V sobotu 10. decembra 2005 rozhodovali občania o županovi žilinského kraja. V Michale bolo voliť 20 voličov z 204 oprávnených. Jeden hlas bol neplatný, lebo občan zakrúžkoval nielen číslo, ale aj meno a priezvisko kandidáta. Vyhral Juraj Blanár s 15 hlasmi. Jozef Tarčák - doterajší župan mal 4 hlasy. Novým županom sa stal Juraj Blanár.

Na zasadaní 3. marca 2005 odsúhlasili poslanci prenájom kultúrneho domu Michalovi Jančimu na poriadanie diskoték a predaj peknej kreslenej mapy Liptova za 100,- Sk. Obecný úrad dostal novší počítač darom od Neusiedler (ružomberské papierne). Starý PC premiestnili do knižnice. Zastupiteľstvo rozhodlo kúpiť štyri päťmetrové stĺpy pre verejné osvetlenie novej ulice za farou.

Štatút obecnej knižnice a knižničný a výpožičný poriadok schválili zástupcovia občanov 29. marca 2005.

Kúpu dúchadla do ČOV za 110 761,- Sk, príspevok ZŠ a MŠ v Lipt. Teplej na juniáles 500,- Sk a obci Štiavnička pri 500. výročí v hodnote 500,- Sk odsúhlasili poslanci 28. apríla 2005. Prejednali prípravy na požiarnu súťaž a deň detí. Schválili text kroniky. Zobrali na vedomie, že turistickú ubytovňu v starej fare prebrala od Igora Voreka 9. 3. 2005 pani Salvová. Ročný nájom ostal 60 000,- Sk.

Verejný hovor poslancov s občanmi sa konal 11. júna 2005. Starosta obce Juraj Vrtich oboznámil občanov o činnosti obecného úradu za roky 2003-4 a stave kanalizácie. Elena Tuková a Milan Hurtešák pripomienkovali ROEP (Register obnovenej evidencie pozemkov). Bol zle spracovaný, a preto sú na mape poposúvané pozemky pod cestu. Žiadali odstránenie tohto stavu. Jaroslav Hurtešák upozornil, že Pod Klincom chodia rýchlo autá a hrozí nebezpečenstvo úrazu detí.

Obecné zastupiteľstvo 22. septembra 2005 prejednávalo projekt protihlukovej steny. Prvá žiadosť bola podaná v 1999 roku. Ministerstvo urobilo v 2002 roku merania a v tomto roku vypracovávalo dokumentáciu. Obecné zastupiteľstvo skonštatovalo, že sa konečne podarilo skolaudovať ČOV. Odsúhlasilo 2000,- Sk na chladničku s mrazničkou pre Materskú školu v Bešeňovej a kúpu elektrického sporáka do kuchynky obecného úradu. Vo veci posilnenia elektrického vedenia za tunelom bol vypracovaný projekt. Realizácia by mala byť v 2006 roku financovaná elektrárňami.

Zrušenie prenájmu p. Jurgošovi preberali poslanci 10. októbra 2005. Novým nájomcom krčmy sa stala Lýdia Sárená. Michal Janči odstúpil od poriadania diskoték.

Poslanci prejednali 1. decembra návrhy na Všeobecno záväzné nariadenia obce. Vo VZN na daň z nehnuteľnosti určili:

Návrh poplatku za odvoz TKO (tuhý komunálny odpad) ubytujúcich bol predložený 170,- Sk za lôžko a rok, 120,- Sk za tunelom.

Obe VZN schválilo obecné zastupiteľstvo 15. decembra 2005. Schválilo aj rozpočet na rok 2006 a úpravu rozpočtu 2005. Na účtovnej uzávierke bol príjem 1 299 001.77 Sk a výdaj 1 284 743,12,- Sk. Dlhodobý hmotný majetok vlastnila obec za 6 760 742,- Sk, z toho za 5 722 422,- Sk budov. Voči poplatku za odpad mali písomné pripomienky Anna Králová (Konzum Mix), Emília Púčeková, Ján Jánoš, Milan Hurtešák a Otto Húska. Tento navrhol pre väčší počet lôžok počítať len polovicu, keďže lôžko je obsadené asi 50 nocí. Tieto pripomienky ale poslanci zamietli.

Súhrn práce obecného úradu za rok 2005 podal starosta Juraj Vrtich na verejnom hovore 10. februára 2006. Kronikár z prejavu vybral:

"Od začiatku roka sa riešil pretrvávajúci problém okolo ČOV, nakoľko skúšobná doba bola už povolená dlho a viac sa nedala predlžovať. Hrozilo odstavenie ČOV. Bolo zistené, že dúchadlá dodávajú málo vzduchu a preto ČOV nepracuje dobre. Nové dúchadlo zakúpila obec, ale na náklady firmy Jánoš, keďže sa faktúra odpísala z dlhu obce voči firme. Dúchadlo bolo dodané v máji. Po skúškach a odoberaní vzoriek vody z Ľupčianky bolo požiadané o kolaudáciu kanalizácie. V septembri bolo dielo skolaudované a povolené do trvalej prevádzky.

Na začiatku roka bolo na OÚ veľa práce, nakoľko sa menil zákon k dani z nehnuteľnosti a každý daňovník musel podať nové daňové priznanie.

Pokračovalo sa v archivovaní dokladov obecného úradu. Boli spracované všetky roky od vzniku MNV v roku 1955 do roku 2003.

Pracovali sme aj na vysporiadavaní pozemku pod miestnu komunikáciu. Časti okolo cintorína, na Hlinisku, zastávke autobusu patrili cirkvi. Po žiadosti dal pán biskup súhlas na vysporiadanie. Podobne sme písali na Slovenský pôdohospodársky fond, ktorému patrila časť pri vstupe do obce. Nevysporiadaná ostala jedna časť komunikácie. Nesúhlasili Milan Hurtešák, Ján Jánoš, Drahomír Mikušiak, Miloš Húska a Gréta Sýkorová. Svoj nesúhlas podmieňovali zle spracovaným registrom obnovenej evidencie pozemkov.

Bol spracovaný projekt stavby na posilnenie elektrickej siete za tunelom. Má byť realizovaný v roku 2006. Bolo tiež prejednané so Stredoslovenskou energetikou, aby pri realizácii boli do výkopu uložené nové káble na osvetlenie a rozhlas. Káble zakúpi obec a pracovníci energetiky ich uložia do výkopu.

V rámci úspory elektrickej energie na verejnom osvetlení vymenila obec dve nové svietidlá pred Sarčákom a pri moste Ľupčianky.

Každý rok podávame žiadosť na kanalizáciu - tretiu etapu. Teraz na enviromentálny fond. Zatiaľ ani v tomto projekte sme neboli úspešní.

Pokračovalo sa v riešení protihlukovej steny. V decembri bol prejednaný návrh projektu na vybudovanie steny, ktorá pôjde od cestného nadjazdu do Bešeňovej až po železničný nadjazd pri Mudrončíkovej. Projekt bude realizovaný v roku 2006.

Natreli sme 26 rozhlasových stĺpov. Jeden stĺp pri dome p. Dančekovej bol navarený, lebo autá zachytávali drôty.

V kultúrnom dome boli vymenené plátna pod závesmi. Staré boli už roztrhané a zničené od slnka. Nové plátno zaobstarala a aj pošila pod závesy Marta Vrtichová bez nároku na odmenu.

Pri príležitosti životného jubilea sme jubilantov osobne navštívili a bola im odovzdaná malá pozornosť. Zároveň boli zapísaní do pamätnej knihy.

Novonarodené deti boli zapísané do pamätnej knihy a bolo urobené uvítanie, pri ktorom im obecný úrad odovzdal pamätnú medailu a knižku.

V máji bol vyzbieraný kovový a nebezpečný odpad (staré televízory, rádiá, chladničky, práčky, vysávače, batérie).

V poslednú fašiangovú sobotu 5. februára 2005 chodili po dedine masky. Dvadsať vyobliekaných postavičiek so sprievodom harmonikára Stana Milana z Bieleho Potoka vytancovali na snehu domácich. Bolo nádherné slnečné no mrazivé počasie. Pri obvyklom medveďovi (Palo Sarčák) vynikla maska ducha oblečená v obliečke (Veronika Jančiová) a stará pani v zelenom (Michal Janči). Kronikárovi sa tváre pod týmito maskami podarilo spoznať iba vďaka ich úspešnej snahe vyváľať kronikárovu manželku v snehu. Tá v zápale boja strhla im masky. Poobede o 16,00 začal v kultúrnom dome maškarný ples pre deti. Potulovali, tancovali a naháňali sa tu princezné, mágovia, Hermiona, slimák, mimozemšťan a iné potvory. Chlapci neskôr zložili masky a naháňali sa v civile. Deti dostali dobošku, čokoládový cukrík a chlieb s praženicou. Kronikár musí pochváliť Ivku Sarčákovú za pekný plagát na túto akciu. Hudbu deťom, ale aj dospelým, na zábave do polnoci mixoval Janko Hošala na vlastnej aparatúre. Ten aj prikladal do pecí, keď dovtedy fungujúci kurič Dalibor Bubala starší sa premiestnil na balkón, bližšie k šenku. Za pultom bola Anna Jančiová stále v kroji. Pod ním bola ale kvalitne oblečená, lebo teplo bolo iba pri peci a pri tancovaní. Tí, ktorí sedeli, obliekali si bundy. Na zábave nebolo veľa ľudí aj vďaka posledným úmrtiam. Ale kto prišiel musel skonštatovať: dobre bolo.

Požiarnikov je 36, z toho 12 žien. 5. apríla 2005 bolo zorganizované kultúrne posedenie členov s občerstvením a prezentáciou firmy Top Slovakia. 29. mája zabezpečili členovia požiarnu súťaž o pohár starostu za účasti 6 družstiev. 26. júna 2005 sa družstvo mužov zúčastnilo previerky pripravenosti v Liptovských Sliačoch. Ženské družstvo sa tento rok nezúčastnilo žiadnej súťaže.

V nedeľu 29. mája sa zišlo päť hasičských družstiev na 5. ročníku súťaže o pohár starostu za Adamčiakovcami. Guláš varil Felix Sršeň (Felo), pomáhali mu Marta Vrtichová, Marta Bubalová, Táňa Mudrončíková. Muziku sa snažil asi hodinu nahodiť Radko Sýkora. Nakoniec sa mu to podarilo. Z okresu boli prítomní pán Vrzgula, pani Milanová a pán Halička. Posledne menovaný velil celej súťaži. Na pohovore s veliteľmi družstiev nepotreboval losovať poradie. Velitelia sa na ňom dohodli. Kronikárovi sa páčila záverečná veta porady: “Kto podá protest, musí so mnou vypiť deci vodky”. Po skončení útoku Ivachnovej zakričala od stola rozhodcov Milanová: “Chlapi, mašinu dolu!” (zo základne). Veliteľ Dušan Kolárik skrúcajúc hadicu: “To už je druhá. Máme si ju odniesť?” Súťaž požiarneho útoku “Hurá systémom” vyhrala Liptovská Teplá (22.03 sekúnd), druhí boli mladí hasiči SCP (34,68), tretí Bešeňovci (41,38), ktorým sa na okraji kade prelomila savica. Kým si to všimli, nemali tlak vody. Lúčky zabehli za 44,08 a Michal za 47,78 sekúnd. Michalskí hasiči sa dali dokopy len tesne pred pretekom: Vlasto Mikušiak, Andrej Mikušiak, Dalibor Bubala, Peter Baran, Peter Mikuš, Lukáš Púček, Juraj Vtrich mladší.

Poobede 29. mája súťažili michalské deti v tradičných súťažiach na lúke na Pribiške, ktorú už opustili hasičské autá. Mohlo súťažiť 56 detí do 15 rokov. Boli odmenené sladkosťami a drobnými darčekmi.

Víťazi:

Narodil sa 3.7.1952 v Sedliackej Dubovej. Vyrastal v päťdetnej rodine. Miništrovanie a odpor voči normalizácii po roku 1968 na SVŠ (Stredná všeobecnovzdelávacia škola) v Trstenej dali základ budúcemu rozhodnutiu stať sa kňazom. Rímska kultúra, latinčina, debaty na psychológii a filozofii boli jeho obľúbenými. Prijímacie skúšky skladal na právnickú fakultu a do knihovníckej školy v Martine. Zakotvil ale na teológii v Bratislave. Študoval v čase prísnej normalizácie v rokoch 1970 až 1975. Snažil sa nájsť a pochopiť filozofiu kresťanstva. Najviac sa napodiv o týchto veciach diskutovalo na hodinách marxizmu-leninizmu, ktorý im prednášali z Komenského univerzity. Po vysviacke ho pol roka nezaradili do pastorácie, bol doma. Od 1. decembra 1975 kaplánčil v Ružomberku. Odtiaľ si v nedeľu poobede odskakoval zahrať futbalový zápas v Bešeňovej. Na vojne bol v pracovnom vojsku v Mikulove a Klečanoch pri Prahe. Staval aj Vysokú vojenskú školu v Liptovskom Mikuláši. Z Ružomberka šiel do Rabče na dva roky, potom do Mengušoviec na štyri roky. V Levoči bol kaplánom tri roky. Správcom farnosti sa stal v Hanušovciach. Po 4 mesiacoch prebral farnosť v Matejovciach pri Poprade. Tu pracoval 12 rokov. Posledných 8 rokov v Hnilčíku, za Spišskou Novou Vsou. Od 1. júla 2004 je správcom farnosti Liptovský Michal.

19.1.2005 mala pohreb teta Jánošová.

27.februára 2005 prvýkrát na nedeľnej omši hral na organe Matej Malenka. Predtým si už organ vyskúšal pri bohoslužbách vo všedné dni. Kronikár si všimol, že hrá i basy nohami. To si zaslúži obdiv a pochvalu, keďže sa učí hrať celkom sám.

V sobotu doobeda 29. apríla 2005 horel drevený plot a "zajačience" u JUDr. Kiapeša. Všimli si to susedia. Roman Záborský, Naďa Gulandová (Kenderová) a Ján Hošala zahasili oheň vodou. Príčinou bol pravdepodobne kompost, ktorý sa vznietil.

Naďa Gulandová s manželom prestavuje dom v Kenderovie dvore.

V sobotu 28. mája 2005 usporiadala v Bešeňovej Slovenská armáda a Zväz potravinárov celoslovenské MDD. Deti si mohli pozrieť tank, BVP i vtrulník zvnútra. Zvonku húfnicu Božena i onmíňovač Zuzana a rôzne akcie proti teroristom, hasenie auta. I ponad Michal lietal vrtulník. Kultúru zabezpečila populárna skupina Desmod.

V lete spestrili vzhľad dediny žlté stĺpiky miestneho rozhlasu. Maľovali ich Zdenka Lacková a Táňa Mudrončíková.

Letná sezóna nebola najlepšia, lebo bolo zima a často pršalo. Zasa úradovali zlodeji. Františkovi Kenderovi ukradli zo dvora Felíciu. Polícia ju našťastie našla odstavenú. V auguste okradli hostí u Dulačkov i u Kiapeša údajne cez poludnie.

Týždeň pred odpustom pozval vdp. farár Jozef Tomáň všetkých na guláš po odpustovej omši. V nedeľu 2. októbra pod farou pri stoloch na laviciach i v garáži nachodili sa pozvaní. Kronikár sa porozprával s kantorkou. Elena Komová z Ivachnovej chodí aj s manželom Viliamom organovať do Michala už rok. Ich dvojhlasné žalmy tešia uši veriacich. Na odpustovej omši spieval 16-členný spevokol z Ivachnovej na chôre a pri oltári hrali piesne s gitarou mladí: sestry Bubalové, , Peťo Senko, Andrea Sokolová, Marek Púček (všetci z Michala), Peťo Rusnák, Majka Vajdová a Jarka Pazúrová. Účastníci si pochvaľovali guláš pána Halčina z Ivachnovej. Vdp. farár ho takto ponúkal: "Berte si z toho veľkého kotla, to je z vlčiaka." Keď nalieval víno: "Toto sú všetky poháre, čo som za tridsať rokov nahonobil a porozbíjal." Na fare bola dobrá nálada. Spievalo sa do 19. hodiny.

V sobotu 22. októbra 2005 bolo tradičné posedenie s dôchodcami. Prítomných potešili básničky recitované Martinou Hošalovou a Petrou Vevericovou i kultúrny program súboru Lúčan z Lúčok. Na stoloch bolo dosť jedla - kurča i pitia - vína. Dôchodcovia tentoraz nedostali finančnú hotovosť.

Stretnutie s Mikulášom pre michalské deti pripravil obecný úrad 4. decembra. V kultúrnom dome pri stromčeku porozdával všetkým deťom darčeky. Mikulášom bol Ivan Jacko a čertom Tonka Vevericová.

Poštu v obci roznášala Lýdia Garajová z Liskovej.

Do 10.2.2005 vládli kruté zimy, v noci –20 ºC. 10. marca snežilo. Stále bolo všade veľa snehu. Vedľa ciest boli bariéry odhrnutého snehu zmrznutého na kosť. V noci –10 ºC, cez deň okolo nuly. Od 15. marca svietilo slniečko. Cez deň sa topil sneh, v noci ešte mrzlo. Dalo sa lyžovať i sánkovať. Ešte 28. marca - na Veľkonočný pondelok - bolo všetko pod snehom. Tohtoročný sneh bol príčinou úrazov. Pri páde si ruku zlomila p. Húsková a p. Šatanová. Dvojitú zlomeninu nohy naprávali p. Bobčekovej. V nedeľu 1. mája 2005 prileteli lastovičky. Do 18. mája bolo veľmi chladno. Od 19. mája slnečné počasie. Cez víkend 28. 29. mája zavládlo na Liptove tropické leto. Po dvoch letných týždňoch v sobotu 4.júna v noci zapršalo a zozimilo sa. Leta akoby na Liptove v roku 2005 ani nebolo. Prvý sneh padal v sobotu 26. novembra. Napadlo ho zo 10 cm, ale hneď v nedeľu sa roztopil v daždi. V piatok 9. decembra začalo sypať a skončilo až v pondelok. Na ceste Ružomberok - Poprad bola prerušená premávka, čo kronikár nepamätá. Zozimilo sa a sneh vytrval do konca roku.

Poslední branci na základnú vojenskú službu nastúpili v roku 2005 na prezenčnú službu. Slovenská armáda sa stala profesionálnou.

Dovtedy platila branná povinnosť. Každý 18-ročný chlapec musel ísť na odvod. Zdravotná prehliadka vytriedila schopných, či neschopných. Odvedený mladý muž bol branec. Keď skončil strednú školu dostal povolávací rozkaz na dvojročnú základnú vojenskú službu. Obvykle na druhý koniec republiky (československej). Po vstupe do kasární sa musel preobliecť do uniformy a civilné šaty poslali domov. Absolvoval prijímač, kde dostal fyzicky i psychicky zabrať. Na slávnostnú prísahu, že bude chrániť..., chodili obvykle aj rodičia a frajerky. Niektoré špecializácie vyžadovali aj školu. Prijímač i škola spravidla končili po pol roku. Vojak - špecialista bol zadelený do útvaru. Tu bol pol roka nováčik, či ucháň, kým neprišli na útvar noví ucháni. Potom sa stal mazákom a robil nováčikom to, čo robili jemu ako nováčikovi. Pol roka pred odchodom z vojny sa stal suprákom. Kamarátom v normálnom svete poslal nakreslenú a ofotografovanú 500-ku, neskôr 300-ku, ktorými pripomínal za koľko dní sa vráti. 150 dní strihal každý deň jeden centimeter z krajčírskeho metra, ktorý si predtým pekne vymaľoval. Nakoniec krížikoval prežité dni na tikete športky so 45 políčkami.

Absurdnosť vojenského myslenia, odlúčenosť od blízkych, veľa času na rozmýšľanie znamenalo často aj vyzretie chlapca na muža.

Text kroniky na stranách 160, 186 a 233 , týkajúci sa jej osoby kritizovala Elena Tuková tento rok na obecnom úrade. Kronikár za svojím písaným slovom stojí. Text kroniky každý rok schvaľujú poslanci obecného úradu. Všetky spomínané časti kroniky boli odsúhlasené zastupiteľstvom, ktorého poslankyňou bola i Elena Tuková.

K 31. decembru 2005 mala obec 279 obyvateľov, z toho 133 žien a 146 mužov.

Táto časť kroniky bola schválená na zasadaní obecného zastupiteľstva dňa 23. marca 2006.

Narodila som sa 20. septembra 1925 u Griglakov vo Vyšných Lapšoch ako najmladšia zo šiestich detí. Za Slovenského štátu to bol okres Spišská Stará Ves, teraz Nowy Targ. V základnej škole som sa učila poľsky. Potom dve zimy som sa učila slovensky v poľnohospodárskej škole. Na Liptov som prišla v októbri 1943 do Nemeckej Ľupče na faru k svojmu ujovi Vincentovi Malinajovi a tete Cecílii Malinajovej ako pomocnica v domácnosti.

Za povstania prišli do Ľupče Nemci a na fare na poschodí sa ubytovali oficieri. Nosila som im hore drevo na kúrenie. Oni vozili z Mikuláša kože a dávali si Gustovi Ondrejkovi šiť vojenské čižmy. Teta mi poradila, aby som ich popýtala o čižmy. Rukami som vysvetlila jednému čo chcem a naozaj mi dali ušiť čižmy. Neskôr sme zistili, že tento Nemec vie dobre po poľsky. Teta mu varila večere. Raz prišiel veľmi neskoro. Teta si povedala pre seba po Lapšansky: Kde toľko chodil, už tretí raz tú večeru prihrievam, veď už je koľko hodín! Nemec pozrel na hodiny a povedal: To juž tele godin? Teta strnula a Nemec sa odvtedy rozprával s nami poľsky. Raz som šla na záhumnie odkopať švábky a našla som ruksak, medzi radmi pušku i vojenské topánky. Nechal to tam asi zbehnutý partizán.

Teta bola veľmi šporovlivá. Keď sme boli striasať slivky vo farskej záhrade, bolo treba zakryť kýbel, aby deti nevideli. Keď teta nevidela, rozdávala som deťom po hrsti, lebo v Lapšoch aj mne tak dávali. Po vojne bolo všetko na lístky. Kúpili mi teplé topánky. Obula som si ich ráno na omšu. Šla som druhou cieňou (dvorom), aby som ich nezablatila, lebo sa púšťal sneh. Teta ma s pred kostola vrátila, aby som si obula vojenské baganče, lebo topánky si musím šetriť na nedeľu. Poplakala som si, ba ani na omšu nešla. Raz išla za mnou von z kostola pani Veignerová a všimla si, že v pitvore ostali po mojich deravých topánkach mokré ťapy. Dohovárala tete: "Veď ti prechladne. Dievča je už väčšô, chlapci sa budú za ňou obzerať a za toto budú teba ohovárať". Tak som nakoniec mohla nové topánky i v delací deň do kostola nosiť. Do poľa i na dvor samozrejme vojenské baganče.

Jozefa Mydliara som prvý raz videla na zábave po divadle. Sedela som s tetou na balkóne. Jožo sa zabával s Milkou Huntošovou. Ona mala modré šaty s bielym golierikom, on tmavý oblek a bielu košeľu s golierom navrch. Veľmi im to pasovalo. Vždy, keď som sa pozrela na nich aj Jožo sa pozrel. Na ďalšiu zábavu som prišla neskoršie a sadla si k susede Hanici Matulovej. Videla som, že Milka sedí sama a Jožo je medzi mládencami. Zrazu prišiel a požiadal ma o tanec. Ja som nechcela ísť. Suseda ale napomenula, že by som chlapcovi urobila veľkú hanbu. Tak som šla. V tanci som sa pozrela na uja. Usmiali sa s výrazom "Helena, ty tancuješ?" Joža mali na fare radi už ako chlapca. Keď richtár delil najchudobnejšie deti (Jožova mama bola vtedy vdova sama.) na obedy do bohatších rodín, dostal sa na faru. Sám hľadel dreva narúbať a doniesť. Aj miništrovať ujovi chodil.

Brali sme sa v novembri 1949. V sobotu bol sobáš a v utorok sme sa boli fotiť v Mikuláši. Od fotografa sme šli už do svojho, do Michala. Jožo mal kúpený dom už pred svadbou. Držal sa hesla: Najprv fara, potom Mara. Starú bývalú krčmu kúpil od Kickovej za 160 000,- Kčs. 13 000 dala tetka Irena Chovancová, sestra Jožovej mamy, za doživotné právo na pol domu. 60 000 si požičal od kamaráta, neskôr krstného otca našich detí Lacka Friča z Ľupče. Ostatok mal našetrené. Ako vojak Československej armády v zahraničí (Sovietskom zväze) dostal hneď po vojne robotu na železnici. Najskôr bol kuričom na parných lokomotívach vo Vrútkach, neskôr rušňovodičom. Keď sa testiná, ešte pred povstaním, druhý raz vydala za Ondreja Mrázika, predali sestry domček v Ľupči. Irena bola v službe. Peniaze ale po vojne prešli na viazaný vklad a nedali sa vybrať. Tak bola Irena nejaký čas s Jožom na Vrútkach. Mala tam robotu. Do kúpeného domu v Michale sa nasťahovala prvá. Dve izby a kuchyňu obýval Ján Gejdoš s manželkou a štyrmi deťmi ako podnájomník. Robil na cestách.

Do jedinej voľnej velikej prednej izby sme si doviezli dve postele, výbavu - dve periny a štyri vankúše a malú piecku. Konča našich postelí mala diváň tetka.

Oco prišiel z nočnej a ja som sa pribrala uvariť pirohy. Aj sa naspal a pirohy neboli hotové. Keď som do vriacej vody dala pár pirôh, voda už nechcela vrieť. Štelinkami oco kúril a horko ťažko som tie pirohy uvarila. Keď som to povedala v Ľupči ujovi, zaraz odišiel a vrátil sa s 3 000 korunami. "Tu máš, kúpte si poriadny sporák." To bola vlastne moja pláca za 6 rokov na fare. Ešte, že bol ujo rozhľadený a aj keď teta frflala, platil mi nemocenské dávky. Keď sa narodila Katka a prišiel doktor Breier z Ľupče, povedal ocovi že nemôžeme bývať v jednej izbe. Oco sa dohodol s Gejdošom a užívali sme aj kuchyňu.

Raz sa u Gejdošov veľmi kudlilo. Až sa oco po nočnej zobudil na dym. Práve prišla tetka. Jožo jej povedal: "Tetka, ak ste vy dačo urobili, hneď to dajte do poriadku!" Tá sa skrútila a šla preč. Dymiť sa prestalo. Keď sa tetka vrátila spýtal sa oco: "Čo ste spravili?" "Kúštik škridle som iba dala do komína."

Keď bola Katka len mesačná, prišla som s kočíkom z Ľupče. Irenka Kenderovie mi pomohla vyniesť kočík a šla aj dnu. Dávala som dieťaťu papať. Vošla tetka a vyhnala Irenku, lebo sa dieťaťu z očí stane (čosi zlé). "Nemáš na hlave červenú šatku." Katka v noci nespala dobre. Ráno konzultovala tetka so svokrou Katarínou Mrázikovou a tá nakázala: "Poutierať všetky kľučky v dome do handry nasypať smeti spod prahov, dať to variť a pridať moč všetkých, čo sú v dome." To ma tak ohromilo, ako by som sa ocitla medzi indiánmi pred sto rokmi. Oco pre pokoj v rodine súhlasil, aby sme naoko robili tak, ale odvar vyhodili. Dvakrát sme tetku takto oklamali, ale tretí raz nebol manžel doma. "Môj moč tam nie je," vyhlásila tetka, vymočila sa do lavôra, vytrhla mi dcéru a okúpala, ešte do úst jej naliala. Ja som sa prebrala na zemi na detský plač. Bol najvyšší čas. Katka bola na kraji stola, len spadnúť, tetky nikde.

V dome bol vždy rum. V zime, keď prišiel oco z roboty si nalial pohárik na zahriatie. "Akýsi slabý rum ti predali, kde si to kúpila?" Príčinu som objavila náhodou. Prišla som s drevom a tetka rovno z fľaše si uhýňa. Spravila som sa, že nič nevidím a povedala ocovi. "Tetka, keď máte chuť a vypijete si rumu, vypite, ale nedolievajte nám doň vodu!" vymohol si Jožo.

Peniaze sme mávali v skrini vo vrecku kabáta. Zrazu nám chýbalo 1000 korún. "Nebral si peniaze na dačo?," pýtala som sa oca. "Nie." Dali sme peniaze do kufra, ktorý nešiel odomknúť ani kľúčom, len špeciálnym šperhákom. O pár dní prišla na návštevu svokra a vyčítala nám, že zle zaobchádzame s jej sestrou, keď aj peniaze pred ňou skrývame.

Náhodou som videla, ako tetka sekala mäso na uteráku. Podarilo sa jej uterák preseknúť. Ešte pozrela uterák a preložila ho. Keď sme vešali prádlo vykričala mi: "Dobre ti je uteráky trhať, keď ti svokra dala".

Raz prišla moja svokra a zašla na návštevu do Gejdošov. Iba počujem krik z ulice, "Ľudia boží, ratujte ma." To kričala svokra. Za ňou so sekerou v ruke bežal Jano Gejdoš. Obrátila som sa na Joža. "Veď oni majú dobré nohy," nechcel ísť. Nakoniec šiel. Vo dverách stretol Jana, vtlačil ho do jeho izby a povalil na posteľ. Už najedovaný zosadil "jeho" dvere z pántov a v drevárni rozrúbal. Bol z toho súd. Keď sa vrátili so svokrou zo súdu táto povedala: "Aj tak nič nevyhrali." "Nič? Ja som dostal rok podmienky. Ak sa mi na železnici dačo pritrafí, pôjdem za mreže." Nato svokra: "Ale som mu vtedy dala! Chytila som detské nohavice, tými som ho chytila pod krk a vytiahla na ulicu." Takýmto spôsobom chcela Jana prinútiť sa vysťahovať.

Nakoniec si oco napísal žiadosť o pomoc v robote. Tam pochopili, že sa doma nemôže ani poriadne vyspať a poslali žiadosť o vysťahovanie podnájomníka na MNV do Ľupče. MNV prikázalo Gejdošovi presťahovať sa k sestre u Pribišov (dnes Adamčiakovci). Oco ešte požičal od Pištu Bubalu koňa a voz na sťahovanie.

Tetka mala teraz vlastnú izbu a my sme mohli trochu prestavať dom. Najskôr sme zvalili starý komín. Ten, keď som vymetala, vošla som dnu celá. Z verandy na dvor boli dva drevené schody, na ktoré kvapkalo zo strechy. Zahlásila som na MNV o cement, a keď po čase prišiel zabetónovali sme schody a urobili ríne.

Kúpili sme práčku. Bolo ju treba kľukou ručne krútiť. Periny som nevládala, musel oco otáčať kľukou. Vyšpekulovali s Kenderom a oco urobil pohon na elektromotor. Keď prišiel môj bratranec Fero Griglak z Bratislavy, obzerali v kuchyni práčku. Bol večer, svietili sme. Voľakto klope na dvere. "Ďalej!" Zasa len klope. Otvorím a pri dverách stará hus a za ňou vo verande v rade ostatné. Fero: "To som ešte nevidel, aby hus prišla gazdinej povedať, aby ju šla zavrieť."

Katka s Tónom šli pásť husi za Toltovcov (dnes Záborská). Husi však prišli domov samé a stará hus vybiehala zo dvora, keď som vyšla von. Bežala som k Toltovcom, detí nikde. Oco nechal kosenie pri Velčovských ceste a s palicou šiel hľadať deti popri Váhu. Ten tiekol vtedy veľký. O dve hodiny prišiel Pišta Bubala (sused) na voze aj s deťmi. Zobral ich do Vlašiek previesť sa, ale nám nahnal hodne strachu.

Vo veľmi horúce leto spal oco na dlážke. Nadránom ktosi zakričal že horí. Horelo u Machajov, bývalá zápalkáreň. Bola v nej maštaľ. Oco bol medzi prvými pri ohni. Hľadal kľúč, ale nebol na mieste. Vedeli sme to, lebo som chodila občas kravu dojiť. Machajka spala v dome a nemohli ju zobudiť. Kým ju zobudili a dostali sa do maštale, krava zhorela. Na poschodí bol ešte uskladnený nábytok. Aj ten aj asfaltová strecha zhoreli.

Vo februári 1958 som prišla z ružomberskej nemocnice s novorodencom Jožkom. Tetka hneď ako ho videla povedala: "To dieťa sa nedožije rána." Iba babica ju zahriakla: "Nestrašte, ešte z neho aj vojak bude."

Svokra a tetka sa vadili pre predaj domu v Ľupči. Na krste (kronikára) bola svokra. Tetka bola u Guothov. Svokra poslala po ňu Joža. Ten ju aj zahliadol, ako sa pred ním kryje do izby. Zatajila sa. Inokedy doniesla svokra sestre kapustnicu. Tá ju, hneď ako sa zavreli dvere, z obloka do záhrady aj z mäsom vyliala.

Svokra chcela, aby jej Jožo pol domu podpísal. Oco nechcel. "Čo budete robiť potom, keď teraz tak kričíte." Odpoveďou bolo: "Bodaj si po žobraní chodil aj s deťmi!" Zastarala som sa: "Mama, svojho syna preklínate?" Dostalo sa aj mne: "Bodaj ... aj tých, čo ťa na svet priniesli."

Keď zomrel Ondrej Mrázik, prišiel bývať syn na otcovské. Tiež nevedel vystáť macochu.

V marci 1958 prišla bývať k nám do Michala. Oco, aby mal pokoj, jej podpísal štvrtinu domu.

V Mikuláši stavali železničiarske bytovky. Joža zobral vedúci Pajung popozerať byty, aby nepripadli cudzím. Otcovi sa byt pozdával a vedúci mu dal rovno kľúče. Potajme sme ho boli obaja pozrieť, a potom som nenápadne balila menšie veci. Nakoniec oznámil Jožo mame, že sa sťahujeme. Tá vyhlásila, že pôjde do Bratislavy k nevlastnej dcére Pavle. "Keď aj cigáň sem príde, ja idem do Mikuláša." Pätnásť rokov sme prežili pri stanici v Mikuláši. Kúrili sme si sami depupátnym uhlím. (Železničiari mali lacnejšie uhlie - deputát.) Mesačné nájomné aj s elektrinou bolo 180 Kčs.

Dom v Michale sme začali stavať v 1970 roku. Predtým sme začali prerábať starý dom, zabetónovali základy, ale stavbu nám neschválili.

Začali sme znovu. Báger vykopal jamu na dom. Z dosák bolo treba zošalovať bednenie na základy a zabetónovať. To sme robili pomocou miešačky. Tú manžel požičal ešte pri deke a brizolite. Vtedy sme miešali vo dvoch miešačkách. Studňa nestíhala, a tak Jožko vozil vodu vo vaničke z Ľupčianky. Na deku nám pomohol Julo Juríček s požiarnikmi. Naťahali nám vody hadicou z potoka. Preklady i chodníky sme betónovali v rodinnom kruhu. Jožo so synom Tónom prehádzali zmes štrku a cementu nasucho na plechových platniach. Ja som hrabličkovala, aby sa to miešalo. Pri druhom prehadzovaní Jožko alebo stará mama polievali zmes vodou z krhly. Bolo treba nedať ani málo ani veľa vody. Ešte to tretí raz prehádzali na druhú stranu plechu a betón v kýbloch sa mohol ťahať čigou (kladka) na preklady. Už vtedy bola miešačka a elektrický výťah bežným na stavbe. Jožo však šetril, a tak sme pracovali ručne. Murovalo sa kvadrami, ktoré sme kúpili. Boli i takí, čo si ich vyrábali mašinkou po jednej doma.

Deka bola podlaha na prvom poschodí. Pri jej betónovaní robilo u nás asi 15 chlapov. Jožko a Tóno pomáhali ťahať zahnutým drôtom fúriky hore trepňou (naklonená lavica so šteblíkmi na oporu nôh fúrikujúcich). Betón bol vystužený šínami (koľajnice) a roxorom. Betónovali sme od svitania do zotmenia. Deka bola podpulcovaná. Drevené stĺpiky odspodu v mriežke 60 cm krát 60 cm držali váhu 10 až 20 cm hrubého betónu. Týždeň sme potom betón polievali, aby nepopraskal. Deku u Janka Hošalu v roku 2000 urobili piati za 3 hodiny. Betón z Prefy Lipt. Teplá doviezol domiešavač. Nalial betón do kontejnera. Ten zdvihol žeriav a chlapi ho vypúšťali a zarovnávali. Ešte šikovnejší je domiešavač s hadicou, ktorou tlačí betón na stavbu.

Vápno do malty sme najskôr zahasili. Bolo nehasené a vo veľkej nízkej drevenej debne sa hasilo vodou. Hasené sa dávalo do vykopanej jamy, alebo do sudov. Teraz predávajú už hasené vápno. Najťažšie v 70. rokoch bolo zohnať materiál. Na cement, okná, tehly atď. ste museli často chodiť do Stavebnín (obchod so stavebným materiálom - jeden v meste) a natrafiť na dodávku, alebo mať tam známeho. Nám občas pomohol Eduard Bobček, zamestnaný v Stavebninách v Ružomberku. Aj tak som sa nachodila a nastála v radoch na materiál dosť. Lepšie to bolo s pieskom a štrkom. Práve stavali priehradu a Tatru 138 či 148 so štrkom ste stretli všade. Stačilo dať šoférovi 100 až 300 Kčs a vysypal fúru na stavbu.

Drevo na krov sme boli hotovať v ľupčianskej hore. Krov zbíjali z guľatiny, zapilovalo sa ručne. Dnes kúpia hranoly a zapilujú ringopílou (motorová píla). Podlahy u nás sú z dilovky (dosky). Kládli sa i parkety. V roku 2005 syn (kronikár) pomáhal u Hošalov pokladať parkety. Diely 220 krát 18 cm lepili na betónovú podlahu ako "plávajúcu podlahu". Dielce mali 3 mm vrchnú vrstvu z bukových parkiet. Originál plávajúca podlaha mala iba drevenú dyhu a umelohmotný povrch. Spájala sa lepením drážky a jazýčka a zasúvaním. Pod tieto diely sa zvykla dávať pružná umelá hmota, vďaka ktorej podlaha dostala prívlastok plávajúca.

"Na západe ešte aj tehly balia do igelitu," počul kronikár od scestovaného kamaráta v 80. rokoch. My, keď sme šli stavať, sme kúpili v Sokolčoch starú sypáreň. Tú sme rozobrali a získali 4000 kvalitných tehál. Dnes kúpite paletu tehál pekne zabalenú. Okná sme kúpili bez skla. Po zamúraní a ovakovaní prišiel sklenár a zasklil celý dom. Teraz sú okná pokryté fóliou, ktorú dáte dole až po ovakovaní, aby ostali čisté. Okrem drevených, sú módne aj plastové okná.

Strechu nám pomohol zbiť starý pán Eduard Húska, pokryli sme ju eternitom so starým pánom Ondrejom Jánošom. Veľakrát pomáhal pri stavbe Jožov kamarát Vincent Mikušiak.

Do nového sme sa sťahovali v máji 1974.

O rok sa vydala dcéra Katarína do Martina. Má deti: Zuzku, Milenku a Peťa. Syn Tóno býva v Mikuláši v tom istom vchode, ako sme my bývali. Popri zamestnaní si urobil strednú i vysokú školu. Má dcéry Hanku a Katku. Jozef býva na Podbrezinách. Má dcéry Barborku a Martinku.

Rozprával sa kronikár 11. septembra 2005.