Socialistický svet, tá šestina celej zemegule, prežíva posledné dni. Krajina Veľkej októbrovej revolúcie - Zväz sovietskych socialistických republík, ktorý združuje 16 štátov, má veľa starostí. Generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu - Michail Gorbačov už niekoľko rokov presadzuje v strane i štáte nové myšlienky. Proces je nazývaný perestrojka. Dáva si za cieľ oživenie ekonomiky krajiny a potlačenie negatívnych javov v spoločnosti. Najväčší ohlas je na prohibíciu - obmedzenie spotreby alkoholu a glasnosť - občan má právo byť pravdivo informovaný. V strane prebieha boj medzi reformátormi a zástancami strany brežnevovského typu.
V Československej socialistickej republike netreba centrálne potierať alkoholizmus ako v Rusku, ale trochu glasnosti by sa i tu zišlo. Napráva to "štvavá rozhlasová stanica Slobodná Európa". Hitom leta je prísne tajný prejav generálneho tajomníka ÚV KSČS Miloša Jakeša, ktorý koluje medzi ľuďmi. Šéf strany si ťažká pred súkmeňovcami na to, že speváci (Hanka Zagorová) zarábajú viac než on a ktorýkoľvek iný stranník. Obecne panuje mienka, aj vďaka ťažkému slovnému prejavu, že Jakeš nie je ktovieaký politik. Pražská polícia zatýka každého východného Nemca, ktorý sa priblíži k veľvyslanectvu Nemeckej spolkovej republiky, zatiaľ čo Maďarsko im otvára hranice do Rakúska. Bezpečnostné zložky trénujú potláčanie nepokojov obyvateľstva. Ceny nebadane stúpajú. Reči o špeciálnych obchodoch len pre vyvolených z ÚV, kde je všetko lacnejšie a ich nákupoch vo Viedni tiež neprispievajú k úcte vo vedúcu silu robotníckej triedy - komunistickú stranu.
Pražské zhromaždenie študentov ku dňu študentstva (zatvorenie vysokých škôl fašistami) prerastá do demonštrácie a na Václavskom námestí je zbytočne tvrdo potlačené bezpečnosťou. Študenti protestujú, štrajkujú na školách, organizujú sa v celom štáte. Žiadajú potrestať zodpovedných. Pridávajú sa k ním umelci, hlavne herci. Tí miesto predstavení poriadajú v divadlách debaty o slobodách... Oficiálne médiá - Pravda, TV informujú podľa starých zvykov o niekoľkých protisocialistických živloch z radov študentov a hercov. Žiadajú ich odsúdenie.
20.11. sa koná v Tesle Liptovský Hrádok (zamestnávateľ kronikára) schôdza Revolučného odborového hnutia. Všetko prebieha normálne. Čo treba odhlasovať je odhlasované. V diskusii nemá nik nič naozaj dôležité. Na konci diskusie ktorýsi z vedúcich komunistov žiada odhlasovať odsúdenie protištátnych živlov v Prahe a Bratislave. Nato vystúpi jeden z mladých a dáva otázku koho a prečo máme odsúdiť. Čo vlastne tí študenti chcú, prečo ich požiadavky neuvedú noviny a televízia? A schôdza sa už nedá zastaviť ani vstupmi starých komunistov, volajúcich po uvážlivosti. Prevážna väčšina odhlasuje žiadosť zverejniť študentské požiadavky a pravdivo informovať v masmédiách.
Na druhý deň prenáša televízia zhromaždenia z Prahy a Bratislavy. Na tribúnach odznievajú požiadavky študentov, zakázané piesne, prejavy hercov a ďalších osobností - Alexander Dubček, Václav Havel. Státisíce ľudí pod tribúnami svieti zapaľovačmi a cinká kľúčmi - komunistom na odchod. Nasledujúce dni prebiehajú mítingy v celom štáte. Podobných zhromaždení v Ružomberku a v Liptovskom Mikuláši sa zúčastňujú aj pracujúci občania Liptovského Michala. Keď čelných predstaviteľov vypískali aj robotníci v ČKD Praha a Kablo Bratislava, začali sa rokovania vlády s novoutvorenou silou spoločnosti VPN - Verejnosť proti násiliu. Zákonodarný orgán - federálne zhromaždenie, zložené zo zástupcov robotníkov a roľníkov, bolo zvyknuté odhlasovať všetko, čo im bolo navrhnuté. Teraz sa zľaklo zodpovednosti a ľudu na ulici. Schválilo všetky zmeny včítane zrušenia monopolného postavenia komunistickej strany. Udalosti na ulici prebiehali v atmosfére ohľaduplnosti a veľkej slušnosti, preto tieto dni nazvali na západe nežnou a zamatovou revolúciou.
Po slobodných voľbách do federálneho zhromaždenia a zvolení Václava Havla do funkcie prezidenta, začína proces prechodu k demokratickej spoločnosti, postavenej na súkromnom vlastníctve. V ďalších rokoch štát privatizuje veľkú časť svojho majetku formou kupónovej privatizácie i priamym predajom. Slovenský zbrojársky priemysel sa preorientováva na civilnú výrobu. Veľké podniky rušia neproduktívne závody a prepúšťajú pracovníkov. Ceny sa vyrovnávajú na európsku úroveň. Dôchodky stúpajú pomaly.
Tieto ekonomické dôsledky socialistickej stagnácie však nemôžu potlačiť demokratické vymoženosti - politická sloboda, sloboda slova, sloboda vierovyznania, zrušenie železnej opony. 1.9.1992 schvaľuje Slovenská národná rada Ústavu slovenskej republiky a 1.1.1993 vzniká samostatná Slovenská republika.
V obci sa tieto udalosti odrážajú v prvých demokratických voľbách v decembri 1990. V nich si občania vybrali do obecného zastupiteľstva nasledovných zástupcov: Ilkanič Ján, Janči Ivan, Jánošová Žofia, Košút Ignác, Lúčan Ján, Madliak Marian, Mužila Ondrej, Meleková Anna, Senko František, Tuková Elena, Weisz Anton. Anton Weisz sa stáva starostom obce. Čaká ich neľahká práca v časoch neustálych zmien právnych, politických a ekonomických.
Zastupiteľstvo, spolu s občanmi, sa dáva s chuťou do práce. Už prvý rok 1991 sa darí reštaurovať budovu bývalej školy. Modernizujú sa tu priestory pre predajňu Jednoty, knižnica a nocľaháreň šoférov autobusu. Vymieňa sa podlaha, v celej budove sa robí nová elektrická inštalácia aj s prípojkou, inštaluje sa elektrické vykurovanie, buduje sa žumpa, odpad, sociálne zariadenia, zavádza sa pitná voda a jej ohrievanie, robí celková oprava omietok, vymaľovanie, obnova fasády. Obnovuje sa i budova obecného úradu - elektrická inštalácia, elektrické kúrenie, oprava fasády, vymaľovanie, zriadenie kuchynky a jej vybavenie pitnou vodou, jej ohrievania a odpadu. Zriaďuje a vybavuje sa archív. Dokončuje sa oplotenie cintorína. V ďalších rokoch je upravený priestor skládky železného odpadu, ktorá je rozťahaná od Ľupčianky po Chebeňovcov. Po ohraničení panelmi stačí priestor niekoľkých štvorcových metrov. Obdobne je zušľachtené smetisko na cintoríne. Pritom obec prispieva sumou 5000.- Kčs na stavbu kostola vo Vlaškách.
Nosným bodom predvolebného programu bola kanalizácia obce. Zastupiteľstvo vynaložilo veľké úsilie na prípravu tejto náročnej akcie. Prípravné práce - dokumentácia, povolenie boli urobené, ale na samotnú realizáciu nebol poskytnutý úver (plánované náklady 6.2 mil. Kčs).
V 1992 roku sa vynára myšlienka stavby fary. Vychádza z potrieb obce. Stará fara je veľmi vlhká a prišlí kňazi radšej bývajú na Lúčkach. Návrh prichádza od občanov, ktorí vyhrali v hre For you a daň z nej (115 000.-) smerujú na výstavbu fary.Biskupský úrad je informovaný a spočiatku i presvedčený, že je to ”truc” stavba proti kostolu v Ivachnovej. Preto biskup pri prvom rozhovore so starostom hovorí: ”Musíte sa spoľahnúť len
na seba, od nás nečakajte pomoc.” Neskôr, po vysvätení ivachnianskeho kostola, prikladá aj on ruku k dielu a poskytuje krytinu na strechu.
Myšlienka veľmi rýchlo prerastá v aktívnu činnosť. V Apríli sú vybavené formality zavŕšené stavebným povolením. V Auguste sú vykopané základy a na jeseň roku 1993 stojí hrubá stavba. Tu nastala prestávka, lebo bolo potrebné hľadať Ďaľšie zdroje financií, lebo všetky sa už prestavali. Okrem desiatok jednotlivcov uvediem tu mecenášov, ktorí prispeli väčšou sumou na dielo s konečnou hodnotou - 2 189 059.60 Sk:
OÚ Lipt. Michal z rozpočtu |
384 135.20 Sk |
Vojtech Jánoš - podnikateľ |
170 359.- Sk |
Pro Fratribus Kirche, páter Sebastian Labo |
360 000.- Sk |
Hilfsfond Wien |
190 000.- Sk |
Biskupský úrad Spišské Podhradie |
110 000.- Sk |
zbierky v kostoloch L. Michal a Vlašky |
102 519.45 Sk |
Ostatné práce, včítane úpravy okolia, sú ukončené za rok, takže 2.10.1994 ju môže biskup Andrej Imrich posvätiť.
Veľa úsilia spotrebúva zabezpečenie celého radu volieb do ústredných orgánov - federálneho zhromaždenia, národnej rady a neskôr do národnej rady samostatného Slovenska.
Pri tom všetkom sa od roku 1992 ujímajú veľmi pekné tradície. Zastupiteľstvo sa lúči s každým zomrelým v obci vencom. 6.Decembra chodí dedinou Mikuláš s čertom a dáva deťom balíčky s dobrotami. Koncom roka sa organizuje posedenie s dôchodcami. Predstavení obce im aspoň kultúrnym programom a malou finančnou čiastkou zaďakujú za ich prácu, ktorú vidieť v celej dedine. V r.1994 vzniká ďalší pekný zvyk. Úrad dáva darček občanom, ktorí sa dožívajú okrúhlych výročí - 70., 80. rokov. Napriek zložitej finančnej situácii sú každý rok kupované nové knihy do miestnej knižnice, na Vianoce svieti vianočný stromček.
50. výročie Slovenského národného povstania
Samí dôchodcovia sú vo zväze protifašistických bojovníkov. Napriek veku sa zapájajú do práce, pravidelne sa schádzajú a v roku 1994 spolu s obecným úradom zabezpečili dôstojné oslavy 50. výročia Slovenského národného povstania pre okrsok, ktorý spája 5 okolitých obcí.
Medzi ľudí, ktorí najskôr pomôžu, sa radia dobrovoľní požiarnici. Okrem toho dobre reprezentujú obec na svojich súťažiach. Jedna - Obvodná hasičská súťaž bola aj u nás v júni 1994. Akcia sa konala za Adamčiakovcami na lúke na Pribiške. Zápolenie piatich družstiev z Partizánskej Ľupče, Krmeša, Vlašiek, Bešeňovej a Liptovského Michala bola športovou aj spoločenskou udalosťou. Aj keď temer celý deň pršalo, bolo sa na čo pozerať, aj guláš bol výborný a ostrô v tom daždi dobre padlo. Pozrimeže sa na tú lúku bližšie!
V zaparkovaných požiarnych autách vystrájajú deti. Starosta víta príchodzích. Pani Bubalová vo vojenskom stane sa stará o administratívu. Ján Šturek a Juraj Vrtich organizujú. Felix Sršeň pri ohnisku mieša v kotli. Hanka Kráľová s Ivanom Jančim predávajú ako na jarmoku a Ján Hošala všetkým púšťa príjemnú muziku.
Už tu cítiť predštartovnú nervozitu. Chlapci i dievčatá ešte skúšajú akési grífy s prúdnicou. Všade počuť veľa dobrých rád. Začína sa športovať. Pekne to zvládli naše dievčatá. Majú vyhrané. Naše A družstvo nemá na Lupčanov, ktorí vyhrávajú. Najzaujímavejší je pohľad na družstvo starých pánov. František Kendera oslavuje akurát 70 rokov. Kyticu vymieňa za savicu a ide sa na to. Útok družstva Šturek, Sarčák, Vrtich, Juríček, Kendera by obstál veľmi dobre i medzi mladými. V štafete je to už horšie. Lubo Juríček v tom daždi veľmi dbá na svoj účes a ustrojenosť. Veď nepatrí sa prísť do cieľa bez čiapky. Tak sa skloní spojí hadice, vybehne..., ale čiapka ostáva pri hadiciach. Spadla. Treba sa trochu vrátiť, nasadiť na hlavu a k ďalšej spojke. Tú spojí skôr, než čiapka zletí na zem, ale treba ju zasa zdvihnúť, poriadne nasadiť a šprint do cieľa. Čiapke sa však do cieľa nechce, skáče do mokrej trávy. Pretekár zabrzdí, vráti sa, zoberie neposlušnú čiapku a pridržujúc si ju rukou na hlave dobieha spokojný do cieľa. No čo, starí páni majú už svoje muchy a my ostatní originálnu zábavu.
Požiarnici však obstáli nielen v súťažiach a práci. Koncom júla 1994, uprostred horúceho letného dňa sa obcou rozoznie kolísavý tón sirény. Kto môže beží k požiarnej zbrojnici. Tu sa rozbieha akcia, ktorú nik neplánoval, necvičil. Čo sa deje? "Nad zrážkou horí družstevná slama. Požiar postupuje k dedine, Ak ho nezahasíme na poli, môže dôjsť ku katastrofe," oznamuje Vojtech Jánoš, "treba si zobrať vidly a lopaty. Volali sme hasičov z mesta, ale tí majú dnes veľa práce." Bežím domov (som práve na dovolenke) po vidly. V zbrojnici stojí stará Tatra, bohužiaľ nepojazdná. Hasiči nezalamujú rukami, ale konajú. Ján Šturek natáča svoj traktor, na vlečku nakladáme striekačku, hadice, vidly, lopaty. Skáčeme do nej i my. Traktorík sa rozbieha ako závodný stroj. My sa držíme ako kliešte, aby nás nevytriaslo von. Za mostíkom, konča Bobčekovcov sa nám otvára pohľad, od ktorého aj v tom teple naskakuje husia koža. Lán poľa, ktorý ohraničuje vľavo tok Ľupčianky a vpravo oblúk železnice, odovzdal svoju úrodu zrna kombajnom. Ostali tu pásy vymlátenej slamy tiahnúce sa vodorovne s tokom Ľupčianky. Na vzdialenejšej strane začala slama horieť. Asi od iskry z vlaku. My sa dívame na stenu ohňa prebiehajúcu od vody až po trať v jednej línii. Stena sa nezadržateľne blíži k nám. Mohutnejšie jazyky spaľujú riadky s vymlátenou slamou, menšie požierajú slamu na koreni a poľahnuté vrstvy. Plamene výdatne podporuje vetrík fúkajúci od Ľupče. Pri tom pohľade mi mimovoľne preletí v mozgu scéna zo sovietskeho veľkofilmu o 2. svetovej vojne - Oslobodenie. Tu ide naozaj o veľa. Ak oheň dôjde na koniec poľa, chytia sa nepokosené záhumienky... Všetko je veľmi suché, veď už mesiac je poctivé horúce leto.
Na poli nie sme prví. V žiari plameňov vidíme obracať sa ľudí, ktorí sami spozorovali oheň a snažia sa na úrovni Adamčiakovcov preťať pásy slamy. Pracujú aj holými rukami. Nik nepotrebuje nič vysvetľovať. Vyskakujeme za jazdy, každý si hľadá miesto, kde je treba odhŕňať a prenášať slamu, sám. Hasiči idú k vode. Bojujú s technikou, ale nám je jasné, že s hadicami dosiahnu len niekoľko málo slamených radov od vody. Ochranný pás už začína byť vidno. Nikto nepoľavuje v úsilí. Na zemi a v zemi medzi riadkami je veľa poľahnutého obilia, ktoré nemožno preniesť. Tadiaľto hrozí únik ohňa cez ochranné územie. V tejto nanajvýš napätej chvíli, keď plamene dosiahli ochranné pásmo, prichádzajú na rad všetky prostriedky zadúšania. Lopaty, vidly, konáre, nohy. Úspešnosť týchto prostriedkov na takej šírke ale nie je stopercentná. Objavuje sa však požiarna cisternová Tatra
a postupne od železnice malým prúdom vody umlčiava plamienky, ktoré sa chcú prebiť cez náš vyčistený pás.
I po tomto zásahu je veľa práce. Požiar vznikol isto od nejakého vlaku, lebo pozdĺž trate je niekoľko ďalších ohňov. S Jankom Hošalom vytvárame údernú skupinku. Likvidujeme najskôr horiace kríky pri železnici, lebo z nich ešte mohol oheň preskočiť na druhú polovicu poľa. Cestou popri trati musíme pochváliť mladých, ktorí nosia vedrá vody do svahu železnice za Bobčekovcami. Horí tam tráva. Spolu s ďalšími udupávame ohnivé jazyky pozdĺž diaľnice. Na druhej strane cesty sa prebíja ohník už pomedzi kríky pod Šibenicami. A na Šibeniciach je Ďaľšie obilie. Tu treba hasiť aj zeminou, lebo horí nielen tráva, ale i drevo, pohodená švela... Napokon sa vraciame domov, neustále kontrolujúc zvyšné prúžky dymu. Teraz sa žiada iba jedno - vrhnúť sa kdesi do vody. V ten deň sme si všetci akosi bližší a ja mám pocit dobre prežitého dňa.
Farnosť - zomrel vdp. Jozef Tješ
Pre rozvíjajúci sa náboženský život farnosti po revolúcii 1989 bol ťažkým úderom odchod dlhoročného michalského farára vdp. Jozefa Tješa. Zosnul 19. júla 1990. Variaci sa s týmto duchovným pastierom, ktorý im slúžil 22 rokov, rozlúčili 24. 7. najskôr v našom chráme, potom v jeho rodisku v oravskej Trstenej.
Hneď 26. augusta 1990 prišiel vdp. Jozef Gazda s p. kaplánom Alojzom Chmelárom. No už o dva roky - v máji 1992 musí pre porážku zanechať svoj úrad a ísť sa liečiť. Rok zastupujú kňazi z okolitých farností: Vincent Dorník z Liskovej, Arnold Matejovie z Teplej, Vincent Dzurňák z Lúčok, Martin Mihulec z Partizánskej Ľupče.
Vdp. Ľubomír Némeš - misionár v Južnej Amerike
Prvý júlový deň 1993 víta dedina nového farára vdp. Ľubomíra Némeša. Jeho cesta k nám bola trochu dlhšia než sme zvyknutí.
Vyrástol v Bobrovci. V mikulášskom stavbárskom učilišti ho naučili narábať s kelňou. Základnú vojenskú službu si odkrútil, ako vtedy všetci, za 730 dní. Ďaľšie dva roky pracoval na stavbách, ale pripravoval sa i na závažný krok. V júli 1979 cestuje do Viedne. Odtiaľ odchádza do
Linzu, kde vyhľadá pátra Valeriána. Tento salezián pomáha slovenským emigrantom. Po troch týždňoch odchádza do Ríma. Tu navštevuje cirkevné gymnázium v Slovenskom ústave Cyrila a Metoda.
V roku 1982 opúšťa Európu. Odchádza do Ekvadoru. Najskôr sa musí naučiť španielsky. V meste Ibarra študuje v seminári a je aj vysvätený. Ako diecézny kňaz odchádza na misiu do provincie Morona Santiago. Je to na východnej hranici štátu v amazonskej oblasti. Kraj obývajú prevažne indiáni jedného z dvanástich ekvadorských kmeňov - kmeň Šuar.
Nie je to ďaleko len na kilometre, je to aj ďaleko od civilizácie. Do misie spadá územie o rozlohe 45 000 kilometrov štvorcových so 40 000 obyvateľmi. Dvaja kňazi podnikajú cesty, na ktorých poúčajú, kážu, slúžia omše. Doma, v misijnej stanici, pomáhajú aj učiteľom v škole pre 60-70 detí, kde sa úlohy prijímajú cez rádio. Inak v celej oblasti nie sú elektrické siete, nie je ani štvorec asfaltovej, či betónovej cesty. Indiáni neprahnú po televízoroch a autách. Žijú svojou kultúrou a ekonomicky sú závislí od prírody, od pralesa. Sú sčasti chovatelia dobytka, sčasti zberatelia plodov.
V lete 1993 prichádza tento misionár na návštevu domov. Pre potrebnosť pastoračnej práce v diecéze mení pán biskup dovolenku na stály stav a prideľuje mu michalskú farnosť.
Nemálo smútku bolo v očiach veriacich, ktorí 14. 8. 1994 boli na nedeľnej sv. omši. Táto bola až večer, lebo celý deň mala kostol pre seba kriminálka. Predchádzajúcu noc totiž ukradli z nášho chrámu nádherné drevené barokové sochy sv. Petra, sv. Pavla, sv. Barbory, sv. Kataríny a anjelov na svätostánku. Naviac zmizlo súsošie zmŕtvychvstalého Krista, vykladané len vo veľkonočnom čase, kríž ku krížovej ceste a monštrancia.
Zlodeji si ešte 16. 10. 1994 doplnili vrecká o niekoľkých anjelov a ozdôb, takže z dvadsiatich anjelov ostalo na oltári len sedem.
Nový pán farár si získava hlavne mladých ľudí. Hneď v septembri 1993 vzniká spevokol mladých. Podstatnú zásluhu nemožno uprieť Jožkovi Filickému z Ivachnovej. Prvé vystúpenie na Vianoce 1993 dopadlo dobre a dodalo chuť do ďalšej práce.
Odvtedy spievajú pravidelne na veľké sviatky. Mimo farnosť občas spríjemňujú svadby v Liptovských Sliačoch a Partizánskej Ľupči. Spievali aj v Prosieku.
Spočiatku tvorilo teleso 15 až 20 hlasov a malo naštudovaných asi 15 piesní, dnes (1995) sa na fare schádza okolo 25 mladých a vie zaspievať 30 piesní. Doprovodnými nástrojmi sú klávesy a gitara. Elektronickému organu vládnu Ivetka Hošalová a Marta Lukáčová z Ivachnovej, gitare Jožko Filický, Elena Tuková, učia sa Mirka Kováčová z Bešeňovej a Barborka Vargová z Ivachnovej.
Chuť do práce cítiť aj z atmosféry skúšok. Na jednej z nich som postrehol týchto Michalanov: Janka Bubalová, Katka Bubalová, Ivka Hošalová, Alexandra Kenderová, Ľubka Juríčková, Betka a Lucia Jančiové, Lucia Jánošová, Zdenka Sršňová, Andrea Sokolová, Martinka Senková.
Veľmi pekné je, že spevokol má už i vlastné piesne, a to od Mirky Kováčovej a Katky Bubalovej.
1990 narodení: 26.6. Kristína Dulačková, 25.7. Mária Baranová, 14.9. Patrícia Madliaková, 15.12. Simona Lenčová, 20.12. Veronika Jančiová, 29.12. Peter Adamčiak.
1990 zomrelí: .2. Vladimír Hurtešák, .7. Jozef Tješ, .12. Ľudmila Labajová
1991 narodení: 4.2. Tibor Malenka, 6.5. Pavol Kendera, 3.10. Miroslav Bubala, 5.11. Kristína Juríčková, 7.12. Marian Nemec, 21.6. Martin Rak.
1991 zomrelí: .2. Mária Ižová, .12. Eva Dulačková. .12. Ondrej Jánoš.
1992 narodení: 2.7. Daniel Adamčiak, 22.9. Mária Borsíková.
1992 zomrelí: .2. Albín Hurtešák, .2. Anna Bubalová, .3. Štefan Šatan, .6. Ján Melek, .8. Ján Šturek, .12. Elena Baranová.
1993 narodení: 9.2. Petra Vevericová, 26.2. Igor Vorek, 3.5. Miriam Gejdošová, 10.5. Martina Hošalová, 27.11. Marek Ilkanič.
1993 zomrelí: .1. Anton Vrtich, .2. Františka Grešíková. .5. Janka Adamčiaková, .6. Július Juríček, .6. Katarína Mráziková, .10. Jozef Lúčan
1994 narodení: 4.1. Dominik Janči, 2.1. Boris Malenka, 12.4. Erika Košútová, 16.7. Anna Borsíková, 27.7. Peter a Pavol Vorek, 4.10. Ivana Jacková.
Na konci roku 1994 žilo v obci 256 ľudí, z toho 123 mužov a 133 žien.
Voľby 1990 boli bojom verejnosti proti bývalej vládnucej komunistickej strane. Na čele tohto boja stálo hnutie Verejnosť proti násiliu. Odpor voči marxisticko—leninskej strane sa prejavil aj v uliciach obce. V čase volebnej kampane do zákonodárnych orgánov sa objavili na stĺpoch elektrického vedenia a hodne vysoko plagáty KSS. Nevydržali však dlho. Väčšina občanov mohla len hádať zo zdrapov ich obsah.
Hnutie VPN po splnení svojej úlohy, zbaviť komunistov moci, sa triešti na politické strany. V dedine sa aktivizujú dve strany KDH a HZDS. Našťastie sa tu nedostávajú praktiky vysokých politikov – ohováranie, očierňovanie, osobné spory. Naši politicky aktívni hľadia predovšetkým na záujmy obce, preto nevidieť žiadne politické problémy.
Miestny národný výbor ukončil činnosť v roku 1990. Obec má vlastné obecné zastupiteľstvo na čele so starostom obce. Z hľadiska samosprávy je samostatným orgánom. Z hľadiska výkonu štátnej moci sa môžu naši občania obracať na Obvodný úrad v Ružomberku. Na druhom stupni je Okresný úrad v Liptovskom Mikuláši. Stupeň niekdajších krajských národných výborov bol zrušený. Notári sú v Liptovskom Mikuláši, matrika a poštový úrad v Liptovskej Teplej.
Michalský rímsko—katolícky kňaz má na starosti aj veriacich v Ivachnovej, Vlachoch, Vlaškách a Krmeši. Vo Vlaškách i Ivachnovej si postavili nové kostoly. Vlašky skrášľuje pekný malý kostolík vedľa starej kaplnky. Bol postavený za rok. Ivachňanský je výborne polkruhovo riešený a veriaci už nemusia chodiť v nedeľu do Michala. Chodí sem, do Michala, ale hodne Bešeňovcov, ktorí to majú bližšie ako do Teplej.
Civilizáciou ničené životné prostredie sa podpisuje aj na Liptove na rôznych zdravotných problémoch. Západné vetry nesúce odpadové látky z Ružomberka určite nezľahčujú dýchanie. Veľa obyvateľov, hlavne starších, má problémy s dýchacími cestami a krvným tlakom. Horšie však je, že dosť detí má alergické problémy.
Nemocnice sú štátne, ale ambulantní lekári i lekárne sa privatizujú. Vzniká niekoľko zdravotných poisťovní. Financie pre zdravotníctvo sú nepostačujúce. Mnohé lieky, ktoré boli nedávno zadarmo, treba teraz doplácať, alebo platiť v plnej cene. To dopadá najviac na dôchodcov.
Obvodný a zubný lekár je v Liptovskej Teplej. Veľakrát pomôže Milka Púčková, zdravotná sestra obvodného lekára.
Najkrajším kultúrnym počinom bol vznik cirkevného spevokolu, ktorý sa veľmi pekne vyvíja ku kvalite. Príležitostne cvičí s deťmi programy Ivan Janči.
Prechod od plánovaného, štátom riadeného hospodárstva k trhovej ekonomike priniesol veľa zmien. Štát privatizuje podniky, ktoré doteraz stopercentne vlastnil. Československý model, kupónová privatizácia, umožnil v prvom kole každému dospelému občanovi za 1030.- Kčs získať akcie podnikov v priemernej hodnote 50 000 – 60 000.- Kčs. Záležalo od každého, či a aké akcie si objedná za svojich 1000 bodov v kupónovej knižke. Väčšina ľudí vsadila na fondy, ktoré sľubovali okolo 10 000.- Kčs za knižku po vzniku trhu akcií. Niektoré sľub dodržali, ale hodnoty akcií obecne boli veľmi nízke a doteraz (1995) ostávajú, takže nik moc nezbohatol. V druhej vlne, slovenský model, dostane každý štátny dlhopis splatný roku 2001 v hodnote 10 000.- Sk. čiže zasa nik moc nezbohatne.
Zmenu podstaty ekonomiky v obci dokladuje vznik podnikateľských subjektov. Už pred novembrom 89 začal v rámci povolených pravidiel a po ňom naplno rozvíjať svoje aktivity Vojtech Jánoš. Dnes (1995) má jeho firma sídlo v Ružomberku. Obchoduje so stavebným a inštalačným materiálom a robí montážne práce na kľúč.
Autoklampiarstvom začal Martin Adamčiak, ktorého rovesníci volajú Maroš. Teraz robí kúrenia, vodovody a obchoduje s potravinami.
Stolárske remeslo je živnosťou Ľubomíra Juríčka a Stanislava Trnovského.
Pohostinstvo po vyše dvadsiatich rokoch (1991) zriadil v suteréne kultúrneho domu Dušan Mozník. V roku 1994 ho prebral Milan Hurtešák.
Po navrátení priestorov spotrebným družstvom Jednota (1995) začala viesť súkromný obchod v obci Anna Kráľová.
Text kroniky 1990-1994 schválilo obecné zastupiteľstvo 13. 2. 1996.
Autoportrét Jozef Mydliar 26. 1. 1996