, s. 76--82).
Nemalú pozornosť venoval aj iným úsekom života ľudu v minulosti. Máme tu na mysli jeho príspevky ”Historické a folklórne doklady k lapačkám a verbovačke na Slovensku” (Slovenský národopis, 6, 1958, s. 567–590), ”Ordálie a čarodejnícke procesy v našom kraji za feudalizmu” (Vlastivedný sborník Žilinského kraja, 2, 1959, s. 48--64) a ”Príspevok k otázkam viery nášho
ľudu” (Vlastivedný sborník Považia, 4, 1961, s. 66--85), ktoré v istom zmysle uzatvoril prácou ”Korene a vývin náboženských obradov” (Banská Bystrica 1961).
Je pochopiteľné, že M. A. Huska ako školený folklorista si nemohol nevšímať problematiku folklórnej tvorby a zvykoslovia ľudu. Najpozoruhodnejšie v tomto smere sú jeho príspevky ”Slovenské pltnícke zvykoslovie a folklór” (Slovenský národopis, 3, 1955, s. 316--352), ”Folklór a zvyky v Pamätnej knihe obce Dovalovo” (Slovenský národopis, 4, 1956, s. 500--509), ”Dva varianty betlehemských hier v Liptove” (Slovenský národopis, 5, 1957, s. 174--190) a popularizačne zameraný článok ”Jar vo zvykosloví nášho ľudu” /Krásy Slovenska, 36, 1959, s. 112--116).
No spomenutými úsekmi sa široký záber jeho záujmov nevyčerpáva. Mnoho cenných historických i národopisných údajov o živote a kultúre ľudu v Liptove nachádzame aj v príspevkoch ”Z najstarších protokolov Nemeckej Ľupče” (Slovenský národopis, 5, 1957, s. 543--545), ”Z národopisných zbierok Liptovského múzea v Ružomberku”, ”Baníctvo, rybárstvo, včelárstvo” (Slovenský národopis, 6, 1958, s. 506--528), ”Tradície ľudového lapania vlkov v Liptove” (Vlastivedný sborník Považia, 7, 1965, s. 130--159) i v monografickej štúdii ”Malé Borové, Veľké Borové a Huty” (Vlastivedný sborník Považia, 9, 1968, s. 82--112).
Napriek tomuto širokému prístupu možno však zistiť, že najväčšiu bádateľskú pozornosť M. A. Huska venoval trom úsekom, v ktorých nielenže dosiahol najvýraznejšie úspechy, ale ktoré tvoria akoby vyvrcholenie jeho publikačnej činnosti i celoživotného diela.
Na prvom mieste sú to ľudové rozprávania, ktoré spracúval do štylizovanej podoby a publikoval vo viacerých samostatných prácach. Sú to knihy: ”Jánošík a víly” (Bratislava 1959), ”Liptovské povesti” (Banská Bystrica 1965), ”Biela plť na Váhu” (Bratislava 1966), ”Tri zlaté tulipány”, ”Slovenské banícke povesti ” (Bratislava 1970), ”Skalný hrad na Kriváni. Povesti o slovenských hradoch” (Bratislava 1972), ”Slovenské báje” (Bratislava 1973), ”Tatranský zlatý jeleň” (Bratislava 1974). Autor nimi vykonal kus záslužnej výchovnej práce, lebo mládeži ukázal hodnoty, ktoré skrýva slovesná tvorba nášho ľudu.
Druhým takýmto okruhom bolo liptovské murárstvo, ktoré po menších prípravných prácach vydal vo forme samostatnej historicko-národopisnej monografie pod názvom ”Liptovskí murári” (Liptovský Mikuláš 1968). M. A. Huska v tejto monografii predstavil jedno z veľmi výrazných a pre Liptov typických tradičných zamestnaní ľudu, ktoré malo význam nielen regionálny, veď murári z dedín horného Liptova sa posielali na výstavbe mnohých miest a historicko-kultúrnych pamiatok v minulosti i v súčasnosti.
A tretím bolo nesporne pltníctvo. Materiály k dejinám pltníctva zbieral od prvých rokov svojej národopisnej vedeckovýskumnej činnosti. Okrem spomenutej štúdie o pltníckom zvykosloví a folklóre zozbierané údaje sčasti publikoval v menších príspevkoch, napr. ”Slovenskí pltníci” (Dějepis a zeměpis ve škole, 3, 1960--1961, s. 92, 94), ”Plťová osobná doprava” /Krásy Slovenska, 43, 1966, s. 86- -88), ”Podmienky vzniku pltníctva na Slovensku” (Vlastivedný zborník Považia, 8, 1966, s. 36--59), a nakoniec celú problematiku uzavrel historicko-národopisnou monografiou ”Slovenskí pltníci. Život, práca a kultúra slovenských pltníkov” (Martin 1972). Posmrtne mu v rámci Hviezdoslavovej knižnice vychádza Ďalšia samostatná práca o folklórnej tvorbe slovenských pltníkov.
Pravda, ani týmito spomenutými okruhmi sa publikačná činnosť Miroslava A. Husku nekončí. Lebo nemôžeme nespomenúť, že hneď v prvom roku po druhej svetovej vojne vydáva prácu o partizánskych piesňach, pričom sa k tejto problematike znovu vrátil pred 30. výročím Slovenského národného povstania niekoľkými popularizačnými článkami (napr. V Matičnom čítaní, 3, 1970, č. 18 i v Matičnom čítaní, 5, 1972, č. 17), ako aj dlhšou štúdiou ”Slovenské národné povstanie v ústnej slovesnosti nášho ľudu” (Vlastivedný zborník MS, 2, 1974).
Vedeckovýskumná a publikačná činnosť Miroslava A. Husku vychádza z rodného Liptova, no svojím záberom, rozsahom i významom prerastala regionálny rámec, lebo riešila veľmi často otázky genézy, historického vývinu i zaradenia skúmaného javu z hľadiska celkovej štruktúry ľudovej kultúry.
Pracovný a záujmový okruh M. A. Husku bol mimoriadne široký, no zároveň aj podnetný tým, že ako máloktorý národopisný pracovník usiloval sa o komplexný pohľad na ľudovú kultúru. V početných štúdiách i monografiách sa mu podarilo zozbierať a širokej čitateľskej verejnosti sprístupniť
najpozoruhodnejšie javy zo života a kultúry ľudu. K nim sa budeme musieť neustále vracať nielen kvôli poučeniu a poznatkom, ale aj kvôli podnetom, myšlienkam, ktorými uzatváral svoje analýzy a zdôrazňoval potrebu čo najvšestrannejšieho štúdia skúmaného javu.
V týchto myšlienkach v skutočnosti spočíva význam jeho rozsiahleho celoživotného diela, ktoré naďalej zostaáva živou súčasťou nášho dneška. Lebo bez podrobnej znalosti života práce a kultúry ľudu nemôžeme vyvodzovať správne teoretické závery, ani ukázať ozajstné hodnoty, ktoré ľud vytvoril a ktorými pracujúci človek prispel do národnej i socialistickej kultúry.
Napísal PhDr. Adam Pranda, CSc. (Obzor Gemera 3, 1976, str. 113--114).