XIX. storočie

Po utíšení sa vĺn rozpútaných napoleónskymi vojnami začiatkom XIX. storočia a devalváciou meny (1811), prvá polovica storočia uplynula v pomernom pokoji. Liptov sa ďalej zveľaďoval. Jeho staré baníctvo ešte začas prosperovalo, vzrástlo najmä dolovanie železitých rúd v oblasti Nízkych Tatier, spracovávaných v hutách pri Liptovskom Hrádku (1792 1873) na železo, ktoré ďalej rafinovali, respektíve na úžitkové predmety spracovávali niektoré menšie huty - hámre (Hrádok, Lipt. Michal, Bystrô pri Lubochni). Okrem mlynov múčnych i papierových, píl a liehovarov a drevárstva obyvateľstvo Liptova malo hodne pracovných príležitostí v lesoch pri pálení dreveného uhlia pre huty a pre kováčov,

pri výrobe šindlia. Z bočných dolín plavili drevo pomocou údolných priehrad (tajchov) - Lubochňa, Korytnica, Ľupča, Hodruša, Čierny Váh.

Plte na Váhu slúžili nielen na prepravu dreva a reziva, ale i na dopravu iných článkov, ako soli (zo skladov v Hrádku a z Ružomberka), železa, medi (z Hrádku, respektíve v Malužinej), rozličných potravín, prírodných plodov a živnostenských výrobkov, ba i na dopravu osôb.

Od počiatku XIX. storočia v Liptove rástlo pekné obrodenské hnutie, vďaka buditeľskej činnosti slovenských vlastencov, akým bol mikulášsky tlačiar Gašpar Fejérpataky - Belopotocký, evanielický kňaz Michal M. Hodža a katolícky kňaz Juraj Bartoš v Mikuláši, lekár Jonáš Guoth v Hybiach a i. V Mikuláši roku 1844 založili celonárodný literárny a kultúrny spolok "Tatrín". 10. mája 1848 bolo pri Mikuláši (oproti Palúdzkej) veľké národné zhromaždenie, ktoré protestovalo proti vzmáhajúcej sa maďarizácii a v 14. bodoch požadovalo slobodu a rovnoprávnosť aj pre Slovákov. V revolučných rokoch 1848 - 49, ktoré priniesli aj zrušenie poddanstva a iné vymoženosti, Liptov rad-radom obsadili kossúthovskí povstalci, Rusi, cisárske vojsko a slovenskí dobrovoľníci Hurbanovi, ale bez veľkých udalostí.

A zase na tomto obraze môžeme premietnuť deje našej obce v XIX. storočí

V pokojnom vývojovom prostredí stabilizoval sa aj vývin obce Lipt. Michala. Súpis z roku 1802 uvádza, že na území obce žije 181 obyvateľov, z čoho 22 duší je farských komorníkov. Chotárne zmeny nie sú nijaké, obyvateľstvo využíva konjunktúru na

znovuvýstavbu obce, ktorej dolná časť roku 1801 zhorela. Do obce sa v tieto roky prisťahovali Juro Koza, Pavel Holička, Ondrej Gajdoš a Juro Drobný, ktorí obsadili pôdu 20 jugerov, z čoho boli povinní robotou, alebo poddanskými službami ročne so záprahom 78 dní a ručnou 156 dní. Deviatok v robotách so záprahom 18 dní a ručných 26 dní. Ročný cenzuz (daň) spolu robil Fl. 6, museli dať spolu ročne 1 4/8 holby topeného masla, 3 kapúnov, 3 kury a 3 kopy vajec /50/.

Roku 1827 zemianska família Rádych z Ivachnovej za účasti liptovského stoličného notára Andaházyho vynútila si novú reambulanciu, čiže vymeranie majetkových chotárov, pričom obec Michal na základe falošnej prísahy Ondreja Kicku staršieho, údajne podplateného Radyovcami stratila kus svojho majetku z pozemkov na Nivách. Spomínaný farár Záhora obrátil sa v mene občanov písomnym poddaným až na Kráľovskú kúriu v Jedove (Gö dolö ), ale cez zemiansku sféru nemohol preraziť a obec stratila zase kus zo svojho majetku /51/. Usilovný ľud pretrval aj túto ďalšiu zlobu rozkladajúceho sa feudalizmu a svojou pracovitosťou zveľaďoval vlastnú obec. Súdobý cirkevný kronikár poznamenal, že michalskí pltníci z vlastných prostriedkov obnovili obraz sv. Klimenta, svojho patróna na kostolnej zástave. Obraz maľoval ružomberský maliar Belopotocký.

Ľudomilného kňaza J. Nepomuka Záhoru Rádyovci, ako patróni kostola v Michale, v pravom slova zmysle z fary vyhnali, žalujúc na neho u spišského biskupa, že búri veriacich proti zemepánom a v kázňach že zavádza nebezpečné, revolučné

myšlienky. Záhora musel michalskú faru opustiť roku 1831. Nový kňaz Jakub Tatár (či Tatárko), ktorý nastúpil do Michala začiatkom roku 1833, musel tiež po roku michalskú faru zanechať, lebo nevyhovoval svojou svobodomilovnosťou a sociálnym založením zemepánom Rádych. Príčiny tohto však väznili ešte hlbšie.

Tu, na pôde jednej malej obce, začalo sa nebezpečné národnostné kvasenie a sociálne prebúdzanie sa obyvateľstva. Obaja spomínaní kňazi patrili medzi národne uvedomelé drobné duchovenstvo (napr. Záhora zo svojej moci správcu farského majetku ešte r. 1828 zrušil povinnosť roboty pre farníkov), ktoré popularizovalo medzi veriacimi príchod nových revolučných ideí a zánik feudalizmu a tým i poddanstva. Pravda takéto myšlienky boli v očiach zemepánov výsostne poburujúce a nebezpečné pre vládnucu triedu. Zemianska família Rádych sa síce hlásila ku Kossúthovcom, ale len na oko, aby si mohla chrániť svoje majetky. Na michalskej škole ďalej vyučoval v tých rokoch uvedomelý národovec Ján Vlkolinský, neskorší profesor slovenskej reči a literatúry na ružomberskom gymnáziu. Toto všetko bolo tŕňom v oku už sa maďarčiacim zemanom Rádyovcom, ktorí zabudnúc na svoj slovanský chorvátsky pôvod a na slovakyzovaných predkov, veľmi skoro podľahli prvej vlne módnej maďarizácie. Toto boli vlastne korene, prečo Rádyovci vyhnali oboch kňazov a učiteľa Vlkolinského. Takto pripravovali pôdu svojmu zmaďarizovanému kňazovi Andrejovi Dankovi, ktorý vo vývoji pokojnej obce znamená obdobie nesváru. Zastavíme sa pri tomto aspoň stručnou charakteristikou

Andrej Danko, pôvodom spišský Nemec na teologických štúdiách sa úplne pomaďarčil. Ako sekretár spišského biskupa Bélika dostal faru v Michale na nátlak katolíckej časti liptovského zemianstva. Prvým jeho činom bolo v r. 1834, že vezmúc si za farského gazdu Ondreja Kicku st.,

na jeho a na radu ivachnovských Radyovcov, opätovne zaviedol pre občanov "kobyliny" a "rukoviny", poddanské to zviazanosti voči majetku fary. Čo viac, že nasledujúceho roku 1835 na návod Rádyovcov nútil v kostolných kázňach občanov Michala "zdarma obrábať Rádiovcom vraj darované Nivy. Cirkevný kronikár zaznamenal príznačnú príhodu, čo sa odohrala v r. 1835 vo Veľkonočný pondelok po kázni farára Danku. Tento opäť v kázni vyzýval občanov, aby plnili svoje robotné povinnosti voči fare a aby chodili na robotu do Rádych. Ak sa vraj budú od roboty odťahovať, nebudú môcť byť pripustení do kostola a ani krstiť a pochovávať ich nebude. Po kázni vraj zakričal Matej Kuna: "Ľudia, veď tento chce z nás zase otrokov porobiť! Poďte preč!" /51/. Farár Danko toho občana zažaloval a Matej Kuna musel odsedieť pre poburovanie 4 týždne v Ružomberku.

Z toho roku máme prvý urbársky výpis z Michala. Je to výpis z majetku Michala Kunu a manželky, rodenej Húskovej, obývajúci dom číslo 12.

Tento majetok tvoril 1 1/4 urbariálnej sesie.

Roku 1838 prejednáva fiškál Liptovskej stolice spoločnú

žalobu farára Danku a občanov Michala na ľupčianskeho mešťana Alexa Mešku, že tento na michalsko - farský ľavý breh Váhu, zvaný Námel spolu aj s Gregorom Koryčánskym, ml. naložili hŕby dreva a najali pltníkov robiť plte bez toho, aby urobili a farou a obcou prenájomnú zmluvu. Obec svoju čiastku sporu prehrala a len farárovi boli obidvaja povinní riadným nájomným /52/. Takto sa Námel rozdelil medzi Ľupču a farský majetok.

Roku 1840 obec podniká významnú akciu. Rozhodovalo sa, kde župa postaví novú hradskú cestu. Ľupča žiadala, aby nová cesta išla z Vlách cez Ľupču na Sliač, Štiavnicu, Ludrovú a Biely Potok. Michal sa zase uchádzal, aby táto cesta išla z Vlách cez Michal, Ivachnovú do Ružomberka. Do celej akcie prišli však nepokojné revolučné roky 1848/49 a ani jeden z návrhov neprešiel /53/.

Roky 1848 - 1849

Revolučný rok 1849 postihol aj feudalizujúceho farára Danku a Ondreja Kicku, st., ktorý zo strachu pred hnevom občanov 26. júna 1849 ušli až do Turca, odkiaľ sa vrátili 29. augusta 1849.

Toho roku na deň Petra a Pavla došla do obce od Ružomberka 30 členná hliadka ruských vojakov /54/.

Roku 1857 bolo prvé komasačné riadenie v obci.

Dňa 29. septembra 1859 po odchode svárlivého pomaďarčeného kňaza Andreja Danku, ktorý dostal od biskupa spišského povýšenie za dekana a faru v Liskovej, nastúpil na michalskú faru už vtedy známy slovenský buditeľ a vlastenec profesor teológie Štefan Nikolaj Hýroš, prvý historik Liptova /55/. Príchod Hýrošov bol by znamenal pre obec už od prvu dobrý vlyv. Vidiac, že majetok občanov je rozhádzaný po kúskoch, už r. 1860 podáva na stolicu do Mikuláša žiadosť o dokončenie komasácie najprv obecného majetku a potom presné vymedzenie farského majetku. Proti jeho snahám sa postavil richtár Ondrej

Kicko ml., švagor farára Danku, ktorý za roky svojho richtárčenia sám sa obohatil a obec nechal samú na seba.

Roku 1863 Hýroš usporiadal v chráme sv. Michala jubilejné oslavy 1000. výročia pokrstenia Slovákov Cyrilom a Metodom. Na túto pamiatku založil na farskom majetku ovocnú záhradu a mal vlasteneckú kázeň, pre ktorú - práve deunucovaním zo stany Andreja Kicku - dostal sa do konfliktu s biskupskou vrchnosťou.

V roku 1866 prehnala sa Liptovom cholera, ktorej v Michale padlo za obeť 5 duší.

Hýroš od roku 1866 bol členom zastupiteľstva Liptovskej stolice, kde sa usiloval pomôcť aj zveľadeniu obce, ale maďarónska nenávisť liptovských pánov zemanov všade prekazila jeho dobré snahy.

Koniec XIX. storočia zastihuje našu obec v pomerne ustálených pomeroch. Väčšina mužského obyvateľstva zamestnáva sa vedľa poľnohospodárstva na jar až do jesene pltnicou a v zime válaním dreva na Námely.

Systém poľnohospodárskej práce v obci ostáva v starých formách. Udržuje sa starý spôsob trojpoľného hospodárenia, drevený pluh XVIII. storočia zamenil pluh železný. Ťažné práce vykonávali pomocou volov a kráv. Z obilovín pestovalo sa žito, jačmeň, polovina a ovos. Už v polovici toho storočia prestali pestovať pohánku. V peknej výmere v obci pestovali ľan a konope, ako základné suroviny k ľudovému šatstvu. Dochovávanie oviec - v roku 1873 je ich v obci 120 - zásobovalo chovateľov jednak vlnou, z ktorej si tkali súkno biele, veľmi dôležitú matériu na šitie mužského šatu. Ešte koncom XIX. storočia chlapi nosia širicu - valašský klobúk, košeľu s úzkymi obalčekmi na rukávoch, s nizkym vyšívaným golierikom (kráglikom), úzke súkenné nohavice do krpcov, kožuštek, v lete

lajblík súkenný a biela huňa doplňovali mužský odev v zime. Široký opasok zaniká asi r. 1880.

V roku 1880 dostáva sa obec do sporu s novou famíliou Thuránskych v Ivachnovej, ktorá bráni obci priehon rožného statku cez Jarok na Nivy. Spor riešila sédria v Ružomberku a podľa jej výroku z r. 1882 Thuránsky musel nechať Michalu voľný priehon cez dotyčný potok, lebo "ide o súčiastku niekdajšieho obecného vlastníctva obce Sv. Michala" /56/.

Vedľa spomenutých zamestnaní obyvatelia obce našli zamestnanie v troch pílach (Na Pou Poli, Kordošovská a Kappova) a tiež Makovického vedierková malá fabrika dopĺňala možnosti zárobkov obyvateľstva. Odraz týchto zárobkov vidno z toho, že aj bezzemkovia v Michale začínajú prenajímať od ľupčianskych veľkých gazdov pozemky najmä na Nivách, v Bokách a na Zachráštených. Časť týchto pachtovaných pozemkov pomaly prechodí do majetku michalských občanov.

Pozrime, aká je hospodárska situácia Liptova začiatkom XX. storočia.

Silnejúci domáci kapitál a prenikajúci zahraničný finančný kapitál exploatujú vo zvýšenej forme prírodné bohatstvo Liptova. Stupňuje sa ťažba dreva, nielen pre obchod s dolným Uhorskom, ale najmä pre potreby novozaloženej Továrne na celulózu a drevovinu v Ružomberku. V Rybárpoli rakúsky kapitál zakladá veľkú textilku r. 1894, vzniká celulózka r. 1899, zápalkáreň r. 1890, papiereň r. 1906 a Makovických bryndziareň.

Ale pre populačné prebytky Liptova ani tento priemyselný rozmach nevedel stačiť. Tieto prebytky boli preto nútené hľadať obživu v cudzine a vidíme, že vysťahovalectvo z Liptova bolo percentuálne najväčšie v bývalom Uhorsku a počet obyvateľstva len celkom slabo rástol.

Prudkou vlnou vysťahovalectva najmä do zámoria samotná obec nebola postihnutá. Populačný priemer našiel pracovné príležitosti v domácom priemysle a v sezónnych zamestnaniach (pltníci, murári) i mimo kraja.

Kultúrna úroveň obce stúpa, lebo roku 1905 vlastným nákladom stavia murovanú jednotriednu učebňu pre školu, keďže stará školská izba v učiteľskom byte pre deti Michal a Ivachnovej nestačila. Škola tým, že si udržala charakter rim. kat. cirkevnej školy, zachovala aj v časoch najprudšieho maďarizačného náporu slovenský ráz. Videlo sa to najlepšie počas volieb do maďarského parlamentu, kedy obec volila na slovenského poslanca.

Rok 1914

Výbuch prvej svetovej vojny v roku 1914 citeľne sa dotknul aj našej obce. Vojna odčerpala mladé pracovné sily a slabá ekonomická základňa nestačila udržať na výške životnú úroveň obyvateľstva. Mužské pracovné sily musela nahradiť dievčenská mládež, ktorá sa najviac zamerala na fabrické zamestnanie v textilke v Rybárpoli. Pokles v obrábaní pôdy mal za následok znížené výnosy z polí a ku koncu svetovej vojny obyvateľstvo začalo pociťovať núdzu v obilovinách.

Koniec svetovej vojny v r. 1918 znamenal aj vznik Československej republiky na rumoch rozpadnutej Rakúsko - Uhorskej monarchie.

V Československej republike život obce začal prudšie pulzovať. Rozvil sa naplno hospodársky a kúlturno politický život. Československé školy sa otvorili aj dedinskej mládeži a už roku 1919 študuje jeden žiak z Michala na štátnom gymnáziu v Ružomberku a v nasledujúcom roku už odchodí päť žiakov 4 - triednu meštiansku školu tiež v Ružomberku.

Poľnohospodárstvo v obci dostáva sa na nové cesty. Zaniklo staré trojpoľné hospodárenie, začína sa

racionálnejšie obrábanie pôdy za pomoci umelých hnojív, čistením osiva a výberom výsadných zemiakov. V roku 1921 konečne zaniká zvyšok poddanských "rukovín" a "kobylín" na farskom majetku. Obec vykupuje časť farského pasienku na Nivách a pokračuje v pachte farského pasienku na Jamách, čím sa rozširuje základňa živočíšneho chovu.

Politické pomery prvej republiky zasiahli aj našu obec. V roku 1920 vzniká v obci politická strana maloroľníkov a domkárov, sociálne demokratická a neskôr Hlinkova ľudová strana. Mládež sa od roku 1924 organizuje v MO Slovenskej jednoty roľníckeho dorastu. Pod touto firmou a pod firmou Roľníckej besedy začínajú sa v obci hrať ochotnícke divadlá, čo značí hodný kultúrny prínos pre obec.

Vedľa spomenutých politických strán zapustila v našej obci veľmi skoro svoje korene i Komunistická strana Československa, ktorá združovala hŕstku robotníkov.

Priemyselné podniky v Michale sa modernizujú. Stavia sa nový mlyn na turbínový pohon (Lubého), ktorý sa neskôr premenil na výrobňu drevenej bavlny (Velčovský) a rozšírila sa aj Kappova píla. Zo zárobkových zdrojov však odpadla roku 1926 nacelkom dávna pltnica. Hospodárska kríza v rokoch 1930 - 34 nedotkla sa našej obce citeľne. Mala ona odraz len na zhoršenú situáciu drobných roľníkov, ktorí klesaním cien poľnohospodárskych produktov sa zadlžujú. Mladé pracovné sily odčerpáva ružomberský a rybárpoľský priemysel. Ani nastupujúca dočasná konjunktúra nevedela zabrániť zhoršovaniu sa hospodárskych pomerov v okrese a v obci, čo ešte zhoršila hrozba novej II. svetovej vojny v roku 1939.

Rozbitie prvej Československej republiky v roku 1938 malo

ohlas aj na politickej hladine našej obce. Fašizujúci ľudácky režim likvidoval bývalé občianske strany ešte za tzv. autonómie v októbri 1938 a jedinou politickou stranou, reprezentantkou kléro-fašistického diktátu sa stala Hlinkova slovenská ľudová strana, ktorá čiastočne zakotvila aj v našej obci.

Takzvaný Slovenský štát, vyhlásený v marci roku 1939, dovŕšil definitívne rozbitie prvej buržoáznej Československej republiky.

Historický úvod o vzniku a dejinách obce vypracoval v roku 1956 vedecký pracovník PhDr. Anton Miroslav Huska, t.č. kustód Liptovského múzea a externý pracovník Slovenskej akadémie vied.

Pramene a poznámky

1/ Archeologická zbierka Liptovského múzea v Ružomberku, č. 23.501

2/ Ján Eisner: Slovensko v praveku. Bratislava, USŠ, 1933, str. 80.

3/ Béla Majláth, Archeológia Kozlemények, XI.1878, str. 108.

4/ J. Konyoki, Archeológ, Kozl., X.1877, str. 76

5/ J. Mihalik, Archeológ, Kozl., XI.1878, str. 81

6/ J. Mihalik, Archeológ, Kozl., XI.1878, str. 12

7/ J. Eisner, Slovensko v praveku, Bratislava 1933, str. 131.

8/ Nález 10. VIII. 1956 popoľnica z rannej hlštadskej doby.

Zbierky Lipt. múzea v Ružomberku, prír. č. 854-56.

9/ Hrob odkryli robotníci v septembri r. 1956. Kosti rozmetané, lebka skrčenca vhodená do betonového schoda.

10/ Št. N. Hýroš, Zámok Likava a jeho páni, Martin 1876, str. 386

11/ J. Pekar, Donační listina arcidiec. pražské. Praha 1925, str. 368.

12/ Väčšinu dôležitých archívnych dokladov odvliekol Béla Majláth ešte v rokoch 1880 do Budapešti.

13/ V. Chaloupecký, Staré Slovensko, Bratislava 1929, str. 64 an. A. Húščava, Kolonizácia Liptova do konca XIV. stor., Bratislava 1930.

14/ P. Pázmán, Elenchus, parochiarum Archi Dioecesis Strigoniensis.

15/ A. Pinterič, Analecta Parochiae Teplaensis. Archív LM v Ružomberku, inv. č. 18786.

16/ Archív Lipt. múzea Ružomberok, č. 28.71 I.

17/ A. Pinterič, cit. dielo, fol. 11.

18/ E. Palugyai, Brevi Chronologica Historia illati ad Comitatum Liptoviensem Protestantismi. Rkp., fol. 11.

19/ Časopis Muzeálnej slov. spol., roč. V. 1906.

20/ Protocol Comit. Liptov. I., fol. 165.

21/ Archív Lipt. múzea, inv. č. 21.393.

22/ dtto

23/ Nemáme ešte historického dokladu o prechode tatarských vojsk Liptovom. Nepriame dôkazy však svedčia, že časť východného Liptova tieto plieniace bandy zachytili.

24/ Protocollon Civium Lypčze Allemanorum, Archív Lipt. múzea v Ružomberku, inv. č. 19465.

25/ Archív Lipt. múzea, Ružomberok, inv. č. 21.396.

26/ Analecta Parochiae B Michaelis Archangeli de Liptovia, Archív Lipt. múzea, inv. č. 18786, fol. 17.

27/ Librum Capitali proventuum R. Canuzalis Dnii Likava, fol. 191.

28/ Archív Lipt. múzea v Ružomberku, inv. č. 32716.

29/ Analecta Parochiae B Michaelis Archangeli de Liptovia, fol. 159.

30/ Archív Lipt. múzea, inv. č. 18706.

31/ Protocol. Civ. Lipčze Aleman., fol. 214. Archív Lipt. múzea, inv. č. 21205.

32/ Hýroš: Historia Parochiae B Michaelis Arch. de Liptovia, fol. 112.

33/ -"-, fol. 97.

34/ Archív rodiny Thuránských, zv. I.

35/ Protocol. Com. Liptov. III., fol. 74.

36/ -"-, fol. 211.

37/ Hýroš, Historia, fol. 120

38/ Archív rodiny Rádych, ALM č. 23913

39/ Librum Capitali proventuum... IV., fol. 66.

40/ Hýroš, Historia..., fol. 126.

41/ -"-, fol. 127.

42/ Protocol. Civ. Lipčze Aleman. II., fol. 29

43/ -"-, fol. 38

44/ analecta Parochiae B Michaelis..., fol. 77

45/ -"-, fol. 81

46/ Archív rodiny Rádych, ALM č. 23913.

47/ Hýroš, Historia..., fol. 141.

48/ Protocol. Com. Liptov., III: fol. 211.

49/ Analecta Parochiae B Michaelis..., fol. 86.

50/ Archív Lipt. múzea, inv. č. 21445.

51/ Analecta Parochiae B Michaelis..., fol. 86.

52/ Archív Lipt. múzea, inv. č. 21.444.

53/ Hýroš, Historia Parochiae..., fol. 147.

54/ -"-, fol. 149.

55/ -"-, fol. 169

56/ Archív rodiny Thuránskych, zv. III.

10. V. 1956 Rada MNV Lipt. Michal.

Obsah