Hnutie za demokratické Slovensko – 38 hlasov,

Aliancia nového občana – 20 hlasov,

Smer – 20,

Komunistická strana Slovenska – 10 hlasov,

Sociálnodemokratická alternatíva – 6

Pravá slovenská národná strana – 5

Hnutie za demokraciu – 2

Ľavicový blok – 2

Slovenská demokratická aliancia – 2

Robotnícka strana ROSA – 1

Slovenská národná strana – 1

Do parlamentu sa dostali:

HZDS – 19,50

SDKÚ – 15,09

Smer – 13,46

SMK – 11,16

KDH – 8,25

ANO – 8,01

KSS – 6,32

Na Mikuláša 6 a 7. 12. 2002 si volili občania svojich zástupcov do miestnej samosprávy. Na úrad starostu kandidovali Juraj Bubala a Juraj Vrtich. Počet poslancov pre obec bol znížený na 5. Kandidovali Martin Adamčiak, Zuzana Baranová, Tatiana Hrompová, Ivan Jacko, Ivan Janči, Peter Mikuš, Anna Mudrončíková, Silvia Sirotiaková, Antónia Vevericová, Igor Vorek. V zozname voličov bolo zapísaných 207 osôb. Odovzdaných bolo 171 obálok. Platných pre voľbu starostu bolo 171 a pre voľby do obecného zastupiteľstva 170 hlasov. Starostom sa stal Juraj Vrtich s 97 hlasmi. Juraj Bubala získal 74 hlasov. Poslancami sa stali: Martin Adamčiak 106, Zuzana Baranová 101, Ivan Jacko 89, Antónia Vevericová 87, Tatiana Hrompová 75 hlasov. Náhradníkmi sú Ivan Janči 74, Igor Vorek 70, Peter Mikuš 66, Silvia Sirotiaková 31, Anna Mudrončíková 21 hlasov. Toto spočítala volebná komisia Ján Lúčan, Zdenka Lacková, Ján Ilkanič, Jozef Hrompa s predsedníčkou Ivanou Sarčákovou.

skutočný: príjmy 983 356.74 výdaje 961517.70 ostatok 21839.04

Nový zákon o odpadoch mal dopad aj v Liptovskom Michale: Obec zabezpečovala vývoz komunálneho odpadu každú druhú stredu. Bol zabezpečený separovaný zber skla a plastov. Kontajnery boli pri Vevericovi, autobusovej zastávke, Anne Húskovej, Milošovi Húskovi, Františkovi Kenderovi, pani Chebeňovej. Dvakrát ročne bol vyhlásený zber šrotu, papiera a textilu. Obec vyberala poplatok za komunálny odpad 230.-Sk za osobu na rok 2002 v dvoch splátkach k 31. marcu a 30. septembru 2002. V domoch, v ktorých ubytovávali naviac 500.-Sk. Zľavu 50 % dostali občania žijúci sami starší ako 70 rokov, študenti na internáte, pracujúci dlhodobo mimo bydliska, vojaci základnej služby, viacčlennej rodine. V rodine nad troch členov dostal zľavu každý ďalší člen rodiny. Domy za tunelom dostali 30 % zľavu do 200 m a 50 % zľavu nad 200 m, lebo museli voziť nádoby na odpad pred tunel. Za uloženie odpadu mimo na to určené miesta hrozila pokuta 5 000 Sk. Príjem z týchto poplatkov mohla obec použiť výhradne na úhradu nákladov spojených s likvidáciu odpadu.

cintorínsky poplatok pri úmrtí 100 Sk

prolongácia hrobového miesta na 10 rokov 200 Sk

vyhlásenie v miestnom rozhlase 70 Sk

zapožičanie riadu pre jednu osobu 10 Sk

poskytnutie priestorov kultúrneho domu na 1 hod. 150 Sk v zimnom období

poskytnutie priestorov kultúrneho domu na 1 hod. 100 Sk v letnom období

poskytnutie priestorov obecného úradu na 1 hod. 150 Sk v zimnom období

poskytnutie priestorov obecného úradu na 1 hod. 100 Sk v letnom období

kopírovanie 1 stany A4 2 Sk

Zastupiteľstvo rozhodlo 16. mája 2002 o zabezpečení Medzinárodného dňa detí, predĺžilo zmluvu na prenájom baru pánu Jurgošovi na ďalších 5 rokov. Súhlasili s nájmom jednej miestnosti v kultúrnom dome firme Arma z Očovej pre výpredaj vojenského materiálu za 1 000 Sk mesačne plus elektriku. Prejednávali problém prechodu poza Dulačkovie záhradu a rozhodli umiestniť tam stĺpiky. Zo štyroch pracovníkov verejno - prospešných prác dvaja pracujú u Jánoša v rámci kompenzácie za materiál z minulého roku. Záujemci o pozemky na individuálnu bytovú výstavbu neustále špekulujú. Každý chce stavať samostatne, nie v radovej zástavbe.

Obecné zastupiteľstvo 3. októbra nevyhovelo žiadosti Základnej školy v Liptovskej Teplej o finančnú pomoc. Škola žiadala finančné prostriedky vo výške 500.-Sk na žiaka. Keďže v obci máme 36 žiakov, šlo o 18 000.-Sk. V odpovedi je prisľúbené poskytnúť prostriedky, ktoré dá štát na jedného žiaka, ak budú tieto pridelené obecnému úradu v Liptovskom Michale. (Podľa novej koncepcie financovania škôl by mal štát prideliť 19 200.-Sk na žiaka a školský rok.) Pritom už obec poskytla peniaze na plavecký kurz a ceny do súťaží na juniáles. Predĺženie zmluvy pánu Jurgošovi bolo podmienené výstavbou krytej terasy do 30. marca 2003.

V stredu 27. novembra poďakoval starosta Anton Weisz poslancom a ďalším pozvaným za spoluprácu počas rokov jeho pôsobenia v čele samosprávy obce (František Senko, Juraj Bubala, Evka Malenková, Bibiana Sokolová, Martin Adamčiak, Ján Lúčan, Ján Ilkanič, Jozef Hrompa, vdp. Ľubomír Némeš, kontrolór p. Fridrichová, podnikateľ Vojtech Jánoš, požiarnici Juraj Vrtich a Ján Šturek, elektrikári Peter Veverica a Igor Lenčo, úradníčka obecného úradu Evka Bubalová i kronikár Jozef Mydliar). Každému prítomnému daroval nástenné hodiny s erbom obce a venovaním. Na tých kronikárových bolo napísané: Ing. Mydliarovi Jozefovi za príkladnú spoluprácu, Anton Weisz – starosta obce 1990 – 2002.

Slávnostné zasadanie prebiehalo 19. decembra 2002. Predsedníčka volebnej komisie Ivana Sarčáková prečítala sľub starostu. Juraj Vrtich ho slovom sľubujem a podpisom potvrdil. Anton Weisz odovzdal novému starostovi insígnie obce, obecnú zástavu, erb a heraldický register obce. Potom starosta prečítal sľub pre poslancov a títo ho potvrdili. Nové obecné zastupiteľstvo zvolilo za zástupcu starostu Martina Adamčiaka a obecnú radu v zložení Martin Adamčiak, Zuzana Baranová, Tatiana Hrompová. Poslanci odsúhlasili starostovi plat na polovičný úväzok. Ustanovili predsedov komisií: požiarna, stavebná a životného prostredia – Martin Adamčiak, komisia pre verejný poriadok a bezpečnosť – Ivan Jacko, komisia pre kultúru, šport a vzdelávanie – Antónia Vevericová. Predsedovia si doplnia komisie o dvoch až troch občanov.

Evka Bubalová požiadala poslancov aby objasnili aj občanom, že Bubalovci nerobia žiadne aktivity proti starostovi. Obec bola síce pred voľbami rozdelená, lebo boli dvaja kandidáti. Bubalovci a Vrtichovci sú však priatelia a nechceli by o to zbytočnými rečami prísť. Juraj Vrtich potvrdil, že spolu vyrastali a naďalej sú priateľmi. Pred voľbami sa rozprávali, že zoberú voľby ako konkurz.

Požiarna súťaž o putovný pohár starostu obce Liptovský Michal sa konala 1. júna. 2002 za Adamčiakovcami. Starosta Anton Weisz najprv privítal hostí z okresného výboru požiarnej ochrany – pani Valušiakovú a pána Vrzgulu, potom súťažiacich. Veliteľom družstiev vysvetlili pravidlá súťaže. Súťažilo sa len v požiarnom útoku. Deväť družstiev z ôsmych dedín si vyskúšalo svoju požiarnu techniku a zväčša dierkované hadice. Michalské ženy nemali konkurenciu, ale ich čas - 43 sekúnd by stačil na štvrté miesto medzi mužmi. Zabehli ho Katka Vevericová, Janka Juríčková, Katka Bendíková, Janka Bendíková, Anna Adamčiaková, Lucia Jančiová, Katka Bubalová, Silvia Sirotiaková (Košútová). Družstvo mužov tvorili Andrej Mikušiak, Michal Weisz, Juraj Vrtich ml., Janko Lúčan, Michal Janči, Dalibor Bubala, Tomáš Košút, Peter Baran. Výsledky mužov:

2. Liptovská Teplá 28,29

4. Liptovský Michal 44,00

6. Kalameny 51,37

7. Ivachnová 61,75

8. Vlachy 68,36

Všetky družstvá dostali pohár za účasť a Ľupčania si už druhý raz odniesli putovný pohár. Bešeňovskí požiarnici sa pekne rozlúčili s dlhoročným svojím veliteľom Jožkom Gulandom, ktorý nezakrýval slzy dojatia. Tie sa objavili aj v očiach starostu Antona Weisza pri preberaní ďakovného listu za dlhoročnú prácu v požiarnej ochrane od pána Vrzgulu. Bol aj povýšený do hodnosti starší požiarny technik. Dostal náramenníky so štyrmi zlatými hviezdičkami.

Súťaže o pohár starostu Partizánskej Ľupče 29. júna sa zúčastnili obe naše družstvá. Ženy boli prvé, muži diskvalifikovaní.

Tieto údaje sa kronikár dozvedel na výročnej členskej schôdzi Dobrovoľného hasičského zboru 15. februára 2003. Ignác Košút aj manželka na nej obdržali pásik za dvadsaťročnú vernosť organizácii. Milan Hurtešák ponúkol požiarnikom za pasienkové spoločenstvo brigádu na čistení potoka na Nivách. Viaceré chvály na ženské požiarne družstvo rozžialili srdce Ľuba Juríčka, ktorý má tri dcéry. Niekoľkokrát sa zapojil do diskusie otázkou “A kto tie dievčatá vychoval?”. Keď však opakoval túto preň veľmi dôležitú otázku aj pri čítaní plánu práce, predsedu návrhovej komisie Ludevíta Šlauku to natoľko rozčúlilo, že vyšiel z miestnosti. Členovia urobili rýchlo nápravu. Pána Šlauku doviedli dnu a Ľuba von. Schôdzu ukončilo sponzorské pohostenie vo forme čaju a párok.

kategória 1. miesto 2. miesto 3. miesto

3-5 roční - chlapci Michal Palacka Martin Hrompa Dávid Sirotiak

Tradičné posedenie starších občanov dediny bolo tento rok odlišné, spojené s predajnou akciou paplónov. Finančne to bolo pre obec výhodné. Nevýhodou bol čas, ktorý museli všetci venovať obchodnej propagande. Najlepším spestrením bol spevák Ľubo Virág. Zaspieval niekoľko piesní na úvod. Jednu dokonca spolu s Martinkou Hošalovou a Peťkou Vevericovou, ktoré aj recitovali básničky. Tí, ktorí vydržali, si nakoniec aj zatancovali aj zaspievali. Na tejto neformálnej minizábave spieval pán Virág naživo a dával možnosť spievať do mikrofónu aj iným. Jozef Šatan si zatancoval aj s palicou.

V januári sme všetci podávali priznanie, ako tvorcovia komunálneho odpadu. Štvorčlenná rodina Ivana Jančiho zaplatila za rok 1420.-Sk.

V 8. týždni roka zavrela svoje pobočky spoločnosť BMG Invest a následne ďalšie súkromné nebankové subjekty. Tieto firmy sľubovali a aj dávali za peňažné vklady ročné výnosy 30 – 40%. To bolo oproti maximálnym výnosom v bankách 6 - 8% veľké lákadlo. Banky však vytvárajú rezervný fond, z ktorého ručia každému za vklad na meno do výšky 300 000,-Sk. Udalosť mala veľký ohlas v médiách. Podvedení žiadali zásah vlády, aby dostali späť svoje peniaze. Nedostali ale nič. Mnohí to ťažko znášali.

V apríli ukradli Darine Vavrovej Novú Škodu Fabiu spred domu.

Budúci stavitelia domov podpisovali 19. 4. 2002 zmluvy s biskupským úradom ohľadne pozemkov.

Zemiaky kopali ľudia netradične už koncom augusta. Úroda bola dobrá.

Meteorický dážď mohli pozorovať tí, ktorí skoro ráno vstávajú, 19. novembra 2002. Bolo úplne jasno a “padajúce hviezdy” sa objavovali na celej oblohe.

V polovici novembra prechádza každoročne naša Zem oblakom meteorických častíc, ktoré pochádzajú z kométy 55P/Tempel-Tuttle. Kométa obieha okolo Slnka po eliptickej dráhe s obežnou dobou 33 rokov. Pri každom návrate do blízkosti Slnka z nej unikajú prachové častice, ktoré zostávajú v jej dráhe. Pri križovaní sa dráhy Zeme s dráhou kométy do našej atmosféry vnikajú prachové častice rýchlosťou 71 km/s. Všetky častice zhoria vo výškach okolo 100 km nad povrchom. Vtedy na oblohe zažiaria ako meteory - padajúce hviezdy, vylietavajúce zo súhvezdia Leva, odtiaľ názov Leonidy. Gravitačné pôsobenie veľkých planét čiastočne odkláňa dráhu Leoníd, a preto najbližší podobný úkaz budeme môcť pozorovať asi až koncom tohto storočia.

Tento rok nastali 19. novembra hneď dva meteorické dažde. Prvý bol viditeľný z nášho územia od 4. do 6. hodiny ráno a jeho intenzita dosiahla niekoľko stoviek až tisíc meteorov za hodinu. To znamená, že za minútu sme uvideli 2 - 15 meteorov. Maximum tohto úkazu nastal okolo 5. hodiny. Druhý dážď bol o 6 hodín neskôr s podobnou intenzitou pozorovateľný z amerického kontinentu. Mesiac v splne však natoľko presvietil nočnú oblohu, že slabšie meteory neboli viditeľné.

Prvé pozorovania Leoníd sú známe už z 10. storočia n. l.. Historicky najväčší meteorický dážď nastal v roku 1966 nad americkým kontinentom, vtedy frekvencia v maxime dosiahla takmer 150 000 meteorov za hodinu. Po 33 rokoch, v roku 1999 sa dážď Leoníd zopakoval nad Európou a Afrikou s frekvenciou 3700 meteorov za hodinu, nad naším územím však bolo zamračené. Minulý rok Leonidy poskytli zážitok dvojnásobného meteorického dažďa pre obyvateľov Ameriky i východnej Ázie s frekvenciou 1600 a 3400 meteorov za hodinu. Zo Slovenska boli najlepšie pozorované prekvapivo jasné Leonidy v roku 1998 a 2002.

Videotéku som rozšíril o zábery:

posedenie dôchodcov,

Narodení:

Paula Sálusová 19. 9. 2002 Ing. Pavol Sálus a Iveta (Hošalová)

Michaela Makáčeková 25. 9. 2002 Ján Makáček a Milada (Vozníková)

Marek Ferianc 8 11. 2002 Alexander Ferianc a Milena (Meleková)

Zomrelí:

Anton Weisz sa narodil 3. mája 1941 v osade Magurka v baníckej rodine ako syn baníka Štefana Weisza (narodený 30. 10. 1895 v Magurke) a Eleny(narodená Štubňová 25. 4. 1903 v Podbrezovej) v poradí desiaty z dvanástich súrodencov. Pokrstený bol v rímskokatolíckom kostole v Liptovskej Lúžnej. Vyrastal v ťažkých podmienkach. Otec sa stal už mladý banským invalidom a matka nemala zamestnanie. Magurka spadala cirkevne pod Liptovskú Lúžnu. Na prvé sväté prijímanie sa odviezli na rebrináku. Farárom tam bol vdp. Július Brtko. Keď prišiel do Lúžnej za kaplána Jozef Tješ, chodil na Magurku slúžiť omše i vyučovať náboženstvo, až kým ho v 1951. roku neuvrhli do väzenia. Jemu chodieval malý Anton miništrovať. Doma sa museli aj deti obracať. Mali koníka a kravičku, ktorým bolo treba na zimu nachystať i kŕmiť. Pre prasiatko zbierali rebarboru (lopúchy), rezali a iba navrch okrášlili pomyjami. Švábka sa kopala až s prvým snehom. Aj tak nestihla vyrásť väčšia než slepačie vajce. Zelenina, mrkva, petržlen boli tenučké. Najčastejšou zeleninou do polievky bola žihľava. Keď bolo najhoršie, zbehla matka cez Striebornicu do Podbrezovej k rodičom a priniesla obživu. Pravidelne sa chodilo vozom do Partizánskej Ľupče raz za dva týždne po zásoby múky, cukru a iných potrebných vecí. Nesmelo sa zabudnúť na petrolej, lebo v osade nebolo do roku 1960 elektriny. Deti sa učili pri petrolejke. Kultúrny život organizoval učiteľ Moravčík. Školáci hrávali divadlo. Žiak Weisz vystupoval s ostatnými na Železnom, v Lúžnej i Ľupči v komediálnych úlohách a spevoch.

V 1951. roku bol obnovený geologický prieskum miestnych baní. Otca zobrali za banského dozorcu. Záver prieskumu v 1956. roku však potvrdil, že tunajšie bane na zlato ostanú uzavreté. V obci vychodil osemročnú základnú školu. Po skončení absolvoval skúšky na priepustné vysvedčenie v škole v Partizánskej Ľupči, pod ktorú spadala Magurka v oblasti štátnej správy. S týmto dokladom nastúpil na Vojenskú školu v Novom Meste nad Váhom. Ukončil ju s odbornosťou technik diaľkových spojov. Následne absolvoval dva roky ekonomickej školy so zameraním týlová-proviantná služba. Po vyradení zo školy nastúpil ako vojak z povolania do Spojovacej školy špecialistov v Poprade a odtiaľ bol v novembri 1968 preradený do Vojenskej strednej technickej školy v Liptovskom Mikuláši. V roku 1969 musel opustiť armádu pre neschválenie vstupu vojsk Varšavskej zmluvy 21. 8. 1968 do Československej socialistickej republiky.

Po odchode z armády pôsobil do roku 1994 na viacerých miestach v obchodných a reštauračných službách. Bol vedúcim prevádzky napríklad na chate Opalisko, v Jánošíkovej kolibe v Liptovskej Osade, vedúci predajne v obchodnom dome Jednota v Ružomberku. Odtiaľ nastúpil v 1994 roku po druhom infarkte na čiastočný invalidný dôchodok.

Rodinu si založil 25. apríla 1964. V ten deň si “z veľkej lásky” zobral za manželku Veroniku rodenú Moravovú z Partizánskej Ľupče (narodenú 8. 2. 1946). Pochádzala z početnej roľníckej rodiny - tiež z dvanástich súrodencov. “V tomto manželstve prežívame spolu potešenie, rany osudu i radosti.” V roku 1976 sa rodina presťahovala z Liptovského Mikuláša do novovybudovaného domu v Liptovskom Michale. Manželia vychovali štyri deti. Syn Anton, narodený 3. 2. 1967, je technikom Armády slovenskej republiky, býva v Liptovskom Mikuláši. Peter, narodený 4. 8. 1968, tragicky zahynul pri autonehode v roku 1993 ako 25-ročný. Dcéra Beáta, narodená 15. 7. 1970, sa vydala za Ivana Jančiho a býva neďaleko na ulici Pod Klincom. Najmladší Michal, narodený 1. 7. 1984, býva s rodičmi.

Odsúdenie vstupu vojsk Varšavskej zmluvy a náboženské presvedčenie pokazili kádrový posudok (Kádrový posudok šiel s človekom od školy po všetkých zamestnaniach, ale on sám ho väčšinou nevidel.). Verejné označenie 21. augusta 1968 za okupáciu malo za následok odoprenie služobného postupu v armáde. Na previerkach to bol dôvod pre opustenie armády. Ako každý vojak z povolania bol vtedy členom komunistickej strany . Na chatu Opalisko prišiel za ním člen okresného výboru vtedy jedinej a vládnucej strany súdruh Hliničan preveriť ho po straníckej línii so slovami: “Prišli sme ťa preklepnúť, súdruh Weisz”. Súdruh Weisz si šiel po stranícku knižku a odpovedal: “Žiadne preklepávanie nebude.” Položil stranícky preukaz na stôl. “Tu ti ho odovzdávam a s bandou cigáňov nechcem mať nič spoločné.” Odpoveďou bola hrozba: “Toto ťa bude ešte draho stáť!”. Naozaj, keď sa uvoľnilo miesto vedúceho Jánošíkovej koliby v Liptovskej Osade, vybavil si výstup z Reštaurácií n.p. (To nebolo také jednoduché, lebo zákonná výstupná lehota bola 6 mesiacov a bol všeobecný nedostatok pracovných síl.) a dúfal, že v spotrebnom družstve Jednota ho raz poveria vedením chaty na Magurke. Pri nástupe ho ale dali zaúčať sa za mäsiara, lebo miesto vedúceho Jánošíkovej koliby už nebolo. V priebehu zaúčania mu povedali, že predseda nesúhlasil s jeho zamestnaním v družstve. Po tartase (írečito - ostrejšia debata) na vedení družstva ho nechali robiť vedúceho mäsny v nákupnom stredisku Centrum. Postupne prešiel viacerými miestami vždy ako zástupca vedúceho. V 1985 roku sa stal zástupcom vedúceho Jánošíkovej koliby. Vedúcim bol devätnásťročný protežant strany, ktorý nevedel vypísať objednávku. Pravidelne ale častoval vplyvných ľudí z ŠTB (Štátna bezpečnosť – tajná služba). Zástupca Weisz im však účtoval všetko do koruny. Keďže predtým pili drahý alkohol zadarmo, nepáčilo sa im zrazu zaň platiť a pomaly si odvykli chodiť do koliby. Neskôr vedúci ochorel, vycestoval na západ a už sa nevrátil. Tak sa stal konečne “nesúdruh” Weisz vedúcim. Nie nadlho. Keď dali kolibu rekonštruovať, zasa zastupoval v Likavke a vo Važci. Nakoniec sa stal vedúcim predajne potravín v obchodnom dome Jednota v Ružomberku. Mal na starosti 25 predavačiek a učňovský výcvik.

Svoj zámer dostať sa na chatu na Magurke v Jednote nedosiahol. Keď bol prevádzkárom hotela Esperanto na Pribiline, dozvedel sa, že miesto vedúceho magurskej chaty dostal ďalší protežant. To bolo asi jedným z dôvodov jeho prvého infarktu. Nakoniec predsa chatárčil na Magurke. Zobral si chatu do prenájmu v rokoch 1996-1998.

Do magurského kostola na svoj sobáš pozval aj zástupcu veliteľa pre veci politické, teda politruka útvaru. (Politruk pôsobil ako kazateľ správneho – marx-leninistického, materialistického svetonázoru. Mal veľkú právomoc v personálnych otázkach. Sobáš v kostole bol vtedy nežiadúci. Zaznamenával sa do kádrových materiálov ako čierny bod. Mnohí, v mene svojej kariéry, opustili lavice veriacich. Iní, hlavne z radov vojakov, učiteľov, policajtov, skrývali svoje vierovyznanie a praktizovali ho tajne. Všetkých kontrolovala široká sieť spolupracovníkov ŠTB. Hovorilo sa, že v Liptovskom Michale boli minimálne štyria konfidenti ŠTB.) Keď bývala mladá rodina v Liptovskom Mikuláši chodili deti do školy v Palúdzke. Tónov triedny učiteľ na rodičovskom združení sa veľmi snažil presadiť oficiálny materialistický svetonázor a pohaniť náboženstvo, na ktoré dokonca rodičia Weiszovci prihlásili svoje dieťa. “Neuvedomelý” rodič Wiesz vstal, ospravedlnil sa rodičom, lebo “musí odísť zo schôdze, na ktorej sa nedodržuje ústava republiky” (ústava Československej socialistickej republiky zaručovala náboženskú slobodu) a aj odišiel. Svoje presvedčenie dával najavo i ako starosta obce, keď často chodieval pri bohoslužbách čítať lekcie v chráme svätého Michala.

Za nežnej revolúcie v 1989 roku založil v obci klub VPN (Verejnosť proti násiliu) a spolu s vdp. farárom Jozefom Tješom pomáhal pri vzniku klubu KDH. V roku 1990 v prvých demokratických voľbách zvolili spoluobčania Antona Weisza za starostu obce väčšinou 76% hlasov. Podobne to bolo v roku 1994. Do tretieho volebného obdobia bojovali o priazeň voličov dvaja kandidáti na starostu obce. Napriek tomu bol zvolený staro-nový starosta so 70 % platných hlasov. Po dvanástich rokoch vo funkcii starostu 19. 12. 2002 odovzdal túto funkciu novozvolenému starostovi Jurajovi Vrtichovi. Tohto kandidáta s podporou KDH ako predseda klubu HZDS na tento post aj pripravoval.

Kronikárovi sa žiada pripomenúť, že starosta Anton Weisz našiel “stratenú” kroniku obce a ponúkol prácu kronikára človeku, ktorého táto práca baví i uspokojuje. Svedčí o tom 76 strán pôvodného textu kroniky, ktoré prepísal kronikár do počítača vo svojom voľnom čase, bez nároku na odmenu, aby mohol kompletnú kópiu kroniky odovzdať do štátneho archívu. Starosta Anton Weisz dal svoje osobné kontakty pre dobro veci celej obce. Aj vďaka tomu stojí nová fara a slúžia dve z troch etáp kanalizácie a obec má vlastný erb a zástavu. Spolupracoval s každým ochotným pomôcť, bez ohľadu na stranícku príslušnosť. Verný člen HZDS úzko spolupracoval s KDH i keď predstavitelia týchto strán v Bratislave nevedeli tým druhým nájsť meno. Chcel vedieť o všetkom, čo sa v dedine deje a s potešením organizoval dianie v dedine.

Úprava verejných priestranstiev, boxy na odpad na bývalom smetisku a na cintoríne, vybudovanie oplotenia, cesty na cintoríne, výsadba tují na cintoríne, oprava prístupového chodníka na hornú zastávku autobusu, generálna rekonštrukcia budovy obchodu, ubytovňa pre šoférov autobusovej linky, obecná knižnica, kuchynka v budove obecného úradu, oprava oplotenia obecného úradu, verejného osvetlenia, nová budova fary, vymaľovanie kultúrneho domu, požiarnícka Avia, kanalizácia a čistička odpadových vôd, nový stavebný obvod individuálnej bytovej výstavby, plán-generel na plynofikáciu obce južnou cestou, výmena nevyhovujúcej trafostanice za novú, druhá trafostanica pre krytie terajších a budúcich potrieb obce, rekonštruované rozvody elektrickej energie, v časti pre nové domy vybudovaná kanalizácia, vodovod, podklad pre cestu. Kompenzáciou získala obec bývalú cirkevnú školu (obchod) a starú faru. Ročne sa vracia do rozpočtu obce 35 000.- Sk za nájom obchodu a 60 000.- Sk za nájom turistickej ubytovne v starej fare. Po prijatí nového zákona o odpadoch zabezpečenie separácie odpadov do kontajnerov a ich zberu. S myšlienkou “čo som nemal ja, nech majú po mne pôsobiaci”, bolo vybudované sociálne zariadenie v budove obecného úradu. Tak ako kuchynka slúži už dlhé roky pri svadbách, posedeniach a iných akciách, bude WC i nová pivnica a skladík napomáhať kultúre akcií v zasadačke obecného úradu.