Spoločenské pomery Proces proti kňazovi Spor s Nem. Ľupčou
Spor s Rádym XVII. storočie Mor Rekatolizácia
Škola
O spoločenských pomeroch v našej obci máme prvý priamy písomný doklad z roku 1490. V tomto roku kastelán likavského hradu predvoláva michalského kňaza Pavla, aby predložil súpis sesií slobodníkov farnosti sv. Michala.27.. Spomínaný kňaz Paulus dňa 10. decembra 1490 predkladá súpis 28 usadlostí (sesií) s počtom hláv 140. Žiaľ, neuvádza tu mená usadlíkov - roľníkov.
Dôležitejšia je ďalšia listina pre poznanie hospodárskeho života obce, a to výkaz roboty, ktorou sú
povinní obyvatelia obce sv. Michal farárovi Mathiasovi roku 1503. Tento výkaz vypracoval kňaz Matej pre nadriadenú prepozitúru v Turčianskej sv. Mare a hovorí sa v ňom:
Farnosť sv. Michala v Liptove má:
usadlostí - 29
hláv - 143
komorníkov - 14
slobodníci robotujú po - 120 dní.
Slobodníci boli: Petruska Andreas, Ižo Andreas, Ižo Mathias, Ižo Húska Adamus, Ižo - Predný Mathias, Pauler (Pauliar) Johanus, Komora Petrus, Ižo - Stredný Mathias, Gregusska Paulus, Gregusska Joannes, Lánik Petrus, Hauno Andreas, Ižo - Zadní Matheus, Zvada - Papiernik Adamus, Zvada - Mlynár Andreas, Slabej Petrus, Slabej - Malý Joannes, Slabej - Uhliar Stefanus, Ižo - Kolimarník Petrus, Horka Adamus, Horka Matias, Horka Matias jun., Krátky Michael, Krátky Bartolomeus, Labuda Joannes, Labuda Joannes jun., Koza Martinus, Koza Michael.28.
Z komorníkov sa uvádzajú iba: Szefranko Mathias a Beczko Petrus.
Zaujímavá je pozvánka kňaza Mathiasa pre informáciu svojej cirkevnej vrchnosti, že slobodníci sa odťahujú od roboty a žiada, aby prepositúra vyslala svojho člena, aby prehovoril s ľuďmi.
Najbližší písomný doklad máme zo života obce roku 1518. V tomto roku totiž stoličný zbor zemanov obžaloval kňaza sv. Michala Thomasa pre jeho výrok: "Omnies nobiles sunt proditores et inertes", ktorého sa bol dopustil v kostole v kázni.29.. Kňaza pre jeho poburujúci a urážlivý výrok predvolali na výsluch pred "inquisitio universitatis Nobilium" - druh zvláštnej
zemianskej vyšetrovacej komisie. Výrok, ktorý vyhlásili na osobitnom zasadaní stoličnom vo Sv. Mare v sobotu pred sviatkom sv. Michala, znel na dvakrát 60 palíc z vyhnanie z fary i zo župy. Nepomohla ani obhajoba mikulášskeho kňaza Bartolomeja. Zemani trvali na svojom uznesení, lebo vraj "nehodný kňaz" Tomáš podľahol rebelantským myšlienkam Dóžu a mohol by pobúriť ľud - poddaných.
V tomto procese vidíme, ako v stupňujúcom sa feudálnom útlaku s poddanými solidárne postupovali aj niektorí nižší kňazi, ba stáli na čele nespokojných poddaných.
V tomto procese zemanov proti kňazovi Tomášovi vystupujú ako svedkovia, ktorých viedla stolica, títo občania: Paulus Gregusska alias Paleník ako richtár, Andreas Ižo a Joannes Pauler. Na žalovaný výrok sa nepamätajú. Kňazovi Tomášovi tým nepomohli, naopak stolica každému z nich prisúdila po 12 palíc pre neposlušnosť proti vrchnosti.
Dôležitým údajom pre dejiny obce ja doklad z r. 1547. Tento doklad týka sa sporu obce sv. Michal s Nemeckou Ľupčou o medze obecných chotárov. Ľupča, odvolávajúc sa na svoje výsady, robila si nárok na pole od tzv. Zrážky a Hradisko až po potok Malatínsky. Prvý súd sa konal 10. augusta 1547 v Ľupči pod predsedníctvom úradníka Likavského zámku Petra Rakovského. Ľupčianske právo obhajoval richtár Blaszius Jarotha, kým právo Michala dosvedčoval 70 ročný občan Adamus Ižo - Húska vyhlásením: "Poctive právo jest na našej strane, ponevadž od vekov chotár michalský šsel povyše pole Medzi Ľupčzami a odtal na vrch Hradisko až ke Váhu".30. Konečný rozsudok chotárneho sporu padol 15. januára 1548 v Ružomberku v kaštieli sv. Žofie a spor vyhrala Ľupča, ktorá takto rozšírila svoj chotár až po Váh.
Protokol Nemeckej Ľupče z roku 1550 zaznamenáva ustálenie ľupčianskej mestskej vrchnosti (práva), že občania Michala majú právo brať drevo z ľupčianskych hôr.31.
V tomto roku presťahovali sa do Ľupče títo michalskí občania: Joannes Pauler, Andreas Hauno, Petrus Kratky, Joannes Labuda a syn Martinus a Michal Koza.32. Na ich uvoľnené usadlosti prišiel do Michala Adamus a Mathias Kuna, Sigismund Petrovsky a syn Petrus, Pavel Mojško, Michal Zloba. V cirkevnom súpise usadlosti v tomto roku udáva sa počet 30, hláv 145, komorníkov 18. Slobodníci majú predpísanú robotu na cirkevnom 180 dní.
Roku 1555 zeman z Ivachnovej Ladislav Rády obsadil násilne a do svojho majetku vzal les Chrasť, Bôrový lesík a Háj.34. Proti Rádyho násilenstvu postavili sa na odpor občania a viedol ich richtár Stefanus Húska - Gejdošovie. Vyhádzali kamenné nové medzníky a zahnali Rádyho ozbrojených paholkov. Z toho vznikol spor, ktorý riešilo likavské panstvo v novembri 1555. Odbojnému richtárovi odobrali richtárske právo a vsadili ho na mesiac aj s Jánom Petruškom (ludirector - učiteľ, organista), Michalom Húskom, Ondrejom Vrtichom (Vartikom), Annou Gejdošovie, Michalom Kunom - Kolomarníkom do väzenia v Ružomberku v kaštieli sv. Žofie.
Roku 1557 kňaz Bartolomej dáva opravovať vnútro kostola a pokryť drevenú zvonicu.
Roku 1579 cirkevný súd pod predsedníctvom Stephana Radeciusa, biskupa jágerského, rokoval o obvinení z vraždy michalského kňaza Michala Batýza. Tento, ako vyplýva z Protokolov Liptovskej stolice/35/, nielen že dal do zálohu farskú zem
v Lazoch a Mravisko Ladislavovi Rádymu, vystúpil z cirkvi, keď pred tým r. 1578 úderom zavinil smrť svojho komorníka Pavla Kočiša - Barana. Tento spor sa tiahol až do r. 1582, kedy stoličný súd vyniesol rozsudok, že Michal Batyz (maledictus) je vinný zabitím človeka a odsudzuje sa na stratu hlavy. O vykonaní rozsudku ale niet nijakej stopy/36/.
Pohnuté už prvé roky XVII. storočia, ktoré sa v celom Uhorsku javia ako roky početných uhorských stavovských povstaní proti dynastii Habsburgovcov, priniesli veľa zla aj Liptovu a tým aj jeho obyvateľstvu. Vojnové škody a pohromy mali za následok veľké ochudobnenie Liptova, jeho mravný a hmotný úpadok. Popri vojnách aj mnohé epidémie a požiare ochudobňovali obyvateľstvo Liptova. Najviac vytrpel, pravda, nevoľnícky ľud, nesmierne utláčaný zemepánskymi vrchnosťami, zaťažený bezplatnou prácou, naturálnymi i peňažnými dávkami zo všetkých strán. Jeho nespokojnosť a odpor proti vzrastajúcemu útlaku prejavuje sa len v menších miestnych vzburách, ktoré sú akýmsi slabým ohlasom veľkých poddanských vzbúr, ako bola napr. na východnom Slovensku veľká vzbura roľníkov v roku 1632.
Tieto pohnuté roky mali svoju odozvu aj na vývoji našej obce. Roku 1601 v dolnom Liptove zúril mor, ktorý pustošil v obciach: Ružomberok, Ľupča, Michal, Lisková, Stankovany, Švošov, Hubová (Gombáš), Hrboltová a Likavka.
V Michale padlo za obeť moru 52 duší. Obec chudobnela, lebo obyvatelia opúšťali usadlosti pod vzrastajúcim zemepánskym tlakom. Roku 1602 nočnou hodinou ušli zo svojich usadlostí Jozef Lánik, Peter Hourka, Slabej Malých a Jakub Krátky. Z farských komorníkov v tom istom roku ušlo na neznáme
miesto 8 rodín /37/. Tieto úteky mali svoje opodstatnenie v zhoršujúcom sa živote poddaných. V roku 1602 v apríli sme svedkami, že Ladislav Rády prostredníctvom svojich dvoch hajdúchov Jana a Petra nariadil občanom Sv. Michala aby išli pracovať na jeho pozemky /38/. Toto je dôkaz rozpínavosti liptovskej šľachty, ktorá neuznávala práva tzv. slobodných sedliakov. Roku 1603 nariaďuje zemepán Likavy občanom Michalským (pravda aj iných obcí) ručné práce na likavskom bielidle, nariaďuje odovzdať po 1 a pol kyte ľanu a v prvý piatok Veľkého pôstu odovzdať 50 pstruhov /39/. Takto sa obec dostáva do priamo poddanskej závislosti aj na likavské panstvo, čo trvalo plných 25 rokov. Likavské panstvo používa rodiny Rádych ako svojich plnomocníkov v Ivachnovej a v Michale a príslušníci tejto zemianskej rodiny využili tohto splnomocnenia na vlastné obohacovanie sa. Protokol (likavskej Liptovskej stolice z r. 1610 zaznamenáva, že akýsi Oško a Matúš, synovia komorníkov, ušli z farskej usadlosti a odišli do hôr.
Vojnami rozvrátený verejný poriadok a zhoršujúce sa sociálne podmienky poddaných mali za následok, že v týchto rokoch v Liptove sa povážlive rozšírilo zbojníctvo.
V roku 1604 bola evanjelická vizitácia fary v Michale. Za časov reformácie totiž aj kostol a fara sv. Michala dostala sa na štyri roky do majetku evanjelikov. Pre posúdenie súdobých pomerov uvádzame vizitačnú zápisnicu z roku 1604:
1.) Fara spustošená sa nalezla, takže i komorníci, ktorí predtým boli k fare, jsou rozptylení. Priczinu toho páni Patróni (Rády) nevzkladali na pana farara, ale jednak na nešťastnú príhodu, že ohnem z neba fara jest vypálena, jednak na vojny, že jsu ubohych lidi splundrovali a vnivecz obrátili. Protož to se naleza, aby Pani
Patroni a farníci nato starost meli a tie nedostatky pri fare napravili.
2.) Sťažoval se D. rector super Dnum Pastorem, že mu ubohy a sprosty desatek dáva, a ukazuje tam, kde je najpozdejší. Protož napomíma se Dominius Reverendus, aby v tej veci Rectorovi Dni Patroni dobry a spravedlivy desatek oddávali, a pakli by v tom chteli klamati Rectora, a na napomenuti p. Farara ničz nedbali, ma dat znati Dni Seniori, ktery takovych per per certa media pohledavati a ad justam persolutionen nutiti bude.
3.) Strany stolu take se D. Rector obtežoval, ktery se mu zbranuje od pana Farare v dni nedelne a svatečne podle obyčaje starodavneho. Ponevadž pak Dnus reverendus odvolava se ad Antecessores, D. Rector pilne se ma vypýtati, jako se Antecessores chovali a da znati Dni Seniori, ktery tuto veez bude complementovati a napravi mezi panem Fararom a Rectorom juxta dextram Informationem.
4.) Od Komornikuv čzuo se plativalo Rectorovi, ponevadž se utrha a ujima, žadaji se pani Patronove, aby tuto vecz zaopatrili, a jak medzi sebou dokonaji, aby Panu Superintendentovi znati dali, jinačz tato vecz zaopatri se potom suis mediis.
5.) Strany budovani Farskeho domu nema se toliko na Pana Farara anebo poddanych farskych valiti, ponevadž toho byti nemohu, ale pani Patroni a všecka Fara ma na to starost miti. A žeby snadnej to mohli vykonati, budovanie takove ma se na každu dedinu rozdeliti a ktery by nechteli budovati, maju se pred panem Seniorem oznamiti, aby ex communi sufragio takovým i sližby cirkevni se vypovedali.
6.) Chrasti sv. Michalské jsú odjate od Panuv Ivachnovskych Panuv Radych. Ma se Illmus D. Conus requirovati, ponevadž pri nem jsú originales a privilegia na tie Chrasti
7.) Stežovali se pani Patroni, že dvory sedlacke, ktore k fare prinaležeji, puste zustavaji. Proto i Dno Reverendo to se naklada, aby na to mel pilne starost, že by takovi podani osaditi se mohli.
Andreas Koroskényi
Joannes Malathinsky, de Felso Malathin.
Roku 1608 v zmysle tejto vizitačnej zápisnice podarilo sa získať na niektoré opustené dvory nových roľníkov. Pre ich pomer k fare sv. michalskej je dôležitým dokladom zápisnica z r. 1608, ktorú pre jej dôležitosť uvádzame:
"Konané medzi Panem Fararem sv. Michalskym a jeho poddanymi Farskymi, kterí prešli aneb od jinud maju prejiti a osaditi se na dvory sedlacke, taketo jest:
1.) ponevadž na puste grunty sedaju, dava sa jim Lehota na čtyri roky, všakže s takovuto vyjimku, aby pradli, potom na každu robotu jeden poradkovali, pri jarnom siati jeden den, pri vozeni hnoja a obilí jeden den, v roboty zarizme po jednom dni, pri uhorení jeden den, aby žali a kosili, až pokud jim Lehota vystoji. Zatým však aby všecky práce pri fare ako býval obyčaj vykonavali. Dreva pak aby 16 Furuv každý do roka priviezol kterého čzasu moci bude, však tak, aby fury dobre vozili. Čzo se pak dotýče daní a platu, od toho take za čtyri roky budu Lehotu míti, za tým pak co jest od starodavneho uloženo aby vyplaceli.
2.) Dežma pak ponevadž uplna prinaleži panu Fararovi tak se dokonava: v prvší rok aby nedavali
žadnej dežmi, druhy rok aby davali polovic a na tretí rok zúplna.
Ponevadž pak obtežuji se, že potrebovati bude na pošivani pustych šopuv z dobrej vuli Pan Farar v tom se jim offeruje, že čzasu tej Lehoty možu odkupovati dežmu za penize Kopu per Fl. 1. Rok pak tím, kterí podle dokonaní tohoto na puste grunty se - dají, rátati se bude od huod /40/.
K roku 1610 máme zase vyzitačný zápis, z ktorého vysvitá, že poddaní, ktorých počet poklesol morom a vojnami, zase sú v plnom počte osadení /41/.
Roku 1611 na žiadosť mestskej rady Nemeckej Ľupče urobili novú reambulanciu chotára, kedy Michal stratil definitívne zo svojho chotára polia a pozemky od Zrážky po pravom brehu Ľupčianky až po Váh, ktoré pripadli do majetku Nemeckej Ľupče /42/.
V tomto roku ľupčiansky magistrát dal postaviť prvú kamennú budovu za Ľupčiankou "Na vršku", kde zriadili mestský hostínec /43/.
Rekatolizácia v tomto období v Liptove rýchle pokračovala, čo malo za následok, že kostol a fara michalská prešli do katolíckych rúk. Roku 1639 po rekatolizácii kostola farnosť dostala veľký zvon, zvaný sv. Michal, vysvätený biskupom belehradským Lukášom.
Z búrlivého XVII. storočia, storočia to vojen, hladu a moru vyšla naša obec veľmi ochudobnená. Ako sme vyššie ukázali, z obecného chotára sa obohatil lesmi na jednej strane zemepán Ivachnovej Rády a na druhej strane zase rozpínavé mestečko Ľupča. Takto už roku 1645 nachodíme záznam o počte obyvateľstva v Michale, kde bolo 77 duší. Ešte horší obraz nachodíme 1650, kedy v Michale žilo
iba 47 duší. Zavinilo to jednak vyľudnenie obce vojnovými udalosťami a na druhej strane rozdelením obce na dve časti. Časť na pravom brehu Ľupčianky definitívne pripadla pod správu Nemeckej Ľupče, kým obec na ľavom brehu tvorila aj naďalej samostatnú správnu jednotku. Až do konca búrlivého XVII. storočia obec sa nemohla spamätať. V priebehu necelých 40 rokov veľmi trpela prechodom odbojných i cisárskych vojsk, pustošili v nej ohne v roku 1650, 1658, 1664, 1670 a 1699. Toto všetko a nadovšetko zvyšujúce sa poddanské povinnosti, nechávali opustené mnohé sedliacke grunty a ostavšie obyvateľstvo bolo v tak biednom položení, že vtedajší kňaz Martinus Hnatovičz vpísal do svojich kronikárskych záznamov: "Ostal jsem sam opustený s hŕstkou verících, kterých bije hlad, vojny a nelítostní zemani - Buh jich ztrestaj! Hospodin zlituj se nad ubohým robotným lidem!" /44/.
Na prelome storočia nás zaujíma obraz, aký nám poskytuje vtedajší Liptov.
Za povstania Františka Rákocziho II. na začiatku XVIII. storočia (1703 -1711), ktorému za obeť padla Likava (1707) a niekoľko obcí vo východnom Liptove (Sv. Duch, Čutkovo, Danišovo a azda i Sv. Štefan), zasadala r. 1707 povestná revolučná evanielická synoda v Ružomberku. Po likvidovaní rákocziovského povstania, do ktorého sa hrnuli masy poddaných, ktorým Rákoczi sľuboval zrušenie poddanstva a ktoré sľuby napokon zradil, prečo ho masy ľudu opustili, roku 1711, ktoré v samotnom Liptove zakončené bolo vlastne už r. 1709 ľahkým víťazstvom cisárskych vojsk na Švihrovskej pláni medzi Hrádkom a Vavrišovom
a ústupom povstalcov do Spiša, nastala pre Liptov dlhá doba túženého pokoja, zotavenia a pozvoľného zveľadenia.
Vtedy sa ustálilo definitívne župné sídlo a to v Liptovskom Mikuláši. Sídlom stoličných kongregácií a inštalácií bývala v XIV. až XVI. storočí obyčajne Sv. Mara, potom od roku 1582 Ľupča a niekedy i Sokolče a Ružomberok. Roku 1713 postavili v Mikuláši prvý župný dom (prízemie neskoršieho Selogovského domu na námestí s pamätnou tabuľou z r. 1713), kde ešte toho samého roku súdili ospevovaného ľudového hrdinu, vodcu "hôrnych chlapcov", Jura Jánošíka, popraveného potom na brehu Váhu, proti Palúdzkej, kde stáli šibenice. Mikuláš, dovtedy bezvýznamná obec, poddaná rodu Pongrácovcov z Ondrašovej, obdarená menšími výsadami, za toto svoje povýšenie môže ďakovať hlavne svojej centrálnej polohe.
S nastolením pokojných čias v Liptove i pre našu obec sa vytvorili podmienky zotavenia sa z utrpených bied a strádaní.
Likavské panstvo po roku 1628 nenastolilo viac svoju zemepanskú násilnú vládu nad obcou. Família Rádych koristnícky ochudobnila obec o lesy a o takto ožobračenú obec nemala viac záujmu. Obec ostala od tých čias v poddanskej závislosti jedine na farskom majetku.
Roku 1707 prepozitúra sv. Mary v Turci (resp. Kláštor pod Znievom) dosadila za správcu fary vo Sv. Michale Pátra Francisca Feketeho. Tento, ak chcel dosiahnuť znovuobsadenie opustených sedliackych gruntov, musel získavať nových usadlíkov rozličnými výhodami. Tak vyhlásil pre všetkých poddaných
tzv. Lehotu (totiž zníženie poddanských záväzkov) až na dobu 10 rokov. Len tak sa mu podarilo v tomže a nasledujúcich dvoch rokoch zvýšenie počtu obyvateľstva obce najprv na 62, potom na 89 a v roku 1709 112 duší. Pôvodných 47 duší z roku 1650 tvorili autochtomné rodiny Ižovcov, Húskovcov, Kunovcov a Vrtichovcov.
Rozvoj obce nastáva od roku 1709 za richtárstva Jozefa Húsku Ižovie podarilo sa donútiť panstvo Rádych, že vypustilo pre obec časť lesa a oráčin na Nivách. Občania tento les vyklčovali, zdravé drevo použili na postavenie nových domov a stavísk a takto získanú plochu využili na rozšírenie ornej pôdy. /46/.
Obec svoj opätovný vzrast od začiatku XVIII. storočia môže ďakovať vzrastajúcemu obchodovaniu drevom. Mesto Ľupča začala veľmi intenzívne ťažiť zo zvýšeného dopytu po stavebnom dreve a materiály. Výrub bohatých lesov Ľupče mal za následok, že z pustého ľavého brehu Váhu v Michale stalo sa dôležité plťovisko, ktoré pritiahlo jednak skoro všetky mužské súce sily samotného Michala a susednej Bešeňovej, ale aj okolitých obcí, najmä Ivachnovej, Teplej, Lúčok, Liskovej, Sliačov a Likavky. Pltnica, ktorá má svoju tradíciu v našej obci od XV. storočia, pomohla sa občanom zotaviť i hospodársky.
Roky pustošenia mali za následok aj úpadok kultúrnej hladiny obyvateľstva. Roku 1697 cisárske vojská podpálili a vtedy zhorela do základov aj drevená škola. Michalského učiteľa, Mathiasa Matejku, ktorý prišiel o svoj chudobný majetok, zajali i s manželkou a odvliekli so sebou /47.
Uplynulo bezmála 100 rokov, kým obec dostala opätovne vlastnú školu. Až do roku 1795 nemá obec ani organistu, ani učiteľa, ani školy. V tom roku s prispením Likavsko - hrádockého panstva (ktoré dodalo obci potrebný stavebný materiál zo štátnych lesov na Čiernom Váhu) na mieste
zhorenej postavili novú školu (1 učebňu) s školským bytom, ako aj drevené gazdovské stavy.
Keď už hovoríme o sv. michalskej škole, tu treba spomenúť, že prvú školu v našej obci založil pán zámku Likavy a liptovský župan comes Štefan Ilesházy roku 1596. Bola to prvá stála škola. Medzi prvými učiteľmi michalskej školy boli:
1.) Martinus Doroticius
2.) Mathaeus Michura (čiže Michna) o ktorom kanonická vizitácia z r. 1658 hovorí ako o nedbanlivom a lenivom.
3.) Mathias Matejka, spoločný učiteľ pre Michal, Bešeňovú, Teplú a Ivachnovú.
4.) Od roku 1795 Michael Droppa, do r. 1836.
5.) Andreas Hubčik, od r. 1836 do r. 1839.
6.) Franciscus Krčmery, od r. 1841.
7.) Joannes Vlkolinský, od r. 1847.
8.) Joannes Záhorský
9.) Antonius Labaj, od r. (1858)
10.) Antonius Mojš.
11.) Paulus Petruška
12.) Michael Dunaj z Veľ. Bobrovca.
Roku 1795 urobili zemepanský súpis poddaných a usadlostí. Z neho sa dozvedáme, že obec mala 168 duší, 26 usadlostí a výmera pôdy sedliakov bola 190 korcov.
Z novo usadlých rodín sedliakov nachodíme tu mená: Petrus Šatan, Michael Slotka, Natalius Suci, Mišo Sedliak, Georg Vyšný a Juri Kurssa.
Roku 1796 Likavsko - hrádocké panstvo dovolilo užívať Michalanom 4 jugere lesa v Lúčanskej doline.
Roku 1798 za administrátorstva Damasa Kubu obec viedla spor s farou o pozemky - pasienky Betlehem a o spoluúžitok rieky Ľupčianky. Richtár Michal
Húska svedčil pred stoličným notárom Alexandrom Rádym, že obec od založenia mala v úžitku rybolov na Ľupčianke a že Betlehem patril do vlastníctva obce /48/.
Na tomto podklade obec si nárokovala aj spoluúžitok z farského mlyna a z papierového mlyna, spomínaného už r. 1596. Trojročný spor vyriešil župný súd v Mikuláši tak, že Betlehem prisúdili k farskému majetku, obec mohla užívať právo rybolovu v Ľupčianke len v jej úseku v chotári obce, kým nárok na úžitok z mlynov župný súd zamietol.
V roku 1798 postavila Ľupča na pozemku "Medzi Ľupčami" železnú hutu (hámor), ktorého prvým prenájomcom bol Andreas Kordoš (Kardoš).
Z roku 1799 máme aj prvý doklad o ľudovom odeve, aký nosili obyvatelia Michala. Je to záznam v rukopise administrátora a neskoršieho farára Jána Nepomuka Záhoru, ktorý v latinskom zázname uchováva pôvodné ľudové názvy odevu. Píše, že muži sa obliekajú v zime v lete do úzkych súkenných bielych nohavíc, do práce nosia široký remenný "valašský" opasok a na nedeľu na palec široký remeň, dlhý, pod klinom pretiahnutý. V lete nosia kamizoľu na košeli širokých rukávov vyšívaných a tiež úzkych. V zime bielu halenu s ozdobnými šnúrkami. Na nohách krpce s ovinutými až na lýtka remennými návlakmi a na hlave široký klobúk - valašský. Dievčatá odrastlejšie nosia dlhé biele plátené sukne, v drieku opásané dlhým vyšívaným pásom, ľanové košele s naberanými rukávmi vyšívanymi na pleciach a lajblík svetlý, kvietkovaný. Na hlave vo vlasách mašle - olejky. Ženy nosili tlačené sukne (potláčané vraj u ľupčianskych majstroch, na nich širokú hladkú šatu (zásteru), košeľu s naberanými rukávmi, na nej čierny lajblík bez rukávov a na hlave čipkovaný čepiec s tmavou (čiernou) čelenkou a tmavú a cez plecia prehodenú krížom cez prsia a vzadu
zaviazanú tlačenú šatku.
Záhora si všimnul aj domáceho zamestnania farníkov. Tak z jeho záznamu sa dozvedáme, že farníci boli drobní roľníci. Chlapi a mládenci od jari do jesene pracovali na Váhu pri dreve a pri plavení pltí a pri tom so ženami a deťmi obrábali polia svoje i obrábali farskú robotu. Zvlášť cenné z národopisného hľadiska sú jeho konkrétne údaje o domáckych remeslách. Tak Juri Šatan vyrezával drevené lyžice, misky, plietol riečice, opálky a viazal brezové metly. Matej Šefranka vyrábal z borievčia a mladých stromčekov varešky a habarky, robil hrable a kosiská. Matej Guot pálil v Ľupči drevené uhlie. Juraj Kuna - Matulovie robil kolomaz a ju aj predával. Mišo Sedliak robil korytá a vahany. Juri Konssa piliar /49/.
Vráťme sa zase k širšiemu obrazu, ako sa rozvíja Liptov od začiatku XIX. storočia.